Denník N

Na Ukrajine sa bojuje o postimperiálnu budúcnosť Európy

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Podarí sa Ukrajine udržať si občiansky, inkluzívny, tolerantný patriotizmus alebo pod extrémnym tlakom vojny upadne do exkluzívnejšieho a ostrejšieho nacionalizmu?

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Tetiana, mladá aktivistka, s ktorou som sa zoznámil v decembri minulého roka vo Ľvive, pracuje na čiastočný úväzok ako tatérka. Povedala mi, že ľudia často žiadajú vytetovať ukrajinskú vlajku alebo symbol trojzubca zo štátneho znaku, ale jedným z najpopulárnejších motívov od začiatku plnoformátovej ruskej invázie na Ukrajinu spred roka je slovo voľa, ktoré znamená aj „vôľu“, ako aj „slobodu“. Slovo vystihuje podstatu toho, čo som videl na Ukrajine, a toho, čo Ukrajina pripomína svetu.

Mobilizovaná spoločnosť

„Tajomstvom šťastia je sloboda,“ povedal podľa Thúkydida Perikles pri pohrebnej reči za obete peloponézskej vojny v starovekých Aténach, rodisku demokracie, „a tajomstvom slobody je odvaha“. Odvaha žiť a zomrieť za slobodu je dnes najzjavnejšie u mužov a žien z ukrajinských ozbrojených síl.

Vezmite si napríklad Jevhena. Vysoký, štíhly, hladko oholený muž bol akademik, ktorý pred vojnou pracoval v odbore kultúrnych štúdií. Pri večernom drinku mi povedal, že po ruskej invázii 24. februára 2022 cítil nutkanie sa prihlásiť. Vyškolený ako špecialista na odpaľovanie granátov bojoval celé mesiace v ostrej kampani za oslobodenie juhoukrajinského mesta Cherson, kde žil väčšinu času v okopoch, ktoré si kopal sám. V mapovej aplikácii na svojom mobile mi ukázal líniu postupu armády cez polia, priekopy a rieky. O každý kilometer tvrdo bojovali. Pri jednej akcii boli zranené dve tretiny jeho roty: „Zranené sú aj polia a stromy.“

Jevhen bol tiež zranený, ale trval na tom, že keď sa zotaví, vráti sa do boja. Keď som ho stretol, bol opäť ranený, tentoraz do chrbta a oboch nôh, a zotavoval sa vo vojenskom sanatóriu – a bol rozhodnutý vrátiť sa na front ešte raz. Jeho druhovia potrebujú skúsených vojakov ako on, vysvetlil. Jevhen hovoril znervózňujúcim, tichým monotónnym tónom, akoby z neho mesiace ostreľovania vypálili všetky emócie. Ale so zriedkavým zábleskom v očiach dodal: „Naozaj chcem vidieť, či budem mať šťastie… vidieť, aká bude táto krajina po vojne.“ (Ako píše autor v inom článku, Jevhen vo vojne nakoniec zahynul. – pozn. red.)

Nie sú to len tí, ktorí nosia zbrane, ktorí prejavujú takú silu vôle. V tomto boji je mobilizovaná celá spoločnosť. Ukrajinský štát má počas troch desaťročí od získania nezávislosti krajiny v roku 1991 za sebou pestrú minulosť, ale ukrajinská občianska spoločnosť narástla do sily prostredníctvom troch hlavných epizód: Oranžovej revolúcie v rokoch 2004 – 2005, Euromajdanu alebo Revolúcie dôstojnosti v rokoch 2013 – 2014 a reakcie na ruskú inváziu v roku 2022.

Každý niečo robí

Rodina z Kramatorska ležiaceho neďaleko frontovej línie na východnej Ukrajine mi hrdo ukazovala fotografie ukrajinských vojakov, ktorí teraz sídlia v ich dome, a muníciu a pozemné míny, ktoré boli uložené v bývalom kurníku. Predviedli aj to, ako miestni obyvatelia hlásili polohu ruských jednotiek ukrajinskej armáde pomocou opoznámkovaných máp v telefónoch.

Zdá sa, že každý niečo robí: posiela jedlo, oblečenie alebo vybavenie, pomáha vnútorne presídleným ľuďom alebo ako mladý dobrovoľník Max opakovane cestuje na východ krajiny, aby priviedol späť starých a chorých z dedín v palebnej línii. V prieskume z júla 2022 61 percent Ukrajincov uviedlo, že sa zapojili do odboja darovaním finančných prostriedkov, 37 percent dobrovoľníctvom v komunite a 7 percent dobrovoľníctvom v jednotkách Síl územnej obrany zriadených na doplnenie bežných ozbrojených síl. „Ukrajinská armáda má 42 miliónov ľudí,“ povedal mi Andrij Sadovy, starosta Ľvova. Ak niekedy bola vojna, do ktorej sa zapojil celý národ, je to práve tu.

Rovnaká vynaliezavosť a duch sú zrejmé v spôsoboch, akými sa Ukrajinci stavajú proti zločinnému zameraniu Vladimira Putina na energetickú infraštruktúru krajiny, z ktorej je zhruba polovica poškodená. Charakteristickým zvukom centra Ľviva je hlasný hukot malých generátorov pred obchodmi a domami. Počas vianočných sviatkov cestujúcich na hlavnej stanici v Kyjive vyzývali, aby napájali svetlá na veľkom vianočnom stromčeku šliapaním na rotopede napojenom na dynamo. „Desať sekúnd svetla! Desať sekúnd veselej nálady!“ volal muž oblečený ako Santa Claus.

Aspoň nezabíjajú našich

Je úžasné, že v prieskume uskutočnenom Kyjivským medzinárodným inštitútom sociológie vlani v septembri odpovedalo na otázku „Považujete sa za šťastného človeka?“ 68 percent Ukrajincov áno, čo je značný posun v porovnaní s 53 percentami v roku 2017. Keď som sa opýtal sociologičky Natalije Zaijeva-Čipak, aby mi pomohla pochopiť tento fenomén – ako by, preboha, mohli byť ľudia šťastnejší počas teroristickej vojny namierenej proti civilnému obyvateľstvu? –, odpovedala: „Áno, aj ja som šťastnejšia!“ Nejde len o ohromujúci zmysel pre spoločný cieľ, vysvetlila. Ide aj o ocenenie všetkého, čo ešte máte, keď vaši krajania trpia oveľa viac v zákopoch alebo v rozdrvenom meste Mariupol. Jedna novinárka mi dokonca povedala, že jej priatelia hovoria, že „je v poriadku, ak na nás padajú rakety, pretože to znamená, že nezabíjajú našich vojakov v prvej línii“.

Tento inšpiratívny príbeh má, samozrejme, aj druhú stránku: rozsiahly zoznam mŕtvych, vysídlených, ničenia, odlúčenia, chorôb a nenávisti, ktorých dôsledky budú pociťovať aj ďalšie generácie. Keď som bol vo Ľvive, v posádkovom kostole sv. Petra a Pavla sa každý deň konali vojenské pohreby. Jedného som sa zúčastnil aj ja: tri rakvy, čestná stráž mladých vojakov, stojacich vzpriamene s bledými, napätými tvárami, zronená matka, zmätené dieťa. Na mestskom vojenskom cintoríne zvanom Martovo pole som prechádzal rad za radom okolo čerstvých hrobov vrátane hrobu Artemija Dymyda, syna prvého rektora Ukrajinskej katolíckej univerzity, kam som prišiel prednášať. Na vrchole mierneho svahu už boli v zamrznutej zemi vykopané čerstvé hroby, ktoré už v predstihu čakali na najnovšie rakvy.

Úplné odmietnutie

Ďalšia, Tetiana, utečenka z Mariupola, mi uprostred plaču rozpovedala, ako jej najlepšiu priateľku Ľudu zabili spolu s jej synom vojakom, keď ruská strela zničila ich byt na deviatom poschodí paneláka: „Ich krik bolo počuť celé hodiny, ale nikto nemohol pomôcť.“ Tetiana sa celé dni triasla v pivnici, bez svetla, tepla a tečúcej vody, a potom zažila desivú odyseu. Jej matka bola z Ruska, rovnako ako jej svokrovci, a po rusky hovorí oveľa lepšie ako ukrajinsky. Putin by ju považoval za Rusku. Spýtal som sa jej, či má pre neho odkaz. Áno, povedala, chcela by ho zabiť. „Vnímali sme Rusov ako našich bratov – a oni potom prišli zavraždiť naše deti.“

Od každého Ukrajinca teraz počujete toto úplné odmietnutie a dokonca nenávisť nielen voči ruskému prezidentovi, nielen voči Ruskej federácii, ale voči všetkému ruskému, vrátane kultúry a jazyka, teda toho, čo Putin rád nazýva ruský svet. „Do 24. februára som hovorila po rusky,“ povedala Adeline, utečenka z mesta Nova Kachovka, ktorá leží na rieke Dnipro neďaleko od Chersona. Niekoľkí študenti, s ktorými som hovoril, zopakovali argument ukrajinskej spisovateľky Oksany Zabužkovej, že hrôzy Buče a Irpiňa majú istým spôsobom predobraz v ruskej literatúre – vraj nielen v Dostojevskom, ale dokonca aj v Tolstom a Čechovovi. V ukrajinskej literatúre nachádzajú „ducha slobody“, v ruštine len útlak a duševnú porobu. Podľa KIIS malo v máji 2013 ešte pozitívny vzťah k Rusku asi 80 percent Ukrajincov, do mája 2022 sa toto číslo znížilo na dve percentá. Sláva Putinovi, ničiteľovi ruského sveta!

Utrpenie Ukrajincov je obrovské. V prieskume z augusta 2022 uviedlo 48 percent opýtaných zhoršenie fyzického zdravia a 42 percent odlúčenie od rodiny. Začiatkom tohto roka bolo asi 14 miliónov ľudí, teda približne jedna tretina obyvateľstva krajiny, vyhnaných zo svojich domovov: boli buď vnútorne vysídlení, alebo utiekli do zahraničia. A utečencov bude ešte pribúdať, keďže Putin sa Ukrajincov pokúša zmraziť.

Postav sa do zákopu, Achilles

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie