Denník N

Ženské kánony si strana strážila

Historička umenia Jana Oravcová sa vo svojej knihe venuje obrazu ženy „nového typu“ v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Keď sa v prvej polovici 90. rokov začali zaujímať o problematiku „ženskej otázky“ v krajinách socialistického bloku západné feministky, automaticky preniesli svoju skúsenosť s emancipáciou žien aj na naše teritórium. Lenže ich modely sa nedali mechanicky aplikovať na skúsenosti žien za socializmu a vyzneli ako hrubé zovšeobecnenia vytrhnuté zo spoločensko-politického kontextu, ako uvádza vo svojej knihe Pamäť žien filozofka Zuzana Kiczková.

Domáce stereotypy

Historička umenia, kurátorka a kritička Jana Oravcová sa preto v publikácii Mocné ženy alebo ženy moci? – Vizuálna kultúra, reprezentácia, ideológia (Vydavateľstvo Csy), zaoberajúcej sa zideologizovanou vizuálnou reprezentáciou rodových vzťahov v 50. rokoch minulého storočia, opiera o domáce stereotypy zobrazovania socialistickej „novej“ ženy vo výtvarnom umení, ale najmä v masových komunikačných prostriedkoch.
Dejepis umenia si v tomto prípade nevystačí sám so sebou, je nevyhnuté interpretovať aj neumelecké prostredie, a to vyžaduje širší záber poznania historických, kultúrnych a spoločenských súvislostí v danom čase a mieste.
Autorka sa okrem prístupov využívaných štúdiami vizuálnej kultúry a feministickými štúdiami mohla oprieť o publikované výstupy rodového výskumu v Čechách a na Slovensku, z čoho okrem sociologických (Šiklová, Wagnerová, Havelková, Bútorová) sa viaceré týkajú výskumov z oblasti filozofie, histórie či etnológie.
Jana Oravcová tiež už v roku 2000 v spolupráci s Monikou Mitášovou editovala zborník Rodové štúdiá v umení a kultúre a neskôr knihu Ekonómie tela v umeleckohistorických a teoretických diskurzoch, ktorými prispela ku kritickej rozprave na rôznorodé témy.

Masový spartakiádny jedinec

V prítomnej knihe sa v štyroch kapitolách venuje obrazu ženy „nového“ typu v 50. rokoch: ako vznikal po znárodnení a masívnej industrializácii inšpirovaný sovietskym vzorom (Trajektórie premeny), ako slúžil moci ovládajúcej inštrumenty socialistickej propagandy a jej kultu práce (Paradigmy moci), ako posilňoval dohľad nad telesnou kultúrou vyprodukovaním masového spartakiádneho jedinca (Efekt tela) a ako plnil úlohy strany vstupom do verejnej sféry a často aj do súkromia (Paradoxy každodennosti).
Ako konštatuje, na druhej strane „oficiálne podhodnotená privátna sféra na neoficiálnej úrovni nahrádzala občiansku spoločnosť“.
Kánon priorizovanej zamestnanej ženy bol starostlivo ovládaný mocenskými praktikami. Hoci autorka analyzuje aj niekoľko vlajkových výtvarných diel socialistického realizmu, vplyv časopiseckej či reportážnej fotografie, karikatúry, plagátu, filmu a reklamy na ikonografiu socialistickej ženy bol v spoločnosti oveľa väčší.
Ukážky z časopisov Slovenka, Móda a textil, Roháč, filmov Katka, Rodná zem a dobových agitiek, ktorými je ilustrovaný text, sú v dizajne Pala Bálika trochu nečitateľné, no rozumieme zámeru ukázať obludnosť červených 50. rokov aj takto.

Kultúra

Teraz najčítanejšie