Aj Ukrajinci mali svojho Palacha. Dnes bojujeme s tou istou hydrou ako on pred rokmi, hovorí jeho praneter Iryna

Je 5. novembra 1968, pol piatej poobede, teda čas, keď mnohí Kyjivčania pomaly smerujú z práce domov. Na Chreščatyku, hlavnej ulici Kyjiva, je aj bez toho neobvykle rušno. Prechádzajú sa tu delegácie, ktoré prišli do hlavného mesta Ukrajinskej socialistickej republiky na oslavy výročia Veľkej októbrovej revolúcie.

Zrazu z jedného vchodu vybehne mladý muž zachvátený ohňom, beží smerom k dnešnému Námestiu nezávislosti a kričí: „Preč s komunistickými kolonizátormi! Nech žije slobodná Ukrajina! Preč s okupantmi Československa!“

Príslušníci KGB, ktorí sa o pár minút zjavia na mieste, vidia, ako sa okoloidúci snažia muža uhasiť. V bezvedomí ho prevezú do nemocnice.

Na ďalší deň však Vasyľ Makuch v nemocnici zomiera.

O týždeň by mohol mať 41 rokov, ale na túto chvíľu sa pripravoval už od osemnástich.

„Vždy otvorene hovoril, že nepatrí sebe ani svojej rodine, že na prvom mieste bude preňho vždy myšlienka slobodnej Ukrajiny,“ opisuje jeho praneter Iryna Hajova, ktorá už takmer rok žije na Slovensku. Spolu so synom tu našla dočasné útočisko pred vojnou, v ktorej Ukrajina znova bojuje za svoju slobodu.

Príbeh Vasyľa Makucha môžeme porozprávať aj vďaka nej.

Lásku spoznal na Sibíri

Irynini rodičia sa rozviedli, keď mala tri roky, preto sa o tom, že Vasyľ Makuch bol strýkom jej otca, dozvedela až na vysokej škole. Vtedy začala byť viac v kontakte s otcom a s jeho rodinou. „Môj otec sa o svojho strýka veľmi zaujímal, bol naňho pyšný. No počas socializmu o ňom verejne hovoriť nemohli. Báli sa,“ opisuje Iryna Hajova.

Celá rodina jej otca, pochádzajúca z malej obce Kariv vo Ľvivskej oblasti, bola zapojená do protiboľševického odboja. „Môj dedko aj všetci jeho bratia boli v Ukrajinskej povstaleckej armáde (UPA – pozn. red.). Obyvatelia Kariva mali v sebe túžbu po nezávislosti,“ hovorí.

Súviselo to aj s pohnutým osudom ich obce. Najprv zažili poľskú nadvládu, potom ich obsadil Sovietsky zväz, neskôr prišlo fašistické Nemecko a potom znova Sovieti. „Za tie roky sa už veľmi zocelili, boli odhodlaní bojovať za svoje sebaurčenie a slobodu, hoci vedeli, že to bude nevyhnutne spojené s veľkými obeťami a s utrpením.“

Sebaobetavosť je niečo, čo je podľa Iryny aj dnes typické pre mnoho ľudí žijúcich na západnej Ukrajine. „Aj v tých najťažších časoch pokračovali a pokračujú v boji za Ukrajinu,“ hovorí.

Taký bol podľa jej slov aj Vasyľ Makuch.

Do UPA vstúpil v roku 1944 už ako sedemnásťročný, pod krycím menom Mykola slúžil v rozviedke.

Vo februári 1946 ho postrelili a zajali príslušníci NKVD. Vo väznici vo Ľvive ho potom opakovane mučili, ale mená svojich spolubojovníkov nikdy neprezradil. 11. júla 1946 ho vojenský tribunál odsúdil na desať rokov nútených prác, z ktorých väčšinu strávil v sibírskych táboroch.

Na Sibíri sa zoznámil s herečkou Lidijou Zaparovou pôvodom z ukrajinského Dnipropetrovska. Ako sedemnásťročnú ju odsúdili na desať rokov v táboroch a päť rokov vyhnanstva za účasť na koncertoch počas nemeckej okupácie. Vasyľ a Lidija sa postupne zblížili. Lidiju prepustili na slobodu o dva roky skôr ako jeho.

Vasyľ sa vrátil z väzenia 6. apríla 1956, no keďže mu úrady zakázali žiť na západnej Ukrajine, išiel do Dnipropetrovska za Lidijou. Zobrali sa a postupne sa im narodili dve deti – dcéra Oľha a syn Volodymyr.

Vasyľ si popri práci zámočníka urobil maturitu a dostal sa na filologickú fakultu, chcel byť spisovateľom. Keď sa prevalilo, že bol vo väzení, zo školy ho vylúčili. Často cestoval do Kyjiva a Ľviva, stretával sa s ľuďmi, ktorí zmýšľali rovnako ako on a hľadali spôsob, ako bojovať za nezávislosť Ukrajiny. Keďže svoje názory vôbec netajil, jeho i celú rodinu sledovala tajná polícia.

„Aj Lidiji od začiatku hovoril, že si nechce zakladať rodinu ani mať deti. A hoci sa nakoniec zobrali a narodili sa im dve deti, opakoval jej, aby rátala s tým, že on so svojím bojom neprestane. V tomto bol k nej vždy úprimný,“ opisuje Iryna Hajova. „Otvorene hovoril, že nepatrí sebe ani svojej rodine, že na prvom mieste bude preňho vždy myšlienka slobodnej Ukrajiny.“

Ak sa mi niečo stane, vedzte, že vás milujem

Keď 21. augusta 1968 vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo, Vasyľom Makuchom to hlboko otriaslo.

V októbri si zobral dovolenku a odcestoval za sestrou do Kariva. Pred odchodom žene a deťom povedal: „Ak sa mi niečo stane, vedzte, že vás všetkých veľmi milujem.“

Z Kariva potom poslal listy priateľom a dva listy manželke, ktoré sa končili heslom: „Sláva Ukrajine!“

List poslal aj prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny Petrovi Šelestovi. Nenapísal síce, čo sa chystá urobiť, ale protestoval v ňom proti rusifikácii svojej vlasti a žiadal, aby Ukrajina znova získala štátnosť. „Taký veľký národ, ktorý sa svojím územím, hospodárstvom a počtom obyvateľov môže rovnať jednej z významných svetových krajín – Francúzsku –, nemá vlastnú štátnosť. Celý čas trpí útlakom,“ písal v ňom.

V ten istý deň, ako list odoslal, teda 5. novembra, sa vo vchode domu č. 27 na Chreščatyku polial benzínom a zapálil. Bolo to viac ako dva mesiace predtým, ako sa v Prahe podobným spôsobom upálil Jan Palach.

„Otec mi rozprával, že Vasyľ o tom, čo chystá, povedal iba jednému svojmu kamarátovi a zveril sa s tým ešte kňazovi. Ten zvažoval, že by to nahlásil KGB, aby tým Makuchovi zachránil život, no nakoniec to neurobil. Vedel, že by sa to potom mohlo skončiť ešte horšie,“ hovorí Iryna Hajova.

Podľa ďalšej verzie pôvodne nemalo ísť o sebaupálenie, ale o inú protestnú akciu, do ktorej sa mali spolu Vasyľom Makuchom zapojiť aj ďalší ľudia. Tí si to však nakoniec rozmysleli. Aj preto sa rozhodol pre takýto drastický spôsob protestu – chcel upútať pozornosť, hoci by do toho išiel sám. „Tak silno horel svojou ideou, že by ho nikto nedokázal zastaviť,“ hovorí Iryna.

„V tom čase sa v meste pripravovali oslavy výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, na Chreščatyk chodili delegácie z rôznych krajín, preto vybral práve toto miesto,“ vysvetľuje. „Aby si aj v zahraničí všimli, že nie všetci na Ukrajine žijú myšlienkou komunizmu a že slobodu si predstavujú inak.“

Vasyľ do toho, na čo sa pripravoval, nezasväcoval ani svoju ženu. „Uvedomoval si, že by to bolo nebezpečné pre ňu aj pre ich deti. Nevedela, s kým sa stretával, s kým si dopisoval, a to ju aj deti čiastočne zachránilo.“

Za jeho čin pykala celá rodina

Makuchovu manželku síce viackrát vypočúvali, ale keď sa ukázalo, že nič nevie, zamerali sa na jeho rodinu vo Ľvivskej oblasti. Neverili, že by jeho čin nebol súčasťou väčšieho plánu nejakej ilegálnej organizácie.

Jeho sestru Parasku Osmylovskú pri opakovanom výsluchu brutálne zbili, až pľula krv. Zo zranení pľúc sa nikdy celkom nevyliečila a o dva roky na ich následky zomrela. „Makuchovu matku, teda moju prababičku, tiež vypočúvali,“ hovorí Iryna Hajova.

Makuchovu manželku vyhodili z práce v jedálni, dlho si potom nemohla nájsť inú robotu, a aby uživila deti, rozpredala všetko, čo doma našla. „Po mužovej smrti sa bála udržiavať akýkoľvek kontakt s jeho rodinou na západnej Ukrajine. KGB ju zastrašovalo, a keďže sama bola predtým 10 rokov v táboroch, vedela, čo by ju mohlo čakať, keby to porušila. Navyše zostala sama s dvomi deťmi. To, čo sa stalo, ju úplne zlomilo,“ opisuje Iryna Hajova.

V sovietskych médiách sa o Makuchovom čine neobjavila žiadna správa. Zahraničné rádiá však ešte 5. novembra 1968 večer odvysielali na základe anonymnej informácie z ukrajinského disentu túto správu: „V Kyjeve sa upálil občan Ukrajiny Vasyľ Makuch, ktorý protestoval proti sovietskemu komunistickému režimu, útlaku ukrajinského národa a sovietskej agresii proti Československu. Pred bezprecedentným a hrdinským činom skláňa hlavu celé medzinárodné spoločenstvo.“

Makuchova obeť však ani na Ukrajine nezostala úplne bez ohlasu. Jevhen Proňuk napísal anonymný článok Na pamiatku hrdinu, ktorý sa vďaka samizdatu vo forme letáka nelegálne šíril medzi obyvateľmi Ukrajiny. Za jeho šírenie boli zatknutí Bohdan Čaban a Stefan Bedrylo, ktorí si potom odpykali dva roky v táboroch.

Mnohým otvorila oči až vojna

Rodina Vasyľa Makucha ho vždy vnímala ako hrdinu a uchovávala si spomienku naňho. A keď to už po rozpade Sovietskeho zväzu bolo možné, začali bojovať za to, aby o ňom vedeli všetci. „Môj otec už v tom čase žil v Kyjive, je vzdelaním právnik, a tak sa už od roku 2012 usiloval o to, aby na Chreščatyku bola pamätná doska pripomínajúca jeho čin a aby po ňom pomenovali jednu z ulíc,“ opisuje Iryna Hajova.

Trvalo šesť rokov, kým sa mu to podarilo vybojovať. Hoci na dosku sám vyzbieral peniaze, oveľa ťažšie bolo získať súhlas úradov. „Žiaľ, ešte aj po roku 2012 bolo na Ukrajine veľa ruskej propagandy a otec narazil na odpor ľudí, ktorí sa snažili prekaziť jeho úsilie,“ hovorí Iryna. „Mnohým, žiaľ, otvorila oči až táto vojna, no stále musíme bojovať s hydrou, ktorá sa snaží zadusiť Ukrajinu.“

Ulicu po Vasyľovi Makuchovi nakoniec v Kyjive pomenovali až v roku 2019. „Predstavte si, že dokonca skôr po ňom pomenovali jeden most v Prahe,“ krúti hlavou Makuchova praneter.

Na svojho predka je veľmi pyšná. „Celý život bojoval za spravodlivosť a nezávislú Ukrajinu. Patril medzi tých pár jednotlivcov, ktorí dokážu obetovať všetko kvôli myšlienke, za ktorú bojujú.“

Sovietska vláda podľa nej urobila všetko pre to, aby vymazala jeho čin z histórie. „No informácie o ňom sa zachovali, presiakli medzi ľudí, ktorí na to nezabudli, a hneď ako mohli zdvihnúť hlavy, začali o tom hovoriť aj verejne.“

Verí, že časom sa meno Vasyľa Makucha dostane aj do učebníc histórie a že sa mu dostane zaslúženého uznania. „Hlavne dnes, v čase vojny, si uvedomujem, aký mimoriadne dôležitý bol pre nás všetkých jeho krok.“

So synom našla útočisko na Slovensku

Keď Rusko pred rokom napadlo Ukrajinu, Iryna Hajova žila so synom vo Ľvive. Už pár týždňov pred začiatkom vojny u seba prichýlili kamarátku s dvomi deťmi, ktorí za nimi prišli z Kyjiva. „Jej muž bol v domobrane a už niekoľko mesiacov pred začiatkom invázie nás varoval, že príde vojna. Svoju rodinu radšej poslal do Ľviva.“

Keď Rusko koncom februára minulého roka zaútočilo na Ukrajinu, Irynina kamarátka sa rozhodla vyraziť s deťmi na Slovensko, a keďže mali v aute ešte dve miesta, volali ich so sebou. „Ja som to najskôr odmietla, nechcela som odísť, zdalo sa mi, že keď budem mať nablízku svojich kamarátov a príbuzných, budem tú ťažkú situáciu zvládať trochu ľahšie,“ vysvetľuje Iryna.

Keď sa ďalšie dni začalo intenzívne bombardovanie Kyjiva a hovorilo sa aj o hrozbe použitia jadrových zbraní, Iryna začala mať obavy. „Hovorila som si, že keď tu zostaneme a niečo sa stane môjmu synovi, ako si potom dokážem odpustiť, že som ho neochránila.“

Zbalila kufor, zobrala syna, a keďže na hraniciach boli vtedy dlhé rady, ešte stihli vlakom dobehnúť kamarátku, ktorá na hranici čakala s autom.

Spolu potom prišli na Slovensko. „Myslela som si, že tu zostaneme tak mesiac, kým sa situácia na Ukrajine trochu upokojí.“

Situácia sa neupokojila, skôr naopak. Niekoľko rakiet dopadlo aj na Ľviv. Navyše v celom meste, kam sa nahrnuli utečenci z východných častí Ukrajiny, počas vojny výrazne stúpli ceny bývania. Aj vlastník bytu, kde bývala Iryna so synom, zvýšil nájomné na dvojnásobok pôvodnej ceny. Fitnescentrum, v ktorom pracovala pred vojnou, zavreli. „Keby som sa vrátila, musela by som si nájsť novú prácu a bývanie, čo by teraz nebolo vôbec jednoduché,“ hovorí.

Na Slovensku už niekoľko mesiacov pracuje v sklade drogérie. Hoci má dve vysoké školy, lepšiu prácu si zatiaľ nenašla. „Som vďačná, že mám prácu, ale robiť v sklade je predsa len dosť monotónna práca a veľmi mi chýba kontakt s ľuďmi.“ Pred pár dňami sa preto prihlásila na konkurz na prácu predavačky.

Je rada, že jej 9-ročný syn sa rýchlo naučil po slovensky a v škole sa mu darí. Slovenské školstvo sa jej dokonca páči viac ako ukrajinské. Má dojem, že sa tu viac snažia zachovať deťom detstvo. „Keď som ešte ja chodila do školy, stále sa nás snažili niečím zaujať, mali sme veľa rôznych aktivít, ale dnes mám pocit, že sa učitelia v ukrajinských školách už ani veľmi nesnažia mimo vyučovania odtrhnúť detí od telefónov.“

Ukrajinské deti podľa nej musia rýchlo dospieť aj pod vplyvom vojny. Keď k jej synovi prídu na návštevu slovenskí kamaráti, má pocit, že v porovnaní so svojimi ukrajinskými rovesníkmi sú naozaj viac detskí. „Podľa mňa je to dobré. Dospieť a zhrubnúť stihnú aj neskôr,“ hovorí.

Netuší, ako sa ich príbeh skončí

Za posledný rok bola spolu so synom na Ukrajine len párkrát. Išli tam hlavne preto, aby chlapec mohol byť aj s otcom, s ktorým sa Iryna rozviedla krátko pred začiatkom vojny. „Veľmi ma láka znova ísť domov, uvidieť svojich blízkych a kamarátov, ale viem, že návrat je potom veľmi ťažký. Vždy sa bojím chvíle, keď sa musím vrátiť,“ opisuje.

Mnohí Ukrajinci, ktorí museli opustiť svoje domovy, to podľa nej prežívajú podobne ako ona. „Mne sa napríklad stáva, že cestujem autobusom a zrazu na pár minút akoby vypnem, prestanem vnímať okolie. No keď sa potom znova vrátim do reality, neviem pochopiť, čo tu vlastne robím. Ako sa mohlo stať, že som tu? Čo sa to okolo nás deje? Ako je možné, že sa môj život tak radikálne zmenil bez akéhokoľvek môjho pričinenia a ja nemôžem spraviť nič, aby som to všetko vrátila späť?“

Aj na diaľku veľmi intenzívne prežíva vojnu, ktorá sa každý deň odohráva na Ukrajine. „Hoci som v bezpečí a zdá sa, že aj psychika by si mohla trochu oddýchnuť, nie je to možné. Každé ráno sa začína tým, že si čítam všetky správy, sledujem, ako sa vyvíjajú boje, ako sa darí našim vojakom.“

Má obavy hlavne o svojich kamarátov a známych, ktorí bojujú na fronte. Jeden jej priateľ už padol v boji, dve deti tak zostali bez otca. „Bol to úžasný človek, mohol ešte urobiť veľa skvelých vecí. Je hrozné, keď deti zostávajú bez rodičov – a takých prípadov sú už stovky,“ hovorí.

Dnes si ani netrúfa odhadnúť, kedy sa bude môcť natrvalo vrátiť na Ukrajinu. „Mali sme tam dobrý život. Nikdy som nemala v pláne urobiť takúto radikálnu zmenu. Dnes sa však nedá nič plánovať. A ja netuším, ako sa náš príbeh nakoniec skončí.“

Článok vznikol s použitím týchto zdrojov:
Petr Blažek: Živé pochodne v sovětském bloku, Ústav pro studium totalitních režimů, 2019.
Dokument Smoloskyp, Vasyľ Makuch, 2015 (dostupný na YouTube).