Denník N

Kubánsky spisovateľ o umelcoch, čo oslavovali Castra alebo Putina: Sú komplicmi a nesú zodpovednosť, či už z naivity, alebo presvedčenia

Jacobo Machover, kubánsky spisovateľ a profesor žijúci v exile v Paríži. Foto - archív J. M.
Jacobo Machover, kubánsky spisovateľ a profesor žijúci v exile v Paríži. Foto – archív J. M.

Jacobo Machover napísal knihu o umelcoch, ktorí kolaborovali s komunizmom. „Sartre chodil na popravy a Lollobrigida spustila export cigár,“ hovorí kubánsky spisovateľ z parížskeho exilu.

Umelci a intelektuáli, ktorí podporovali komunistické a iné brutálne režimy, napríklad na Kube alebo v Sovietskom zväze, rovnako ako tí, ktorí podporujú v súčasnosti Putina, sú spolupáchateľmi zverstiev týchto režimov. A tých bolo a je neúrekom, končiac až popravami politických oponentov, na ktoré sa niektorí umelci chodili pozerať ako na divadelnú hru, hovorí kubánsky spisovateľ žijúci v Paríži, literárny kritik a univerzitný pedagóg Jacobo Machover.

Rozprávame sa:

  • ktorí svetoznámi umelci podporovali komunizmus a ako to robili;
  • či sú komplicmi zverstiev páchaných týmto režimom;
  • ako Jean-Paul Sartre a Simone de Beauvoir sledovali popravy politických väzňov na Kube a čo o tom povedali;
  • či niektorí speváci spievajú pre režimy z presvedčenia alebo len preto, aby sa vyštverali po ich chrbte, a čo je vlastne horšie.

V januári zomrela slávna talianska herečka Gina Lollobrigida. Vtedy ste na Facebook napísali: Nech ju oplakávajú iní, ja nebudem. Pridali ste k tomu fotografiu Lollobrigidy s kubánskym diktátorom Fidelom Castrom. Aký bol medzi nimi vzťah?

Herečka Gina Lollobrigida, slávna-preslávna od 50. rokov minulého storočia pre svoju krásu a zmyselnosť viac ako pre svoj talent, sa po skončení filmovej kariéry chcela stať fotografkou „celebrít“. V roku 1974 sa vďaka pomoci sovietskeho básnika Jevgenija Jevtušenka, jedného z hlavných predstaviteľov Chruščovovej politiky uvoľňovania po Stalinovej smrti, dostala na Kubu na návštevu Fidela Castra, s ktorým sa intímne zblížila – na fotografiách aj v súkromí, ako sama povedala. Urobila mu zopár momentiek. Na jednej sa objavil vo svojej partizánskej uniforme obklopený niekoľkými mladými Kubánkami, ktoré sa zdali byť vzrušené z prítomnosti a pozornosti takého mača. Aj Lollobrigida si s ním nechala urobiť portrét, obaja s cigarou v ruke, čím spustila vlnu pre kubánsky exportný produkt par excellence.

Potom už nebolo nič. Smutný koniec Lollobrigidy: v roku 2022 kandidovala v senátorských voľbách v Taliansku na kandidátke komunistov, ktorí odmietajú Európsku úniu a pomoc ukrajinskému ľudu. Strana dostala vo voľbách smiešne jedno percento. Gina Lollobrigida nebola zvolená.

Bolo v Európe veľa umelcov, ktorí podporovali Castrov režim?

V minulom storočí veľa umelcov aj intelektuálov v mnohých krajinách sveta podporovalo komunizmus. Mnohých z nich dodnes svet oslavuje pre ich umenie, poéziu, literatúru, hudbu, vizuálne umenie… Veríte tomu, že svet sa dostatočne zaujíma o ich ideológiu? Že nás zaujíma, že títo umelci podporovali brutálne režimy?

Vo filmovom priemysle bolo a aj je množstvo obdivovateľov Castra alebo Putina, alebo obidvoch, pričom netreba zabúdať na tých, ktorí svojho času chválili Mao Ce-tunga alebo Che Guevaru. Vo francúzskej kinematografii môžeme spomenúť Gérarda Depardieuho, ktorý sa stal karikatúrou seba samého tým, že všetkých chválil, Castra a Putina, nezabúdajme ani na Kim Čong-una. Alebo máme Pierra Richarda, ktorý natočil dokument s názvom Parlez-moi du Che (Rozprávaj mi o Che), parafrázujúc text milostnej piesne. Obaja sú veľmi populárni v bývalých komunistických krajinách. Nie je to náhoda. Komunistické režimy sa im dvorili.

Aj v Amerike sa ich asi nájde dosť.

Spomedzi amerických hercov a režisérov môžeme spomenúť Olivera Stonea, donedávna Seana Penna, ktorý sa teraz postavil na stranu Volodymyra Zelenského rovnako ako Alain Delon, ktorý nikdy nebol komunistom, ale aj ďalšie veľké talenty ako Robert Redford, Jack Nicholson, Steven Spielberg. Oni všetci išli na Kubu ponúkať svoje umelecké skúsenosti. Najzvláštnejšia bola podpora Errolla Flynna, ktorý sa ocitol v Havane v roku 1959 a ponúkol sa, že by nakrútil dokument oslavujúci vraždy a exekúcie vykonávané Fidelom Castrom a jeho mužmi.

Niektorí Latinoameričania žijúci v Spojených štátoch prevzali tiež túto úlohu: Walter Salles, Benicio del Toro, Gael García Bernal: tí, ktorí sa zamerali na idealizovanú postavu Che Guevaru, ktorý nebol o nič menej krutý pri vraždách ako bratia Castrovci. Je ťažké označiť týchto umelcov za „intelektuálov“, každopádne nie v zmysle, ktorý tento koncept nadobudol od aféry Dreyfus vo Francúzsku na konci 19. storočia, teda koncept kritického svedomia za slobodu a proti mocným.

Sú takíto umelci, ktorí podporovali brutálne režimy, v podstate komplicmi?

Na túto tému som napísal niekoľko kníh. Sú spolupáchateľmi a čiastočne sú vinní za pretrvávanie týchto komunistických režimov po celé desaťročia tým, že zabraňovali solidarite ľudí v demokratických krajinách s disidentmi a exulantmi alebo ju obmedzovali, bez ktorých je veľmi ťažké povstať proti tyranom. Majú obrovskú zodpovednosť, o ktorej si nie sú vedomí pre naivitu alebo hlúposť. Alebo ešte horšie, z presvedčenia.

Trochu na chvíľu odbočím, ale čo takí turisti a cestovné kancelárie? Sú spolupáchateľmi? Minulý týždeň som si listovala v aktuálnej verzii knižného turistického sprievodcu Kubou a autori veľmi odporúčali navštíviť múzeum, v ktorom si turisti pripomenú „ohromnú Castrovu revolúciu“.

Vždy som odmietal vkročiť do krajín, kde vládli vojenské diktatúry v Južnej Amerike alebo ešte bližšie – vo Francovom Španielsku. Odišiel som tam na nejaký čas žiť, ale až po smrti diktátora v roku 1975, keď sa začal prechod na demokraciu. Bohužiaľ, moju prehnanú svedomitosť nezdieľajú prápory turistov vrátane nespočetného množstva ľavicových militantov, ktorí cestujú na Kubu, aby si okrem iných pamiatok a „umeleckých diel“ pozreli aj zlovestné mauzóleum Che Guevaru či smiešny kameň, kde sa nachádza popol Fidela Castra, alebo dokonca rodisko dvoch hrozných bratov (Raúl a Fidel Castro, pozn. redakcie), čo ani nie je autentické, keďže originál zničil požiar. Neexistuje žiadne ospravedlnenie pre obhajobu neobhájiteľného alebo pre nevedomosť.

Mauzóleum Ernesta Che Guevaru na Kube je turistickou atrakciou. Foto – Wikipedia

V Latinskej Amerike bolo v minulom storočí veľa ultraľavicových intelektuálov, ktorí podporovali komunizmus. Môže slúžiť ako ospravedlnenie, že sa takým spôsobom vyhraňovali voči pravicovým diktatúram alebo že nevedeli o Stalinových zverstvách, lebo sa tie informácie do Latinskej Ameriky tak rýchlo nedostali?

Kto by už len mohol ignorovať Stalinove zločiny, ktoré otvorene priznal Nikita Chruščov v roku 1956 na XX. kongrese Komunistickej strany Sovietskeho zväzu? Nie je na to ospravedlnenie ani v Latinskej Amerike, ani v žiadnej inej časti sveta. Napríklad na Kube rovnako ako v Čile mala politická kultúra od 30. rokov minulého storočia vysokú úroveň. Komunisti boli súčasťou prvej demokraticky zvolenej vlády Fulgencia Batistu v rokoch 1940 až 1944, ktorý sa zúčastnil na druhej svetovej vojne po boku spojencov. Ale v tom období bola podpora komunizmu medzi umelcami silná na celom svete, dá sa spomenúť napríklad Louis Aragon vo Francúzsku, ktorý venoval ódy Stalinovým poskokom.

Na chvíľu sa ešte vrátim k tým latinskoamerickým umelcom. V ich prípade ide totiž o obrovské mená, napríklad kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez alebo čilský básnik Pablo Neruda. Obaja získali Nobelovu cenu za literatúru. Márquezovo dielo Sto rokov samoty a Nerudova zbierka Dvadsať ľúbostných básní a jedna zúfalá pieseň sú veľké umelecké diela. Poraďte mi ako čitateľke. Ako si mám vychutnať tieto diela, ak viem, že obaja autori podporovali brutálne režimy?

Pablo Neruda napísal Ódu na Stalina rovnako ako kubánsky básnik Nicolás Guillén. To sa potom snažili zakryť. Neruda získal Nobelovu cenu v podstate z politických dôvodov v roku 1971, keď sa strana Unidad Popular Salvadora Allendeho (ľavicový čilský prezident, pozn. redakcie) dostala v Čile k moci. Kolumbijčan Gabriel García Márquez nevelebil Stalina. Na začiatku svojej novinárskej kariéry kritizoval realitu socialistických krajín. Neskôr sa však stal hovorcom Fidela Castra a písal články ospevujúce kubánsku intervenciu vo vojne v Angole alebo iné monštruozity. Nobelovu cenu získal v roku 1982 vďaka práci a milosti Castrovcov a podpore manželov Françoisa a Danielle Mitterrandovcov, vtedy na čele Francúzskej republiky.

Ako ich čítať? Neviem. Nemôžem sa z nich tešiť, rovnako ako si nemôžem užívať diela od nacistov alebo od antisemitských francúzskych kolaborantov. Literatúra v mojom ponímaní musí mať etickú zložku. Rád čítam poéziu a eseje Mexičana Octavia Paza alebo romány Peruánca Maria Vargasa Llosu. Obaja sú nositelia Nobelovej ceny, anticastrovci aj antitotalitní. Považujem ich za majstrov literatúry a milovníkov slobody.

V Európe bolo tiež dosť intelektuálov a umelcov, ktorí podporovali komunizmus, napríklad Jean-Paul Sartre. So svojou manželkou, spisovateľkou a feministkou Simone de Beauvior, cestovali na Kubu, kde sledovali popravy politických väzňov, ako keby boli v divadle. Napriek tomu, čo videli, nezmenili svoju ideológiu. Naďalej podporovali Castrov režim, hoci vedeli, čo sa tam deje. 

Jean-Paul Sartre a Simone de Beauvoir neboli skutoční komunisti, ale „spolucestujúci“. Podporovali však to najhoršie z komunizmu. Sartre raz vyhlásil: „Všetko antikomunistické je pod psa.“ Táto podivná dvojica filozofov išla na Kubu v roku 1960 na pozvanie Carlosa Franquiho, vtedajšieho riaditeľa vládneho denníka Revolúcia, ktorý neskôr zomrel v exile. Sartre napísal sériu článkov s názvom Ouragan sur le sucre (Uragán nad cukrom), ktoré sú brutálnou chválou Fidela Castra a sériou hlúpostí zároveň, nečitateľných vtedy aj dnes. V týchto spisoch však nepovedal, ako ho Ernesto Che Guevara, ktorý predsedal Národnej banke Kuby napriek svojej neznalosti najzákladnejších ekonomických úvah, pozval, aby videl, ako funguje „revolučná spravodlivosť“, konkrétne popravná čata v pevnosti La Cabaña, najväčšej väznici na Kube. Podľa očitých svedkov usadili Sartra a de Beauvoir do tahuretes, teda kresiel, ktoré používali kubánski roľníci, a pokračovali v popravách.

Neboli jediní, aj iní spisovatelia a intelektuáli rozprávali o týchto barbarských zvykoch Che Guevaru. Sartre sa napoly zbláznil, čo je na tých spisoch viditeľné. Beauvoir zase vyhlásila „Poprava nie je nikdy veľmi krásna“ bez toho, aby dodala čokoľvek iné. Obaja sa rozišli s Castrovou mocou v roku 1971, keď sa chopili obhajoby básnika Heberta Padillu, ktorého kultúrne úrady prinútili vykonať neslávne známu sebakritiku pred svojimi kolegami spisovateľmi a umelcami. Veľmi neskoro. Príliš neskoro.

Koľko ľudí bolo počas Castrovho režimu zavraždených? Kto boli prevažne jeho obete? Ako sa rozhodovali, koho popravia a koho zavrú do pracovných táborov?

Popravili tisíce ľudí, spočiatku popravovali vojakov, ktorí slúžili v armáde Fulgencia Batistu (kubánsky diktátor, ktorý vládol pred Fidelom Castrom, pozn. redakcie), potom mnohých revolucionárov a partizánov, ktorí nasledovali Fidela Castra v jeho boji, ale neskôr povstali proti jeho režimu v horách Escambray, a všelijakých iných ľudí. Za 64 rokov Castrovej moci boli desaťtisíce politických väzňov – v súčasnosti je ich viac ako tisíc, milióny dobrovoľných alebo nútených exilantov, tisíce ľudí, homosexuálov, katolíkov, Jehovových svedkov, prívržencov afrokubánskych náboženstiev, fanúšikov Beatles alebo Elvisa Presleyho, rockovej hudby všeobecne… Zatvárali ich do vojenských výrobných jednotiek od polovice 60. rokov 20. storočia. Kubánske obyvateľstvo ako celok žije v permanentnom stave represií a biedy.

Režim väzní dokonca aj neplnoletých. Kedy režim prestal popravovať ľudí?

Nikdy sa neprestalo. A režim s nimi ani neprestane, kým bude pri moci. Najznámejší bol prípad hlavného oponenta režimu, riaditeľa Hnutia za kresťanské oslobodenie Oswalda Payáu, ktorý sa stal obeťou smrteľnej „nehody“ spolu s ďalším militantom Haroldom Ceperom v júli 2012. Zrazilo ich auto, pričom nepochybne išlo o auto Štátnej bezpečnosti. Je to metóda, ktorá sa používala v mnohých komunistických krajinách proti oponentom. Pokiaľ ide o trest smrti, Raúl Castro po oficiálnom prevzatí moci v roku 2008 vyhlásil „moratórium“ bez toho, aby ho zrušil. „Pre každý prípad,“ vyhrážal sa. Jeho metódami sú brutálne represie, čo sa ukázalo pri masívnej vzbure v takmer všetkých mestách 11. júla 2021. Nasledovali šialené procesy a rozsudky nad tými, ktorí sa na nej zúčastnili. Na druhej strane tlačí do exilu mnohých nezávislých novinárov a aktivistov. Nie je to nič nové, vždy mal radšej, keď bola jeho opozícia ďaleko.

Odkedy žijete v Paríži v exile a prečo?

Prišiel som do Paríža ako dieťa v roku 1963 s mojimi rodičmi a bratom. Bolo to vyhnanstvo v dôsledku útrap všetkého druhu, najzákladnejších vecí pre život a atmosféry strachu, ktorá vládla v celej spoločnosti. Moji rodičia boli poľskí Židia a moja matka veľmi skoro pochopila, že revolúcia nemusí byť oveľa bezpečnejšia ako vojna.

Prečo Castrov režim prežil pád Sovietskeho zväzu? Prečo ten režim ešte stále žije?

Fidel a Raúl Castro zabránili akémukoľvek pokusu o zmenu, ktorý prichádzal od Michaila Gorbačova, otvorene sa mu postavili a robili to, čo za uplynulé polstoročie robili najlepšie: popravili štyroch armádnych dôstojníkov a uväznili desiatky ďalších. Režim však zasiahol totálny nedostatok potravín a výrobkov, bez ktorých nebolo možné uspokojiť základné potreby. To spôsobilo veľký exodus, známy ako „kríza prievozníkov“, v roku 1994, po veľkom exode v roku 1980 a pred tým súčasným, ktorý je do počtu väčší ako tie predchádzajúce. Toto dlhé obdobie bolo nazvané „mimoriadnym obdobím v čase mieru“, čo je obrovský eufemizmus. Súčasná situácia mnohým pripomína smutnú spomienku z tých čias.

Ulice Havany. Foto – TASR/AP

Aj dnes existujú na Kube umelci, ktorí spievajú na oslavách režimu. Takí existujú všade na svete. Aj na Slovensku sme mali spevákov a kapely, ktoré hrávali komunistom, potom takých, ktorí spievali na mítingoch autokratického premiéra Vladimíra Mečiara. Nezdá sa vám to byť iné? Nerobia to títo novodobejší a súčasní umelci už skôr pre peniaze a popularitu ako z presvedčenia? Čo je horšie – skutočne veriť ideológii, pre ktorú spievajú, alebo sa len vyštverať po jej chrbte?

Netrúfam si odhadnúť, prečo to robia. Oboje je neprijateľné. To platí aj pre filmárov a spisovateľov. Skúsenosti, ktoré sme zažili na Kube a v „ľudových demokraciách,“ sú veľmi podobné. Je to to, čo možno opísať ako „dvojité štandardy“, akási všeobecná schizofrénia, ktorá vedie k tvrdeniu presného opaku toho, čo si človek myslí. George Orwell definoval tento postoj ako „dvojité myslenie“.

Čo si myslíte o umelcoch, ktorí podporujú Putina?

Sú mizerní. Putin je genocídny zločinec. Z celého srdca podporujem ukrajinský ľud a mladého prezidenta Volodymyra Zelenského. Cítim sa stotožnený s jeho bojom. Zúčastňujem sa na pochodoch a podujatiach za slobodnú Ukrajinu a odsudzujem spoluvinu vlády ostrova (Kuby – pozn. redakcie) voči Rusku. Inaugurácia sochy Fidela Castra v novembri 2022 v Moskve spoločne s Vladimírom Putinom a bábkovým „prezidentom“ Miguelom Díaz-Canelom bola absurdným počinom, hodným hry Ubu Roi od Alfreda Jarryho. Slobodná Kuba, reprezentovaná svojimi disidentmi a exilovými umelcami a intelektuálmi, ako aj všetkými nekonformnými vrstvami ľudu, bude vždy na strane slobodných Ukrajincov.

Aby sme to uzavreli, čo je dôležitejšie: estetická forma umeleckých diel alebo ideológia autorov? Môžeme počúvať hudbu tých, ktorí spievali komunistom? Čítať knihy tých, ktorí podporovali zverstvá páchané Stalinom či Castrom? Alebo by sme ich mali odsúdiť a nevenovať ich dielam pozornosť?

Nemôžem čítať knihu bez toho, aby som cez jej slová nevidel osobu jej autora. To je to, čo – dúfam – robia čitatelia s mojimi dielami. Ak nie, aký zmysel má písať? Ak spisovateľ, maliar, hudobník, filmár alebo herec nemá hodnoty, taká bude aj jeho práca. V každej medzere je možné, ak dobre hrabete, nájsť najtemnejšie črty autorovej osobnosti. V komunistických či postkomunistických krajinách ich kolaborovalo toľko, že je ťažké oddeliť originalitu tvorby od nevyhnutných intelektuálnych nárokov. Mal by som veľa príkladov, niektoré blízke. Niekedy dokonca aj osobne blízke, to môže byť bolestivé. Ale neváham ich kritizovať zo všetkých síl.

Jacobo Machover. Foto – archív J. M.

Jacobo Machover

Narodil sa na Kube v Havane v roku 1954, ale ako deväťročný ušiel s rodičmi do exilu do Paríža, kde žije dodnes.

Je literárnym kritikom a novinárom, píše pre francúzske a hispánske literárne magazíny.

Taktiež je univerzitným pedagógom na katedre jazyka, literatúry a hispánskej civilizácie na univerzite vo francúzskom Avignone.

Je autorom niekoľkých kníh o diktatúre na Kube aj umelcoch, ktorí ju podporovali. Známa je napríklad jeho kniha La cara oculta del Che. Desmitificación de un héroe „romántico“ (Skrytá tvár Che. Demystifikácia „romantického“ hrdinu), v ktorej vyvracia mýty o Che Guevarovi ako hrdinovi a opisuje ho ako vraha. V knihe El Sueño de la barbarie (Sen barbarstva) sa venuje umelcom a intelektuálom, ktorí podporovali režim Fidela Castra a komunizmus.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie