Aj Ukrajinci mali svojho Palacha. Dnes bojujeme s tou istou hydrou ako on pred rokmi, hovorí jeho praneter Iryna
Je 5. novembra 1968, pol piatej poobede, teda čas, keď mnohí Kyjivčania pomaly smerujú z práce domov. Na Chreščatyku, hlavnej ulici Kyjiva, je aj bez toho neobvykle rušno. Prechádzajú sa tu delegácie, ktoré prišli do hlavného mesta Ukrajinskej socialistickej republiky na oslavy výročia Veľkej októbrovej revolúcie.
Zrazu z jedného vchodu vybehne mladý muž zachvátený ohňom, beží smerom k dnešnému Námestiu nezávislosti a kričí: „Preč s komunistickými kolonizátormi! Nech žije slobodná Ukrajina! Preč s okupantmi Československa!“
Príslušníci KGB, ktorí sa o pár minút zjavia na mieste, vidia, ako sa okoloidúci snažia muža uhasiť. V bezvedomí ho prevezú do nemocnice.
Na ďalší deň však Vasyľ Makuch v nemocnici zomiera.
O týždeň by mohol mať 41 rokov, ale na túto chvíľu sa pripravoval už od osemnástich.
„Vždy otvorene hovoril, že nepatrí sebe ani svojej rodine, že na prvom mieste bude preňho vždy myšlienka slobodnej Ukrajiny,“ opisuje jeho praneter Iryna Hajova, ktorá už takmer rok žije na Slovensku. Spolu so synom tu našla dočasné útočisko pred vojnou, v ktorej Ukrajina znova bojuje za svoju slobodu.
Príbeh Vasyľa Makucha môžeme porozprávať aj vďaka nej.
Lásku spoznal na Sibíri
Irynini rodičia sa rozviedli, keď mala tri roky, preto sa o tom, že Vasyľ Makuch bol strýkom jej otca, dozvedela až na vysokej škole. Vtedy začala byť viac v kontakte s otcom a s jeho rodinou. „Môj otec sa o svojho strýka veľmi zaujímal, bol naňho pyšný. No počas socializmu o ňom verejne hovoriť nemohli. Báli sa,“ opisuje Iryna Hajova.
Celá rodina jej otca,
