Kedysi kostol viedol ako kňaz, dnes ho upratuje: Konečne po mne niečo vidno

Peter Klein (1981) v rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako evanjelický kňaz v Spišskej Novej Vsi. Cirkev ho obvinila z toho, že má vzťah s dvoma ženami, a rozhodla o jeho nútenom odchode z aktívnej služby. Súd však rozhodol, že cirkev sa mýli. Vystriedal niekoľko civilných zamestnaní, dnes pôsobí ako supervízor v jednom z luxusných hotelov v Bratislave.

Aké prostredie formovalo vás a vašu vieru?

Narodil som sa rodičom, ktorí už mali po štyridsiatke. Bol som ich tretie dieťa. Druhé, žiaľ, zomrelo. Mama pochádzala z ôsmich detí, otec z dvanástich. Boli to jednoduchí vidiecki ľudia, ktorí sa prisťahovali do mesta. Mama pracovala ako pomocná sila, otec bol šikovný a uznávaný elektrikár. Bola to tradičná pracovitá a luteránska rodina, pozostatok karpatských Nemcov.

Keď som mal osem rokov, mama zomrela na rakovinu. Obaja rodičia ma viedli k viere a poslušnosti k autoritám. Chýbala mi v tom však autenticita. Chodili sme do kostola, ale vieru a zbožnosť ako dar som pochopil oveľa neskôr.

Čiže ste mali silné obdobie vzdoru?

Áno. Začal som spochybňovať autority, nerozumel som, prečo by som mal veriť len na ich pokyn.

Bolo za tým aj hľadanie odpovede, prečo vám Boh vzal mamu tak skoro?

Nepochybne. Skôr som však narážal na to, že 90. roky boli divoké. Oslovil ma slobodný svet po revolúcii, valila sa sem západná hudba, a keďže som dospieval, chcel som zapadnúť do partií. V nich sa, samozrejme, fajčilo a popíjalo. Kto nebol výrastok, nebol dostatočný frajer. Jednoducho som si hľadal miesto pod slnkom.

Keď mi otec navrhol, aby som šiel na evanjelické gymnázium, nechcel som o tom ani počuť. Nechcel som mať nič spoločné s cirkvou. Vysmieval som sa jej. Mládež má predsa rebelovať, revoltovať. Prosto som trochu zliberálnel, viac ma bavili diskotéky. Našťastie som nikdy neskúsil drogy a nikdy som otcovi nekradol peniaze. Hoci to tak vtedy nevyzeralo, vážil som si ho.

Otec sa nevzdal a dostal vás do mládežníckej partie veriacich. 

Veril, že by ma mohla trochu vychovať, korigovať v správaní, dať do laty. Našiel si družku – moju druhú mamu – evanjeličku. Vedeli, že sa istá partia schádzala na fare, a odporučili, aby tam vzali aj mňa. Veľmi sa báli, aby zo mňa nevyrástol nejaký hulvát.

Zrazu som sa ocitol v tábore s mladými veriacimi a nechápal som, čo tam robím. Nepilo sa tam, nefajčilo. Tí ľudia boli úplne iní. Prišiel medzi nás aj jeden človek, ktorý kedysi robil vyhadzovača v baroch, čas trávil v posilňovni. Porozprával nám svoj príbeh o tom, ako mu život zmenila viera.

Zrazu som mal v hlave otázky – čo je to za svet? Je to len ópium? Na jednej strane som sa medzi veriacimi cítil dobre, na druhej strane som chcel mať aj svoj starý život. Neskôr som sa dostal na ďalšiu mládežnícku akciu a otázok v hlave začalo pribúdať. Mal som pocit, že veriaci žijú plnšie životy. Rozprávali sa so mnou úplne inak, možno to bolo aj ich vzdelaním, rozumovou úrovňou… Neviem.

Potom prišiel konflikt so starou partiou a pochopili ste, kam patríte?

Zrazu som hral so starou partiou volejbal a akoby mi niečo docvaklo – stále sa tam viedli reči len o chľaste, o ženských, celé to bolo vulgárne… A naraz sa mi to zdalo veľmi málo. Uvedomil som si, že chcem viac spoznávať svet viery, ale zásadne bez toho, aby som tam bol nejako znásilňovaný. Chcel som robiť vlastné rozhodnutia, lebo nadovšetko milujem slobodu.

K štúdiu za kňaza ste však stále mali ďaleko.

Vo štvrtom ročníku strednej školy som bol opäť na jednej mládežníckej akcii. Na izbe ma ubytovali s jedným farárom. Veľa sme sa rozprávali, on veľa počúval, a zrazu mi povedal, aby som rozmýšľal práve o tejto ceste. Naznačil mi, aby som sa o tom porozprával priamo s Bohom, možno dostanem odpoveď. A tak som sa Boha začal pýtať, čo je moja vôľa, ako to vníma on a podobne. Potom to už bola rýchla voľba, hoci učiteľka mi odporúčala orientovať sa skôr technicky.

Premýšľali ste nad tým, že keby ste nevyrastali v evanjelickej, ale v katolíckej viere, kňazom by ste sa možno nikdy nestali? Predsa len podmienka celibátu je dosť tvrdá. Vydržali by ste samotu?

Neraz som o tom premýšľal. Pýtal som sa, či je to moje šťastie alebo prekliatie. Po bohosloveckej fakulte som rok strávil na farách v Slavošovciach a Tisovci, bol to taký prípravný rok. Cez deň som bol s ľuďmi, chodil som učiť aj na gymnázium, ale večer som bol zrazu sám.

Mal som spolužiaka, ktorý sa stal katolíckym kňazom, a neraz sme o tom debatovali. Aj on mi raz prezradil, že to nie je jednoduché, že nemožnosť voľby je strašne ubíjajúca. Moja odpoveď teda znie – keby som bol katolík, kňazom sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestanem. Nie som stvorený na život v samote, bez vzťahu, bez rodiny. Celibát ako regula sa mi zdá nezmyselný. Bolo by to ako vo filme Vtáky v tŕní.

To je práve otázka – dá sa prežiť šťastný život bez lásky? V samote? Viacerí katolícki kňazi mi hovorili, že sa to dá, ale niektorí priznali, že večerná samota, keď sa nemajú komu vyrozprávať, vyžalovať, o koho sa oprieť, je desivá. 

Aj ja o tom pochybujem, lebo som bytostne zažil, čo je to samota. Keď sa človek iba rozdáva, ale nik doňho nič nevkladá, čo to s ním urobí? Kňaz je človek, od ktorého stále všetci niečo čakajú – múdre a povznášajúce posolstvá, rady, myšlienky, niekedy aj finančnú pomoc. Lenže aj on potrebuje, aby mu niekto dával lásku, robil mu bútľavú vŕbu, aby mu niekto radil, pohladil ho, upokojil.

Pamätám sa na ten Tisovec – bol máj, lásky čas, vonku bolo nádherne, celý deň som mohol byť s ľuďmi, ktorí ma potľapkávali, ale večer som prišiel na faru a ostal v izbe sám. Kňaz je autorita, od ktorej každý niečo očakáva, ale kto má dávať silu jemu? Aj on má svoje potreby.

Možno Boh?

Boh dáva silu aj bežným veriacim. Dokázali by sa však vzdať svojich lások, rodín, partnerov, detí? Čo má nabíjať kňaza? Čítanie Písma? Básní? Vznešenej literatúry? To naozaj nestačí. Kňaz jednoducho potrebuje reálne precítiť kontúry bežného života. Ak sa od nich musí vedome odstrihnúť, je to ochudobňujúce. Spôsobuje to istý deficit. Mať brata, bratranca či rodiča je pekné, ale nie je to klasická láska so všetkým, čo k nej patrí.

Ani evanjelickí kňazi to pritom nemajú jednoduché – len čo začnú aktívnu službu a sú otvorení vzťahu so ženou, už sú pod drobnohľadom veriacich. Ak nebodaj hneď nenatrafia na tú pravú, ale vystriedajú viac vzťahov, ako sa na nich pozerajú? A katolícky kňaz to má ešte horšie – môže si nájsť maximálne spriaznenú dušu, „kamalásku“, ako spieva Pavol Hammel. Nesmie v tom byť nič sexuálne.

Predstavte si, že je vám s niekým nádherne, ale nemôžete nijako pokročiť, ísť za hranicu povoleného. Podľa mňa to musí nesmierne bolieť. A toto môže človeka nielen výrazne zmeniť, ale dokonca aj poškodiť. Vedome si zakazovať niečo prirodzené prosto nie je v poriadku. Niekedy mám pocit, že z katolíckych kňazov robia – teraz to trochu preženiem – abstinujúcich alkoholikov. Preto otvorene priznávam, že ja by som to nedokázal. A myslím si, že Boh by ma v tomto pochopil.

Po vysviacke ste slúžili ako kaplán v Spišskej Novej Vsi. Po štyroch rokoch aktívnej služby ste však v roku 2010 odišli. Čo sa stalo?

Prichádzame k výrazne bolestivej časti môjho života. Neodišiel som, bol som odídený, ale nerád o tom hovorím, netúžim vŕtať sa v tom, čo bolo. V tom čase som bol mladý a slobodný, hľadal som si vzťah. Zrazu som bol zo strany nadriadených obvinený, že vediem dva paralelné vzťahy so ženami. V malom okresnom meste je to rozbuška.

Bola to pravda?

Práveže nebola, šlo o krivé obvinenie. Žiadali odo mňa priznanie, ale ako sa priznať k niečomu, čo som nespravil? Odporučili mi, aby som sa potichu stiahol, že po rokoch sa budem môcť vrátiť. Vnímal som to ako podvod na vlastnej osobe. Začal som sa brániť. Lenže to sa v cirkvi nenosí. Ak vás obvinia osoby, ktoré majú vplyv, ste bez šance. Museli by za mnou byť ešte vplyvnejší v cirkvi, a tých som ako príliš mladý nemal.

Prečo by vás len tak krivo obvinili?

Dnes si myslím, že to bolo asi pre moju úspešnosť a obľúbenosť medzi veriacimi. Bol som jednoducho aktívnejší. Aktívne som organizoval akcie, pracoval som s deťmi… Môj šéf mal zrejme pocit ohrozenia, a keď videl, že nemienim poľaviť, vyhodnotil to ako moju neposlušnosť. A neposlušných sa treba zbaviť.

Naozaj v tom neboli práve ženy?

Nie. Samozrejme, že ako slobodný človek som mal niekoľko vzťahov, ale nikdy nie paralelne. Nik to ani nevnímal ako zásadný problém, ľudia z cirkvi dokonca hovorili, aby som dostal šancu, že aktívnou službou nabehnem do štandardných koľají, stanem sa súčasťou štruktúr a nebudem robiť žiadne problémy. V tomto som sa im, žiaľ, nevydaril. Bol som príliš aktívny a darilo sa mi. Dotklo sa to ich ega, lebo pochopili, že autority nebudem poslúchať na slovo. Preto si našli podružný dôvod.

Nasledovalo disciplinárne konanie?

Áno. Trvalo vyše roka. Bola to taká komická lokálna sága, ktorá by vydala na trpko-smiešny seriál v komerčnej televízii.

Trochu mi to pripomína kauzu Bezák, ale v malom.

Vo veľmi malom. Evanjelická cirkev je pomerne malá, ľudia v nej sa poznajú. Keď o vás vedenie šíri nezmysly, uchytia sa. Mnohí z cirkvi mi však chceli pomôcť. Vinou týchto lží sa však so mnou začala ťahať legenda, že ak stretnem nejakú ženu, rovno ju zneuctím.

Skúšali ste sa ďalej brániť?

Jasné. Zašiel som za bývalou renomovanou primárkou psychiatrie a poprosil som ju o dve mená psychiatrov, ktorí by nezávisle od seba urobili posudky na moju osobu. Už som totiž začal pochybovať, či chyba nie je aj vo mne. Chcel som preto, aby odborníci posúdili, či mi niečo neuniká v mojej osobnosti, v mojom správaní, v tom, ako pristupujem k ženám. Lebo možno naozaj mám v sebe čosi patologické, len o tom neviem. Jednoducho som chcel vedieť, či som naozaj na každú stranu, nezrelý vo vzťahoch a podobne.

Výsledky, ako inak, potvrdili, že som v úplnom poriadku. Keď som to dodal cirkvi ako podklady k vyšetrovaniu, povedali mi, že je to sfalšované, že som si to zaplatil a podobne.

Čo to s vami urobilo psychicky?

Čo s človekom urobí hanba, ktorú si nezaslúžil? Uvažoval som všelijako, aj veľmi fatálne. Ideálne pred ich očami, aby ich to zasiahlo. Veď cirkev zahanbila nielen mňa, ale aj môjho otca, rodinu, teda ľudí, ktorí tým veľmi trpeli. Kam som sa pohol, tam na mňa ukazovali prstom. Ubehli roky, kým mnohí ľudia pochopili, že veci boli inak. Zrazu mi začali hovoriť, že im svitlo a uvedomili si, ako stáli na nesprávnej strane. Lenže ja som tie roky strašne trpel. Bolo to neznesiteľné.

A potom ste sa oženili a s manželkou šťastne žijete dodnes.

V roku 2010, keď sa to stalo, som sa naozaj zoznámil s Lenkou. Ona, veriaca katolíčka, mi povedala – ja ti verím, idem do toho s tebou a budem pri tebe stáť. Urobila to v pre mňa najťažšom čase. Prestúpila do evanjelickej cirkvi, hoci videla, ako v nej dokážu ubližovať.

Komické bolo, že som si s Lenkou vlastne ani nemohol dovoliť chodiť, lebo by sa opäť trúsili reči. Kto by mi veril, že som naozaj našiel svoj bezpečný prístav a myslím to vážne? V roku 2011 sme sa vzali a sme spolu naozaj šťastní dodnes.

Nebránili ste sa krivým obvineniam aj na civilnom súde?

Keď ma odvolali z postu kňaza na konkrétnom mieste, nemohol som to robiť hocikde na voľnej nohe. Dali mi výpoveď, čím ma vlastne obrali o živobytie. A keďže to bolo nespravodlivé, obrátil som sa na civilný súd. Ten som vyhral, cirkev má na papieri napísané, že v mojom prípade pochybila. Dostala pokyn prijať ma naspäť do aktívnej služby.

Už ste sa však nevrátili. Prečo?

Pokúšal som sa vrátiť. To už bol rok 2015 a vykonával som civilné povolanie. Keď ma súd vrátil do hry, cirkev ma poslala na Liptov, kde slúžila istá osoba, ktorá mala renomé špecializácie na „prevýchovu neposlušných“. Cirkev mi zámerne chcela skomplikovať život, lebo som žil v Bratislave, kde som mal manželku aj prvé dieťa.

Argumentoval som, že je to ďaleko, že rodinu tam neviem vziať, lebo by sme traja museli fungovať v jednej malej miestnosti. Odpoveď znela, že buď máme žiť v tej jednej izbe, alebo mám chodiť na týždňovky. Pár týždňov som to skúsil, ale nešlo to, bolo to náročné na psychiku. Pochopil som, že to nemá zmysel.

Služba v cirkvi, ktorá zámerne ubližuje mojej rodine, hoci by mala konať opak, mi nestojí za to. Čo som mal vlastne dokazovať? Už roky som žil v manželstve, vyhral som súd, tak čo ešte chceli? Mal som ďalej trpieť pre krivé obvinenie z minulosti? To je zmysel práce kňaza? Bojovať s molochom je stratený čas, moja viera je vecou vyšších princípov.

Ospravedlnili sa vám neskôr tí, čo vám ublížili?

Nie priamo vinníci. Ospravedlnili sa mi mnohí ľudia z ich okolia, ktorí situáciu v danom čase nevyhodnotili správne. Pre „vinníkov“ som ostal pokazeným budíkom, ktorý natočili, ale nešiel, ako si predstavovali, prípadne robotom, ktorý nastavili nejakým smerom, ale on šiel inam.

Viete, čo vnímam ako ich totálne pokorenie? Vedomie, že sa mi v živote darí, že som spokojný. Chceli ma dostať na kolená, ale neuspeli, hoci k tomu mali blízko. Som si istý, že ich to škrie.

Na cirkev ako takú ste napriek všetkému nezanevreli, naďalej chodíte do kostola a žijete v aktívnej viere. Zohral v tom rolu moment odpustenia?

Niekto raz povedal, že diabol sa niekedy tvári ako ten najlepší Boh. Existuje neviditeľná a viditeľná cirkev. V tej neviditeľnej nezohrávajú rolu žiadne konfesie, patria do nej všetci veriaci, respektíve ľudia, ktorí rešpektujú prirodzené zákony a niečo, čo nás presahuje. Sú to ľudia, ktorí aj naozaj a úprimne žijú to, čo kážu.

Viditeľná cirkev je moloch so všehochuťou – so všetkými dobrými aj zlými ľuďmi, s pozitívami aj chybami, s tými, ktorí ju vnímajú ako svoju cestu k zárobku, ku kariére a podobne. História ukazuje, že cirkev bola prítomná pri najhorších možných, ale aj pri najlepších možných skutkoch. V jej mene sa viedli vojny, križiacke výpravy, ale pomáhala aj chudobným, konala preukázateľné dobro.

Každý z nás si môže vybrať, kde bude stáť. Preto nevidím dôvod zanevrieť na cirkev, na vieru. Ublížili mi konkrétni ľudia. Isteže, v cirkvi by nemali byť, ale myslieť si, že to tak niekedy bude, je naivné. Podstatné je moje správanie, moje výsledky v živote.

Tu si stačí spomenúť, čo sa v evanjelickej cirkvi dialo, keď sa pred pár rokmi volil nový generálny biskup a dozorca. Bolo až nedôstojné sledovať tú vojnu medzi dvomi tábormi.

Predošlý generálny biskup bol a je osobným priateľom môjho farára, čiže za jeho čias som nemal šancu. Áno, to, čo opisujete, bolo príšerné. Donebavolajúce bolo aj to, keď evanjelická cirkev nechala na svojej akcii pri 500. výročí reformácie rečniť Roberta Fica a dala mu aj nejaké cirkevné ocenenie. Strašná hanba. Znásilňovanie viery v priamom prenose. Nerozumel som svojim kolegom, že sa vtedy neohradili.

Ani dnes cirkev nevedú ideálni ľudia, ale komunikácia aj atmosféra v nej je predsa len iná, noví ľudia tam prišli s inými pohnútkami.

Možno sa teda vrátite?

Nie, ja už do cirkvi zrejme slúžiť nepôjdem. Satisfakciou pre mňa by už nebolo ani ospravedlnenie. Oslovilo by ma skôr to, že by ľudia z cirkvi prišli a povedali – vieme, že v tomto a tomto si bol dobrý, poď nám s tým pomôcť. Možno by som šiel pomáhať do nemocnice, do armády, zastrešovať charitatívny projekt a podobne.

Štefanovi Chrappovi ste v rozhovore pre Rádio Slovensko povedali, že myšlienky v hlave si upratujete pri upratovaní evanjelického kostola v Dúbravke. Nie je to teda len o vysávaní, utieraní prachu a umývaní podlahy?

Nikdy som nechcel z cirkvi úplne odísť. Nie som urazený. A nechcel som praktizovanie viery zúžiť len na návštevy kostola. Mám rodinu a jednou z rolí manžela a otca je niesť jej étos. Musím byť aj morálnou oporou. Nemôže to byť len o nosení výplaty. Musí tam byť pridaná hodnota.

Keď sme v Bratislave hľadali, do ktorého kostola budeme chodiť, vybrali sme si Dúbravku, kde slúžil skvelý farár, dnes biskup Západného dištriktu. Vybudovali sme si dobré vzťahy aj s ostatnými rodinami, ktoré tam chodia. Dnešný generálny biskup nám tam medzitým pokrstil druhé dieťa.

Raz bol v bulletine inzerát, že hľadajú ochotnú sestru alebo brata na upratovanie kostola. Prihlásil som sa, hoci som si nebol istý, či to vôbec dokážem. Vo výsledku totiž musí byť kostol pripravený tak, aby sa v ňom ľudia cítili čo najlepšie. Povedal som si, že to aspoň skúsim.

Zrazu som sa v kostole ocitol úplne sám. S Bohom sme tam akoby jeden na jedného. Je to krásne. Síce vysávam, vyrovnávam veci, ukladám ich, utieram prach, umývam podlahu, ale keď to robím, cítim, že je to zmysluplne strávený čas. Premýšľam, vediem debaty so sebou aj s Bohom, triedim si myšlienky. Ťažko to vysvetliť iným, je to veľmi intímne prežívanie krásnej samoty. Vždy odtiaľ odchádzam zmierený, pokojný, teším sa na ďalší týždeň. Do kostola už teda nechodím ako kňaz, ako niekto cirkvou platený, ale dobrovoľne, aby som poslúžil.

Nevnímali ste to ako pád? Upratovanie nie je nič nedôstojné, ale predsa len – predtým ste kostol riadili, dnes ho upratujete. 

Veľa som nad tým premýšľal, ale nie. Občas aj vnímam spýtavé pohľad iných, lebo nerozumejú, prečo upratujem. Som tam spotený, špinavý, ale vôbec mi to neprekáža. Konečne za mnou niečo vidieť. Keď som bol kňazom, síce ma potľapkali za dobrú kázeň či za povzbudivé slová, ale bolo to prchavé. Upratovanie nie je ponižujúce, je to také vyrovnávanie sa so sebou samým.

Keď som ešte pracoval v rezorte práce, vždy som podebatoval aj s upratovačkou. Vravela mi, že som jediný. Lenže ja si jej prácu všímam a vážim si ju. Ak človek prácu robí poriadne a s láskou, rešpektujem ho. Niekto má možno drahý oblek, je napudrovaný a voňavý, ale zvnútra môže byť zhnitý. Taký ma nezaujíma. Čestný človek v deravých topánkach mi je bližší.

Nežijeme najlepšie časy – po pandémii prišla vojna na Ukrajine, naša politika je žalostná, spoločnosť je rozdelená, stúpajú ceny, ľudia sú napätí a často agresívni. Zišli by sa nám nádejné a povzbudivé slová.

Čo na to povedať, keď pred skepsou a sklamaním musím chrániť aj sám seba? Zatvárať oči pred tým, čo ste opísali, by však nebolo férové. Aj cirkev robí chybu, že veci, ktoré ste pomenovali, otvorene nereflektuje.

V ľudskej rovine by som poradil, aby si každý dokázal nájsť spriaznenú dušu, ktorej by sa mohol vyrozprávať. Každý z nás by, samozrejme, mal zase vedieť vypočuť si trápenie niekoho iného. Už tým, že niečo vyslovíte, ste bližšie aj k riešeniu. Buďme k sebe citliví a aktívne počúvajme.

Začnime tiež niečo robiť so svojimi životmi. Nečakajme, že každý problém za nás vyrieši štát. Kým sme zdraví, väčšinu vecí vieme ovplyvniť sami. Nemáme sa až tak strašne. Porovnajme sa s Ukrajinou, kde ľudí zabíjajú, bombardujú domy, infraštruktúru, kde ľudia mrznú, hladujú, ležia v zákopoch a netušia, či sa dožijú ďalšieho dňa. Čo je to v porovnaní so zvyšovaním cien? Bedákame, pritom nevnímame, čoho všetkého sa museli vzdať Ukrajinci.

Nemám teda žiadne univerzálne riešenie, odporúčam len aktívne počúvanie, pokoru, ochotu a dobro. To, čo máme, nie je samozrejmosť – ani rodina, ani partner či partnerka, ani deti, ani domov. Vážme si, kým to všetko máme. Konajme nie výhradne v prospech seba, ale v prospech okolitej komunity. A nehádžme zodpovednosť za všetko na iných, lebo máme slobodnú vôľu.