Automobilky sa Slovensku oplatia

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Príchod štvrtej automobilky vyvolal protichodné reakcie. Vládna strana sa chváli šancou na nové pracovné miesta. Opozícia nesmie zostať v hanbe a usilovne hľadá nejaké kyslé hrozno, napríklad náklady na investičnú pomoc či rastúcu závislosť Slovenska od exportu automobilov. Skúsme sa pozrieť na príchod štvrtej automobilky bez ružových či čiernych okuliarov politikárčenia.

Veľa diskusií sa točí okolo investičných stimulov. Niekedy počúvame múdre poučky typu „Slovensko by nemalo investorov podplácať investičnými stimulmi, ale lákať ich kvalitným podnikateľským prostredím a nízkymi daňami“. Nepoznáme ešte presnú štruktúru stimulov, ale v minulosti mali najväčší podiel na udelených stimuloch daňové úľavy.

O čo príde štát, keď novej automobilke odpustí dane? O nič. Ak by neprišla, žiadne dane by aj tak nevybral. A ak si má zahraničný investor vybrať medzi nízkymi daňami a žiadnymi, tak si vyberie žiadne. Podnikateľské prostredie je úplne iné pre slovenského živnostníka a iné pre multinacionálnu spoločnosť. Páčiť sa nám to nemusí, ale je to tak.

Šesťročná návratnosť

Jaguar s najväčšou pravdepodobnosťou nebude platiť dane z príjmu právnických osôb. Čo z neho teda budeme mať? Oficiálna suma investičnej pomoci je 130 miliónov eur. Je to veľa alebo málo? Nová automobilka priamo zamestná 2 800 ľudí. Jaguar, prirodzene, so sebou dotiahne siete dodávateľov, tak ako ich majú Volkswagen, KIA a Peugeot-Citroën. Okrem toho generuje príchod investora aj takzvané multiplikačné efekty. Keď niekde robí veľa ľudí, niekto im musí variť, šiť a prať pracovné odevy, a voziť ich do práce. Zamestnanci svoje peniaze míňajú v obchodoch.

Niektorí si postavia nové domy a/alebo kúpia nové autá. Toto všetko generuje sekundárne pracovné miesta mimo automobilového priemyslu. Celkový počet nových pracovných miest odhaduje Inštitút finančnej politiky na 14,5-tisíc.

Predpokladajme, že zamestnanec má priemernú hrubú mzdu 900 eur. Na dani z príjmu a odvodoch zamestnanca a zamestnávateľa sa štátu mesačne vráti asi 520 eur (v závislosti od výšky odpočítateľnej položky zamestnanca). Predpokladajme ďalej, že z čistej mzdy 692 eur zamestnanec desať percent usporí a zvyšok minie v obchode, kde zaplatí DPH a spotrebné dane v priemernej výške 20 percent. Dodatočný výnos pre štát je 125 eur. Z jedného zamestnanca štát dostane ročne späť 7 740 eur, z 2 800 zamestnancov je to 21,7 milióna. Zamestnanci dane a odvody platiť budú, lebo na rozdiel od automobilky nedostanú na výber.

Len na priamej zamestnanosti v jednej fabrike by sa v tomto prípade štátu vrátila investičná pomoc poskytnutá vo forme priamej platby za nejakých šesť rokov, čo je veľmi dobrá miera návratnosti. Ak však bude investičný stimul poskytnutý daňovou úľavou, návratnosť je okamžitá, pretože bez príchodu na Slovensko by automobilka dane aj tak neplatila.

Aké sú ďalšie plusy a riziká príchodu novej automobilky? Existuje oprávnená obava zo vzrastajúcej závislosti slovenskej ekonomiky od výroby automobilov. Kým v roku 1997 dosahovali vozidlá 11-percentný podiel na celkových slovenských exportoch tovarov, v tomto roku to bude 29 percent. Nemali by sme rozvíjať radšej aj nejaké iné odvetvia? Čo sa stane, keď raz automobilky odídu do Rumunska či dokonca do Vietnamu? Ocitneme sa v pozícii Ghany po páde cien kakaa?

Vďaka zbrojovkám

Ďalšia mrzká pravda o Slovensku je, že je malé a nepomestí sa doň desať rôznych odvetví. Pekná pravda zasa je, že automobilový priemysel nie je jedno odvetvie, ale viaceré. Mnohí si ešte pamätáme spektakulárny krach slovenského zbrojného priemyslu v rokoch 1990 – 1993. Po strednom Slovensku sa potulovali desiatky tisíc nezamestnaných strojárov. Bol to však zbrojný priemysel, ktorý vytvoril dobré podmienky na neskorší príchod automobiliek.

Tanky, obrnené transportéry či autá sú komplexné výrobky skladajúce sa z veľkého počtu rôznorodých súčiastok (kovové súčiastky, plechy, plasty, gumy) a služieb (výskum, softvér, finančné služby). Na ich výrobu a montáž treba veľmi rozsiahlu priemyselnú základňu, kvalitnú logistiku, a technicky zdatnú pracovnú silu. Preto sa automobilky nestavajú v Ghane, ale ani v Grécku či Portugalsku, kde priemyselná tradícia jednoducho absentuje, ale stavajú sa na území Česka, Slovenska a Rumunska.

Ak nejaká automobilka raz „odíde“, to neznamená, že odídu všetky aktivity spojené s výrobou automobilov. Do iných krajín môže odísť napríklad montáž. Naším cieľom má byť, aby na Slovensku zostali sofistikovanejšie činnosti, ako sú napríklad výroba softvéru, inovácie, dizajn a iné poznatkovo-intenzívne služby. Montáž raz môže odísť do Rumunska a nebude nám za ňou ľúto.
Tu sa dostávame asi k najväčšej výhode plynúcej z príchodu novej automobilky, ktorou je transfer technológií a manažérskych poznatkov.

V arkánnych oblastiach ekonómie sa stretávame s pojmom ako „totálna produktivita faktorov“. Laicky môžeme tento pojem preložiť ako príspevok nových technológií a organizačných inovácií k ekonomickému rastu. Slovensko už teraz rýchlo starne a v budúcnosti bude pociťovať výrazný nedostatok pracovných síl. Technológie a inovácie budú jediným možným zdrojom ekonomického rastu a bohatstva. Špičkové technológie prinesené zahraničným investorom samozrejme zostanú jeho vlastníctvom. Môžu však na nich pracovať naši vzdelaní ľudia na dobre platených miestach, iných ako je obyčajná montáž. V budúcnosti to bude jedna z mála možností, ako naplniť štátnu kasu.