Dlhé vojny sa vyhrávajú v továrňach. Západ pochopil, ako pomôcť Ukrajine zvíťaziť

Rok po začiatku plošnej ruskej agresie proti Ukrajine sa môže zdať, že vojna uviazla na mŕtvom bode a na fronte pri Bachmute sa zhmotňuje povestný „mlynček na mäso“ – pojem známy už z prvej svetovej vojny a najmä bitky o Verdun.

To je však súčasná optika; dynamika konfliktu sa už viackrát zmenila a zjavne sa ešte meniť bude. Otvorené zostávajú viaceré scenáre, aj ten s ukrajinským víťazstvom.

Český analytik Jan Ludvík nedávno na Twitteri poznamenal: „Krátke vojny sa vyhrávajú na fronte, dlhé v továrňach.“

Vojny sa dajú rozdeliť podľa mnohých kritérií. Jedným je, či ich rozhodne prostá počiatočná vojenská sila oboch strán, alebo prejdú – eufemisticky povedané, pretože v nich umierajú ľudia – do akejsi podoby opotrebovania, keď rozhoduje, kto dokáže svoju bojovú silu lepšie dopĺňať a udržiavať, pretože straty sú priveľké. Takýmto vojnám sa hovorí opotrebovávacie vojny.

Keď máme na mysli len konvenčné konflikty, príkladom vojny, pri ktorej sa ekonomika víťaza ani nezadýchala, môže byť ruská invázia do Gruzínska v lete 2008 alebo napríklad obe spojenecké invázie do Iraku. Vojnou spojenou s opotrebovaním bojujúcich strán bola napríklad iracko-iránska vojna v 80. rokoch minulého storočia, ale koniec koncov aj druhá svetová vojna. A už aj súčasná ukrajinská vojna za nezávislosť.

Takéto vojny zvyknú trvať, pokým sa nevyčerpá ekonomika jednej z bojujúcich strán. A keď sa aj skončia, zadlženosť účastníkov a nedostatok peňazí môžu byť zdrojom ďalšej nestability.

Jedna z kľúčových otázok teda znie: môže Ukrajina vojnu proti Rusku vôbec vyhrať tak, že by oslobodila všetky svoje okupované územia vrátane Krymu a Donbasu?

Vynechajme pri tejto úvahe málo pravdepodobné scenáre ako prevrat v Rusku a stiahnutie ruských vojsk. Otázka potom znie trochu inak: či je možné ukrajinské víťazstvo na základe výkonu na bojovom poli a v produkčných možnostiach oboch strán.

„Kľúčové je dodávať Ukrajine zbrane a zároveň byť schopný vyrábať ich vo vojnovom a nie v mierovom móde. Je dobre, že minimálne v oblasti munície si toto už Západ začína uvedomovať. Rovnaké navýšenie potom bude potrebné aj v oblasti celých zbraňových systémov,“ vysvetlil Ludvík to, čo Ukrajina potrebuje na víťazstvo.

Potvrdil to následne aj generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. „Vojna na Ukrajine sa stáva čoraz nákladnejšou opotrebovávacou vojnou a tá je súbojom logistík,“ povedal.

Výroba slobody

V médiách sa teraz už niekedy hovorí o „vojnovej ekonomike“, čo môže znieť militantne a priaznivci Ruska to občas používajú ako „dôkaz“ vojnovej túžby krajín podporujúcich Ukrajinu.

Reálne je to inak. Určitý podiel zdrojov a výrobných kapacít krajín sa využíva na vojenskú výrobu. Ten podiel buď klesá, ako sa to dialo trebárs po konci studenej vojny, alebo rastie, ako teraz.

Denník Financial Times podotkol, že ruská armáda vypáli z diel 5-tisíc striel denne, čo je zhruba toľko, koľko si v mierovom období menšia európska krajina objedná ako ročnú zásobu. Ešte v decembri Rusko pálilo 20-tisíc striel denne.

Príkladov, že si Západ už uvedomuje potrebu zvýšiť tempo výroby munície, pribúda. Jedným z nich je americká muničná továreň v Scrantone. Pred vojnou sa v halách ležiacich dve hodiny autom od New Yorku vyrábalo každý mesiac 14-tisíc delostreleckých nábojov kalibru 155 milimetrov – štandardného ťažkého kalibru NATO. V priebehu niekoľkých mesiacov však má továreň výrobu strojnásobiť, o rok v januári už pôjde o 90-tisíc nábojov mesačne.

Továreň zásobuje priamo Ukrajinu a jeden z jej manažérov to pomenoval slovami, že „vyrábajú slobodu“.

Nemecká zbrojovka Rheinmetall plánuje sedemnásobne zvýšiť svoju vlastnú výrobu munície kalibru 155 milimetrov až na 500-tisíc kusov ročne. Estónsko navrhlo, aby sa krajiny EÚ zložili na štyri miliardy eur, za ktoré by sa dalo nakúpiť Ukrajine milión kusov munície.

Aby čísla dostali zrozumiteľný rozmer: v súčasnosti je to tak, že celú európsku a americkú mesačnú produkciu munície Ukrajinci spotrebujú za týždeň. A to ňou ešte šetria, čo obmedzuje ich bojový výkon.

Západ si už uvedomil, že pomoc Ukrajine nie je jednorazová akcia, ktorú si možno odškrtnúť v zozname úloh a tváriť sa, že je hotovo. Bez stálej pomoci Ukrajina zjavne nezvíťazí.

Pre Ukrajinu vyzerá nádejne aj to, že solídnu podporu má aj medzi americkými republikánmi. Ako píše server Defense One, populistická časť republikánov, odmietajúcich pomoc Ukrajine, je síce hlučná, ale pomerne malá. Proti rozsiahlej pomoci Ukrajine však existuje aj odpor medzi niektorými progresívnymi demokratmi.

Trojica odborníkov oslovených think tankom CEPA usudzuje, že americká pomoc Ukrajine je nateraz v bezpečí a podporovaná väčšinou zákonodarcov oboch hlavných amerických politických strán.

USA poskytujú Ukrajine, s ohľadom na hodnotu zaslanej výzbroje, tri pätiny zahraničnej pomoci.

„Celkovo je Ukrajina na začiatku roka 2023 stále vo výhode, má podporu krajín s omnoho vyšším HDP (než Rusko) a kapacitou obranného priemyslu. Všetko však záleží na udržaní materiálnej podpory zvonka, pretože len potenciál neznamená predpoveď výsledku,“ hovorí zvyčajne opatrný americký analytik Michael Kofman. Dodáva však, že zaistiť udržanie tejto výhody Ukrajiny, aby mohla oslobodzovať svoje územia, „bude náročné“.

Výroba v západných krajinách v každom prípade dáva Ukrajine produkčné zázemie, ktoré prevyšuje to ruské.

Technika pomôže, aj keď nepríde na jar

Kofman sa na vojnu pozerá z celkovej perspektívy. To, že sa Západ až nedávno rozhýbal v dodávaní tankov Ukrajine, sa napríklad podľa neho prejaví skôr, než do nich ukrajinskí vojaci vôbec nasadnú.

„Západná technika nemusí doraziť včas, aby pre Ukrajinu bola relevantná pri (jarnej) ofenzíve. Ale bude dôležitá v tom, že Ukrajine umožní začať útok s vedomím, že má na neskoršiu fázu roka zaistenú náhradu za techniku, o ktorú príde,“ napísal Kofman na Twitteri.

Hodnotiť, do akej miery je súčasná západná pomoc Ukrajine účinná a či sa dá robiť viac a rýchlejšie, je náročné. Sily oboch bojujúcich strán môžu byť zhruba také, aké sa navonok zdajú, ale situácia pre Ukrajinu môže byť aj odlišná:

• o niečo lepšia, než sa javí, pretože Ukrajinci nechcú verejne ohlasovať všetky svoje tromfy – prebiehajúci utajený výcvik, formovanie nových jednotiek a podobne;
• alebo o niečo horšia, než sa javí – čo by znamenalo, že Ukrajina viac-menej drží pozície za cenu neprijateľne zrýchľujúceho sa vyčerpania krajiny.

Najoptimistickejší scenár je ten, že si Ukrajina zrátala, že sa jej vyplatí ofenzíva na jar, keď vyschne pôda. Ukrajinci sami o chystanej jarnej ofenzíve hovoria.

Tak či onak, zima sa pomaly blíži ku koncu a žiadna zo strán neuskutočnila na zamrznutej pôde, ktorá sa o pár týždňov začne roztápať, rozhodujúce útoky, hoci aktívnejší sú teraz Rusi. Aj ich ofenzíva však má svoje limity.

Mýtus eskalácie

Západ teda už zistil, že pomoc Ukrajine musí byť stála a sústredená. Na to, aby viedla k vojnovému úspechu, sa rozvíjajú projekty na výcvik ukrajinských vojakov a opráv poškodenej techniky. Ako je to však s častou námietkou, že západná pomoc „eskaluje vojnu“?

Vojnu rozpútalo a všetko svoje úsilie do nej vrhá Putinovo Rusko. Za celý čas vojny sa na tom nič nezmenilo, iba ruské ambície úplne si Ukrajinu podrobiť sa možno menia na cieľ čo najviac ju zničiť a donútiť ju akceptovať územné straty.

Presne preto nepotrebuje obranyschopnú Ukrajinu, ale ustupujúcu a strácajúcu dôveru vo víťazstvo.

Preto Rusko v júni varovalo pred eskaláciou pre raketomety HIMARS a delostrelecké radary, v októbri pre údajne špinavú bombu, v decembri pre systém protileteckej obrany Patriot a začiatkom februára pre dodávky tankov. A tak ďalej.

Nie je potrebné dlho premýšľať nad tým, aké varovné slová Rusi zvolili, keď Británia oznámila, že pre Ukrajinu hľadá stíhačky a bude cvičiť jej pilotov.

Reálne na Ukrajine prebieha vojna všetkými konvenčnými prostriedkami, ktoré majú obe strany k dispozícii. Žiadna západná technika ju neeskalovala.

Podľa ukrajinských zdrojov majú Rusi na Ukrajine okolo 320-tisíc vojakov – takmer dvojnásobok počtu, s ktorým pred rokom začali svoju inváziu. Mesiace sa rátalo s tým, že ruská logistika je schopná udržať v poli o čosi viac než 200-tisíc vojakov, no nie vyšší počet – a že práve to je dôvod, prečo Rusko jednoducho nedokáže Ukrajinu premôcť väčšou živou silou.

Čo to teraz znamená? Buď sa ruská logistika výrazne zlepšila, alebo teraz nie je až také náročné držať vojakov v bojovom poli pre faktickú absenciu veľkých manévrových bojov a menšiu intenzitu delostreľby.

Analytici však zároveň usudzujú, že súčasné ruské sily sú v priemere omnoho menej kvalitné než pôvodné invázne jednotky, čo by sa mohlo prejaviť horšími výkonmi najmä pri útočných operáciách. Inými slovami: viac vojakov ešte nemusí znamenať o toľko väčšiu silu.

Záver rovnice pre Západ

Vyvíja sa teda vojna, hoci bolestivo, pre Ukrajinu a Západ správnym smerom?

Rusku zlyhalo už niekoľko spôsobov bojovania po sebe. Nevyšiel bleskový úder armády postavenej na práporových taktických skupinách. Zlyhal tradičnejší prístup opierajúci sa o masívnu delostreleckú paľbu (okrem iného preto, že raketomety HIMARS dokázali narušiť ruské zásobovanie). Nevyšli masívne raketové salvy zacielené na mestá a rozvodne energií. Rusku tak nakoniec zostala len generáciami „preverená“ taktika masívnych útokov pechoty.

Ako si všimol Janis Kluge z Nemeckého inštitútu pre medzinárodné a bezpečnostné záležitosti, v januári 2023 ruské ministerstvo financií zaznamenalo medziročný prepad príjmov o 35 percent a nárast výdavkov o 59 percent. Na svojom Twitteri upozorňuje aj na ďalšie – zrejme nie úplne kritické, ale zreteľné – problémy ruskej ekonomiky.

Lenže zároveň je Rusko zjavne odolnejšie, než jeho kritici dúfali, a vzhľadom na autoritárske vedenie a všemocný bezpečnostný aparát v ňom neexistuje účinná opozícia ani odpor verejnosti.

„Sankcie obmedzeným spôsobom znižujú schopnosť Ruska viesť vojnu, no nedá sa to považovať za zásadné. Rusko v budúcnosti pravdepodobne dokáže ďalej navyšovať zbrojársku výrobu, hoci chvíľami bude nútené ísť cestou kvantity na úkor kvality,“ upozorňuje Jan Ludvík.

S tým súvisí jeden aspekt, na ktorý Ludvík upozorňuje: že veľké vojny často vyhrali nie zbrane, ktoré boli výkonnostne najlepšie, ale tie, ktoré boli „tak akurát“, stačili na svoje úlohy a dalo sa ich ľahko vyrábať a opravovať. Ide teda o to, či pokles kvality ruských síl na Ukrajine klesne či neklesne pod úroveň „tak akurát“.

Západ zároveň musí počítať s tým, že aj Rusko sa bude snažiť odstraňovať neefektivitu vo vnútri vlastného systému – od výroby a opráv techniky cez logistiku až po použitie na fronte. Inými slovami, Západ musí rátať s tým, že Rusko s pribúdajúcim časom niektoré svoje súčasné problémy vyrieši.

Rátať s tým a zároveň byť v odstraňovaní vlastných limitov, akými sú rýchlosť a efektívnosť zbrojárskej výroby, jednoducho lepší. Príklady krokov, ktoré k tomu vedú, sú známe aj z Česka (z nedávneho obdobia napríklad zmluva na opravu ukrajinskej techniky), len takých príkladov treba veľa.

Ak sa to Západu nepodarí, ocitne sa v pasci: Ukrajina bude bojovať ďalej, ale menej úspešne. Môže strácať vojakov aj techniku bez toho, aby oslobodzovala svoje územia. Vojna sa bude naťahovať a politici budú čeliť tlaku, aby už konečne bol mier.

Ani potom nebude dôvod na jasot. Náčelník generálneho štábu Karel Řehka v nedávnom rozhovore pre Deník N povedal, že vojna už nemá dobré riešenie. Len to najmenej zlé, teda že Ukrajina za cenu strát obnoví kontrolu nad svojím územím.

„To sa však nestane za týždeň, zomrelo pri tom už strašne veľa ľudí a zomrú ďalší, pokiaľ by sa to malo stať. No celkovo je ľudského utrpenia a ekonomických nákladov toľko, že to podľa mňa je dobrý výsledok. Len za akú cenu,“ povedal Řehka.