Bieloruský denník: Najväčším sexistom v Bielorusku je Lukašenko. Ako sa však v krajine zaobchádza so ženami celkovo?

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Viac ako polovicu obyvateľstva Bieloruska tvoria ženy, je ich 54 %. Avšak tento pomer v skutočnosti nemá vplyv na rovnosť práv: v krajine, žiaľ, stále vládne veľký sexizmus. A hoci občianska spoločnosť robí veľa pre ochranu práv žien, na štátnej úrovni sa feminizmus vníma ako nadávka.

Oficiálny Bieloruský zväz žien – provládna organizácia podporujúca Lukašenka – sa viac venuje falšovaniu volebných výsledkov v prospech vlády než podpore práv žien.

Diktátor Lukašenko je navyše hlavným sexistom krajiny. Z jeho úst zaznieva mnoho hanlivých, až urážlivých vyjadrení o ženách. Jeho postoj k ženám je jedným z dôvodov, prečo bolo Sviatlane Cichanovskej umožnené kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2020. Diktátor bol presvedčený, že Bielorusi jednoducho nebudú hlasovať za ženu.

Podľa Lukašenka je dokonca aj ústava krajiny taká, že si s ňou poradí len muž.

Domáci sexizmus

Napriek výmene generácií a veľkému vplyvu kultúry EÚ a USA sú tradície v Bielorusku stále silné – najmä medzi staršími ľuďmi. Všetky tie predstavy, že miesto ženy je v kuchyni a že pravé šťastie ženy je venovať sa rodine, domácim záležitostiam a výchove detí.

To, samozrejme, ovplyvňuje každodenný život. V dôsledku takéhoto vnímania pôsobia na humanitných fakultách univerzít väčšinou ženy, na technických fakultách muži. Výsledkom tohto procesu je prítomnosť „ženských“ a „mužských“ profesií, hoci v skutočnosti žiadne rodové predispozície pre jednotlivé druhy práce neexistujú. Napríklad v bieloruskom IT sektore len 14 % z celkového počtu programátorov tvoria ženy – to sú údaje za rok 2020.

Takéto „tradičné“ vnímanie vedie aj k nadmerným požiadavkám na ženy. Na jednej strane moderný svet od žien vyžaduje, aby boli nezávislé, pracovali a budovali si kariéru. Na druhej strane staršia generácia kladie dôraz na otázky o manželstve a deťoch. Naproti tomu sa od mužov jednoducho vyžaduje, aby boli – ale to je už téma na samostatný článok.

Bieloruské feministické hnutie

O nápravu situácie sa snaží občianska spoločnosť ako taká a najmä bieloruské feministické hnutie. Pod týmto hnutím rozumiem veľké množstvo rôznych neziskových iniciatív: ochrana žien – obetí domáceho násilia, zvyšovanie viditeľnosti odborníčok, neformálne vzdelávanie žien, vzdelávanie žien v oblasti IT a podobne.

Smelo môžeme povedať, že ak vezmeme do úvahy súkromný sektor, príležitosti pre ženy sa rozširujú. Ale nie tak rýchlo, ako by sme chceli.

Pritom nesmieme zabudnúť na revolúciu (udalosti r. 2020) a vojnu. Napriek dočasnému zvýšeniu úlohy žien v bieloruskej spoločnosti – Sviatlana Cichanovská, ženské trio, ženské pochody – sa situácia postupne zvrátila. Vo verejnej politike je stále viac mužov, aj keď Cichanovská zostáva líderkou. Aj v demokratickom hnutí musí feministická komunita bojovať za zastúpenie žien.

Diktatúra a úloha ženy

Ako sme už spomenuli, Lukašenko sa k ženám správa znevažujúco, nie ako k rovnocenným. Rád sa obklopuje mladými dievčatami, víťazkami súťaží krásy. Diktátor si myslí, že týmto spôsobom zdôrazňuje svoj status, ukazuje, aký je úspešný.

Nenechajte sa zmiasť veľkým počtom žien v parlamente – nemajú žiadnu skutočnú moc. V bieloruskej vláde je len jedna žena: Irina Kostevič, ministerka práce a sociálnej ochrany.

Ak Lukašenko vôbec niekomu dôveruje, sú to muži. Má ženy na „dekoratívnych“ postoch, vyzdvihujú jeho status a robia zaňho „špinavú“ prácu. Komunikujú napríklad s pracovnými kolektívmi, ako to robí Natalia Kočanova, predsedníčka Rady republiky (parlamentu). Napriek svojmu vysokému postaveniu a statusu je málo samostatná: plní Lukašenkove príkazy a komunikuje s „nespokojnými“ občanmi.

Diktatúra si od žien žiada len jedno: aby rodili a zásobovali krajinu väčším množstvom pracovnej sily. A aby boli vzornými manželkami, nesťažovali sa a nemiešali sa do politiky – to posledné sa však požaduje od všetkých občanov Bieloruska.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.