Vyžitý ako sedemnásty diel obľúbenej detektívky
Trochu krvi a hneď je človeku krajšie na duši.
Každý máme svoje úchylky, po ktorých siahame, keď potrebujeme uniknúť – keď dochrámaná myseľ potrebuje len tak niekam ujsť. „Guilty pleasures”, ako sa írečito povie. Veľa ľudí má Netflix. Niektorí Instagram. Ja mám detektívky.
Chcel by som o nich krásne a zasvätene hovoriť ako Kornel Földvári v knihe O detektívke, ale väčšinou si už o pár dní nepamätám dej a o dva mesiace sa musím znova pozrieť do knižnice, či som už túto konkrétnu čítal. Len tak si tými knihami plávam. Práve jednu čítam a uvedomil som si s hrôzou, že je to už od toho autora sedemnásta.
Čo je také skvelé na tom, čítať o vraždení druhých? Kornel Földvári hovorí, že je to rébus, hra na mačku a myš medzi vyšetrovateľom a zločincom. Pre mňa je prístavom, ku ktorému sa utiekam, každé žánrové klišé – upokojuje ma, že vždy viem, do čoho idem, že sú všetky detektívky vlastne v niečom úplne rovnaké.
