Vyhľadanie pomoci považujem za to najlepšie, čo som mohol urobiť, hovorí peer konzultant, ktorý zažil vyhorenie aj depresiu
Dnes Miloš Šviderský odovzdáva svoje skúsenosti iným ľuďom s duševnými ochoreniami a ako člen združenia ODOS sa zároveň snaží odstraňovať stigmu zo psychických porúch.
Podľa štatistík žije na Slovensku dvanásť percent ľudí s duševnými ochoreniami. „Z praxe však vieme, že odbornú pomoc vyhľadá len malá časť z nich,“ hovorí psychiatrička Dagmar Breznoščáková z občianskeho združenia Otvorme dvere, otvorme srdcia (ODOS), ktoré vo februári spustilo celoslovenský projekt Cesta môjho zotavenia.
Základ projektu tvorí putovná výstava diel, ktoré vytvorili osoby s duševnými poruchami. „Ľudia sa so svojimi emóciami vyrovnávajú rôzne, umenie je jedným z prostriedkov,“ približuje Miloš Šviderský, autor myšlienky projektu, ktorý zároveň pôsobí ako peer konzultant v psychiatrickom stacionári vo Vranove nad Topľou. „To znamená, že sám som zažil duševnú nepohodu a svoju skúsenosť odovzdávam ďalej.“
Konkrétne sa uňho pred osemnástimi rokmi začalo prejavovať vyhorenie. „Neustrážil som sám seba. Keď som si zrekapituloval, čie potreby napĺňam, zistil som, že ide o potreby všetkých navôkol – v rodine, v práci, v spoločnosti. No pri otázke, čo robím pre seba, mi vychádzalo len to, že sedím bezmocne na gauči, unavený a neschopný cítiť zmysluplnosť života.“
V tom čase sa o syndróme vyhorenia takmer vôbec nehovorilo, Šviderský preto nevedel svoje trápenie pomenovať. „Mal som však potrebu niečo vo svojom živote zmeniť – prostredie, ľudí.“ V práci preto požiadal o polroka neplatenej dovolenky. „Zo dňa na deň som
