Denník N

Slovenka žila 20 rokov v Dubaji, pred piatimi rokmi spomalila na Novom Zélande: Konečne žijem sen každej ženy

Martina Boor. Foto - archív M. B.
Martina Boor. Foto – archív M. B.

Martina Boor dlhé roky zarábala veľké peniaze v korporátnom svete, dnes jej vyhovuje pokojný, pomalý a komunitný život v dedinke na Novom Zélande, kde sa všetci poznajú a pomáhajú si. Vraví, že ostrovná mentalita a maorijská kultúra znamená aj to, že ak sa nebude dariť susedovi, nebude sa dariť ani mne.

Martina Boor (1976) po maturite odišla zo Slovenska do Peru, potom študovala manažment cestovného ruchu v španielskom Madride.

V roku 1999 začala pracovať v Dubaji na oddelení marketingu päťhviezdičkového hotela, neskôr robila marketing pre tamojšie veľké nákupné centrá. Niekoľko rokov v Abú Zabí organizovala podujatia pre kráľovskú rodinu.

So synom a s priateľom, ktorý je pilot, aktuálne žije na Novom Zélande.

Vaša stará mama pracovala ako novinárka v bratislavskom Večerníku. Jej muž začiatkom 70. rokov minulého storočia emigroval cez Rakúsko a Nemecko do Peru. Vzal aj dvoch synov, ostal tu len váš otec.

Áno, starého otca som prvýkrát videla až po revolúcii, konkrétne v roku 1990, to už som mala 14 rokov. Zrejme mal výčitky svedomia, že tu nechal najmladšieho syna, teda môjho otca, a že sa nevenoval ani mne. Preto ma hneď po maturite pozval do Peru. Odišla som v roku 1994.

Doma ma prijali na viaceré vysoké školy, ale cestovanie ma lákalo viac. Dovtedy som vďaka čerstvo otvoreným hraniciam videla akurát tak rakúsky Hainburg a trochu Nemecko. V Peru som začala chodiť do školy, učila som sa španielčinu a históriu Južnej Ameriky. A keďže starý otec sa už na Slovensku venoval jazdeniu na koňoch, začala som s tým aj ja. Fungovali sme najmä v nemeckej komunite, lebo starý otec do Peru prišiel už ako nemecký občan.

Ako sa tam vôbec dostal?

Pracoval pre nemeckú firmu, ktorá ho poslala stavať hydrocentrály do Južnej Ameriky – konkrétne do Bolívie, Ekvádoru, Čile a Peru. Tam odišiel do dôchodku a založil si vlastnú firmu. Keď mal asi 75 rokov, firmu predal a založil si ďalšiu na spracovanie odpadu. Keď som za ním bola naposledy, hrdo mi ju ukazoval.

Dokedy pracoval?

Dožil sa tuším 85 rokov. V našej rodine chlapi zjavne dlho nevydržia, lebo naše ženy sa dožívajú aspoň deväťdesiatky. Traduje sa, že ženy z našej rodiny možno len vziať do lesa a zastreliť ich tam, inak nikdy nezomrú.

Ďakujem pekne. Po návrate z Peru ste tri roky študovali v španielskom Madride.

V denníku SME bol v roku 1995 inzerát španielskej ambasády, že je možnosť dostať štipendium v Madride. V máji som tam poslala všetky papiere a odišla som do Nemecka. V auguste mi prišla odpoveď, že v septembri sa mám hlásiť v madridskej škole. Strávila som v nej tri skvelé roky. Študovala som manažment cestovného ruchu, a keďže tam na študijné pobyty chodili ľudia z celej Európy, naučila som sa aj jazyky. S niektorými sa navštevujeme dodnes.

V roku 1999 ste už nastupovali na marketingové oddelenie päťhviezdičkového hotela v Dubaji.

V niektorom z bratislavských hotelov sa robilo náborové interview. Uspela som práve vďaka tomu, že som ovládala viaceré jazyky – vedela som výborne po anglicky a španielsky, dohovorím sa aj rusky, nemecky, taliansky a francúzsky, dnes už aj arabsky.

V každom prípade to bol presun do inej kultúry.

Vtedy ešte Dubaj nebol tým, čím je dnes. V roku 1999 vyzeral úplne inak. A veľkomesto ako také ma nezaskočilo, veď peruánska Lima má deväť miliónov obyvateľov, Madrid viac ako tri milióny. Toľko ich je dnes aj v Dubaji, ale vtedy ich bolo oveľa menej. Bolo to relatívne malé mesto s pár reštauráciami a hotelmi, kde pomaly každý každého poznal. Rozmach prišiel až neskôr.

Jasné, ide o moslimskú krajinu, ale ja som pracovala v hoteli s klientelou z celého sveta. Arabskej kultúre som nebola príliš vystavená, hoci ju mám rada. Nikdy som nemala pocit, že sa musím nasilu prispôsobovať, aj keď doma ma strašili, že je to tam hrozné. My tu doma radi strašíme inými kultúrami, hoci nie je dôvod.

S akým platom ste začínali?

Nebolo to ktoviečo, asi 1500 eur, ale v roku 1999 to bolo v pohode. Navyše firma mi platila všetko – apartmán, cestu do práce aj z práce, náklady na energie aj stravu. Hotely tam neplatia nejaké extra mzdy, ale vtedy som mala 21 rokov, svet gombička, nemala som žiadne náklady na život. V Dubaji mnohé firmy razia teóriu, že sa o vás vo všetkom postarajú, aby ste sa nemuseli ničím iným zaoberať, len pracovať.

Vtipné je, že keď som tam prišla, náš hotel bol za mestom. Medzitým sa Dubaj tak rozrástol, že ten istý hotel je dnes v centre. A vtipné je aj to, že hotel si už vtedy dával pozor na mix turistov, ktorých bral.

V akom zmysle?

Odmietal Rusov, lebo ich

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie