Môže Budapešť vzniesť územné nároky voči Slovensku? Čoby nemohla

Autor je bývalým poradcom predsedu vlády

Predvolebným spájaním politických strán sa u nás majú zahasiť veľké spoločenské požiare. Politickú stabilitu však neprinášajú, ale sú skôr zdrojom nestability. Predvolebné spájanie politických strán je tak len ďalším zo symptómov „slamenej“ politickej scény, v ktorej chrbtovou kosťou nie sú štandardné politické strany, ale rôzne útvary a novotvary zoskupené okolo silných vodcov – zväčša populistov či dokonca skorumpovaných populistov.

Absencia štandardných politických strán znamená absenciu rozvíjania liberálnych, sociálnodemokratických a konzervatívnych ideí, čiže absenciu konzistentných ideológií, od ktorých sa odvíjajú konzistentné politické postoje a rozhodnutia. Na Slovensku sa za vyše 30 rokov od Nežnej revolúcie podarilo vybudovať akú-takú trhovú ekonomiku, ale nepodarilo sa naplniť náš demokratický systém štandardnými politickými stranami. To je tragédia v tom zmysle, že politická stabilita a demokracia sú tu neustále v bazálnom ohrození, nehovoriac o peňaženkách občanov.

Hlúpe názory a dezinformácie

Absencia štandardných politických strán znamená aj absenciu štandardnej obmeny lídrov. Teda takej, ktorá nemá devastačné dôsledky na ich existenciu. Tu totiž partaje umierajú so svojimi lídrami, ktorí sa už občanom z nejakého dôvodu zunovali. Ajhľa: Peter Pellegrini sa nepokúsil nahradiť Roberta Fica, radšej odišiel a založil Hlas. V SaS je obdobná obyčaj; všetci, čo sa vymedzia voči Richardovi Sulíkovi, nakoniec skončia mimo strany. V OĽaNO panujú už celkom stojaté vody. Všetko stojí a padá na Igorovi Matovičovi. Aktuálny príklad: namiesto toho, aby sa ho Eduard Heger ako predstaviteľ umierneného konzervatívneho konceptu pokúsil nahradiť vo funkcii predsedu, nechá sa vyprevádzať z hnutia s legendou, že to má s Matovičom dohodnuté a je to vlastne akýsi trik, ako polapať čo najviac voličov.

Absencia štandardných politických strán vytvára široké pole pre hlúpe názory, pofidérne parlamentné rozhodnutia a dezinformácie, lebo odrádza politikov i spoločnosť od vecnej diskusie. A oslabuje aj elementárnu schopnosť rozoznávať skutočné hrozby pre slovenskú demokratickú štátnosť i pre slobodu a prosperitu občanov. Dominantné spoločenské sily pod vedením Roberta Fica a Petra Pellegriniho sa v tomto prostredí nehanbia okydávať obrannú zmluvu s USA, dezinterpretovať ju a bohapusto o nej klamať. Akurát ten druhý to robí akože s väčšou „noblesou“.

Takto „noblesne“ to majú rozdelené aj v prípade komentovania slovenskej vojenskej pomoci Ukrajine. Namiesto toho, aby boli na ňu hrdí, jeden straší mobilizáciou a druhý posúvaním Slovenska bližšie k vojnovému konfliktu. To, že občanov na Slovensku bytostne ohrozuje Putin a ruský imperializmus, verejne nepripustia, lebo na proruský sentiment obaja stavajú.

Ale ani Matovič a minister zahraničných vecí Rastislav Káčer nedokážu zvládnuť bez vzájomných urážok dôležitú otázku v súvislosti s dôsledkami ruského víťazstva na Ukrajine. Ruský protektorát na našej východnej hranici by bol kataklizmatickou zmenou geopolitických pomerov v Európe. Mohla by Budapešť za týchto okolností vzniesť územné nároky voči Slovensku? Čoby nemohla. Mentálne podmienky sú na to vytvorené.

Čo také symbolizuje, ak sa maďarský premiér Viktor Orbán ukáže na verejnosti so šálom s mapou Veľkého Uhorska? Čo znamená, ak jeho vláda potajme kupuje nehnuteľnosti na južnom Slovensku? A kam Maďarsko pod vedením toho istého Orbána smeruje, ak svojimi postojmi demoluje nielen ukrajinsko-maďarské vzťahy, ale aj vzťahy so Západom? Alebo ešte inak: Prečo by spoločnosť stmeľovaná pocitmi historických krívd (Trianon, Benešove dekréty) nechcela naspäť územia, o ktoré prišla, pretože nemala mocensky na to, aby si ich udržala? Isteže, musí sa naskytnúť historická príležitosť. Ako sa, mimochodom, už raz naskytla za Hitlera a Horthyho.

Nič nás tak neoslabí ako my sami

Súčasťou tej príležitosti však nie je len víťazstvo Putina a ďalší rozpuk maďarského nacionalizmu, ale najmä a predovšetkým oslabovanie väzieb Slovenska so západnou civilizáciou. S USA, EÚ, Českom, NATO. Páni Fico, Pellegrini, Kotleba, Uhrík robia presne to, že tieto väzby Slovenska so Západom sa oslabujú. V opozícii zasievaním nedôvery; keď budú pri moci, aj inštitucionálne. A sebe vlastným spôsobom dielo týchto ľudí rozvíjajú aj Igor Matovič s Richardom Sulíkom, pretože ukazujú občanom demokraciu a politickú pluralitu ako neschopnosť riešiť konflikty konštruktívnym spôsobom.

Je celkom jedno, či títo páni a ich nasledovatelia odsúvanie Slovenska od Západu robia vedome (za špinavé ruské peniaze) alebo z nejakej inej zištnosti či len preto, že sú takí strašne obmedzení. Výsledok je stále rovnaký: namiesto pestovania liberálnych, sociálnodemokratických a konzervatívnych ideí majú navrch sily a myšlienky, ktoré vystavujú Slovensko riziku života v ruskej sfére vplyvu (a, áno, aj územných požiadaviek maďarských nacionalistov).

Preto by bolo fajn, keby sa prozápadné politické strany nespájali v panike pred voľbami, ale v pokoji po voľbách. Možno sa tak v tom našom zúfalom neštandarde vytvorí konečne aj niečo štandardné a trvácne.