Denník N

Biela pocta

Ján Zavarský. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ján Zavarský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vyšla reprezentačná monografia výnimočného slovenského scénografa a výtvarníka Jána Zavarského.

Hneď úvodom priznávam, že som jedným zo spoluautorov knihy, o ktorej chcem napísať niekoľko osobných riadkov a o ktorej, dúfam, napíše niekto povolaný a nezaťažený bremenom konfliktu záujmov fundovanú recenziu. Tá kniha je úplne čerstvá, má prostý názov Ján Zavarský a vydali ju brnianske Větrné mlýny v spolupráci s Janáčkovou akadémiou múzických umení.

Eponymný názov monografie napovedá, že ide o jedného z najvýznamnejších európskych scénografov, ktorý výrazne ovplyvnil vývoj slovenskej a českej scénografie. Ján Zavarský (1948, Banská Bystrica – 2022, Bratislava) sa v prednovembrovom Československu podieľal na najprogresívnejších divadelných a občianskych projektoch predovšetkým vďaka spolupráci s legendárnym brnianskym Divadlom Husa na provázku, či na Slovensku, kde so svojimi generačnými spolupútnikmi (Blaho Uhlár, Juraj Nvota, Jaro Filip, Zuzana Kronerová a ďalší) formoval Divadlo pre deti a mládež v Trnave, v ktorom po novembri 1989 bol vyše dvadsať rokov umeleckým šéfom.

Pravda, škála jeho aktivít bola omnoho širšia, vytvoril stovky scénografií pre činoherné, bábkové i operné inscenácie nielen na Slovensku a v Česku, ale aj vo viacerých európskych krajinách či v USA. Bol profesorom na už spomínanej JAMU i bratislavskej VŠMU.

Venoval sa aj architektúre, grafickému dizajnu i voľnej tvorbe, spolu s Milošom Lakym a so Stanom Filkom vytvorili legendárny Biely priestor v bielom priestore, ktorý je považovaný za dôležitú konštantu európskej výtvarnej avantgardy 70. rokov. Jediná jeho inštalácia, aj to ilegálna, sa uskutočnila v noci 18. februára 1974 v brnianskom Dome umenia.

Toto všetko bol dobrý dôvod na vznik knihy o Janovi Zavarskom. Na začiatku bol nápad Břetislava Rychlíka urobiť s ním rozsiahly rozhovor, do ktorého som bol zapojený aj ja (to je onen konflikt záujmov). Od skvelého rozprávača, vtedy už nevyliečiteľne chorého Jana (Prvá otázka rozhovoru: Jano, koľko si urobil za život scénografií? – To som práve teraz pozeral, štyristodeväťdesiattri. – Tak sedem ti chýba do päťstovky. – No, chýba, a už ich neurobím), sme sa dozvedeli naozaj dosť, na dynamickú rozhovorovú knihu by to stačilo, no ukázalo sa, že je tu vlastne šanca aj na komplexnú monografiu.

A tak pod editorskou taktovkou Dagmar Podmakovej sa autorský okruh rozšíril o Petra Oslzlého, Vladimíra Štefka, Ľubomíra Longauera a pár ďalších osobností a vznikla obsažná monografia Zavarského diela, ktorá aj vďaka podrobnému registru všetkých jeho inscenácií, množstvu dobových fotografií, náčrtov scénografií i ukážok plagátovej tvorby je aj cenným historiografickým teatrologickým dokumentom.

Výpravná publikácia, vytlačená na odľahčenom papieri, a teda neťahajúca čitateľa k zemi, má čistobiely obal len s nenápadnou slepotlačou umelcovho mena. Niekomu môže v tejto súvislosti napadnúť legendárny beatlesácky Biely album, no Jano, ktorý sa vydania knihy, žiaľ, už nedožil, by to vo svojej skromnosti určite odbil nejakým vtipným bonmotom. Ale odkaz na jeho Biely priestor v bielom priestore by zrejme prijal.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie