Denník N

Kedysi kostol viedol ako kňaz, dnes ho upratuje: Konečne po mne niečo vidno

Peter Klein. Foto - archív P. K.
Peter Klein. Foto – archív P. K.

Po tom, čo ho evanjelická cirkev vyhodila z aktívnej služby po krivom obvinení, vyhral súd. Na cirkev a vieru však nezanevrel. Dnes upratuje kostol a hovorí, že je šťastný, lebo je tam s Bohom jeden na jedného. Peter Klein.

Peter Klein (1981) v rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako evanjelický kňaz v Spišskej Novej Vsi. Cirkev ho obvinila z toho, že má vzťah s dvoma ženami, a rozhodla o jeho nútenom odchode z aktívnej služby. Súd však rozhodol, že cirkev sa mýli. Vystriedal niekoľko civilných zamestnaní, dnes pôsobí ako supervízor v jednom z luxusných hotelov v Bratislave.

Aké prostredie formovalo vás a vašu vieru?

Narodil som sa rodičom, ktorí už mali po štyridsiatke. Bol som ich tretie dieťa. Druhé, žiaľ, zomrelo. Mama pochádzala z ôsmich detí, otec z dvanástich. Boli to jednoduchí vidiecki ľudia, ktorí sa prisťahovali do mesta. Mama pracovala ako pomocná sila, otec bol šikovný a uznávaný elektrikár. Bola to tradičná pracovitá a luteránska rodina, pozostatok karpatských Nemcov.

Keď som mal osem rokov, mama zomrela na rakovinu. Obaja rodičia ma viedli k viere a poslušnosti k autoritám. Chýbala mi v tom však autenticita. Chodili sme do kostola, ale vieru a zbožnosť ako dar som pochopil oveľa neskôr.

Čiže ste mali silné obdobie vzdoru?

Áno. Začal som spochybňovať autority, nerozumel som, prečo by som mal veriť len na ich pokyn.

Bolo za tým aj hľadanie odpovede, prečo vám Boh vzal mamu tak skoro?

Nepochybne. Skôr som však narážal na to, že 90. roky boli divoké. Oslovil ma slobodný svet po revolúcii, valila sa sem západná hudba, a keďže som dospieval, chcel som zapadnúť do partií. V nich sa, samozrejme, fajčilo a popíjalo. Kto nebol výrastok, nebol dostatočný frajer. Jednoducho som si hľadal miesto pod slnkom.

Keď mi otec navrhol, aby som šiel na evanjelické gymnázium, nechcel som o tom ani počuť. Nechcel som mať nič spoločné s cirkvou. Vysmieval som sa jej. Mládež má predsa rebelovať, revoltovať. Prosto som trochu zliberálnel, viac ma bavili diskotéky. Našťastie som nikdy neskúsil drogy a nikdy som otcovi nekradol peniaze. Hoci to tak vtedy nevyzeralo, vážil som si ho.

Otec sa nevzdal a dostal vás do mládežníckej partie veriacich. 

Veril, že by ma mohla trochu vychovať, korigovať v správaní, dať do laty. Našiel si družku – moju druhú mamu – evanjeličku. Vedeli, že sa istá partia schádzala na fare, a odporučili, aby tam vzali aj mňa. Veľmi sa báli, aby zo mňa nevyrástol nejaký hulvát.

Zrazu som sa ocitol v tábore s mladými veriacimi a nechápal som, čo tam robím. Nepilo sa tam, nefajčilo. Tí ľudia boli úplne iní. Prišiel medzi nás aj jeden človek, ktorý kedysi robil vyhadzovača v baroch, čas trávil v posilňovni. Porozprával nám svoj príbeh o tom, ako mu život zmenila viera.

Zrazu som mal v hlave otázky – čo je to za svet? Je to len ópium? Na jednej strane som sa medzi veriacimi cítil dobre, na druhej strane som chcel mať aj svoj starý život. Neskôr som sa dostal na ďalšiu mládežnícku akciu a otázok v hlave začalo pribúdať. Mal som pocit, že veriaci žijú plnšie životy. Rozprávali sa so mnou úplne inak, možno to bolo aj ich vzdelaním, rozumovou úrovňou… Neviem.

Potom prišiel konflikt so starou partiou a pochopili ste, kam patríte?

Zrazu som hral so starou partiou volejbal a akoby mi niečo docvaklo – stále sa tam viedli reči len o chľaste, o ženských, celé to bolo vulgárne… A naraz sa mi to zdalo veľmi málo.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cirkvi

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie