Denník N

Židovská Budapešť prežíva renesanciu. Nezastavil ju Fidesz ani silnejúci antisemitizmus

Spomienka na kruté časy neďaleko parlamentu. Vyzujte sa, rozkázali maďarskí fašisti a postrieľali tisíce Židov do Dunaja. Foto N – Vladimír Šimíček
Spomienka na kruté časy neďaleko parlamentu. Vyzujte sa, rozkázali maďarskí fašisti a postrieľali tisíce Židov do Dunaja. Foto N – Vladimír Šimíček

Najväčšia židovská komunita v strednej a východnej Európe prežíva obdobie rozkvetu. Napriek rastúcej xenofóbii a antisemitizmu byť Židom v Maďarsku už nie je len o spomínaní na holokaust.

„Je to bláznivé. Keby som nebol Žid, povedal by som, kamaráti, upokojte sa, relaxujte, nepreháňajte toľko,“ smeje sa András Borgula, šéf jediného židovského divadla v Maďarsku s príznačným názvom Gólem, keď príde reč na bohatý a pestrý život v súčasnej židovskej komunite v Budapešti.  

S Andrásom sa rozprávame o fenoméne, ktorému sa v Maďarsku hovorí aj židovská renesancia. A jeho osobný príbeh je jej súčasťou.

Späť k životu po holokauste a komunizme

Židovská renesancia v Budapešti vypukla po páde komunistického režimu, počas ktorého bola židovská identita viac-menej tabu. Na jednej strane pre pretrvávajúci antisemitizmus v komunistickej spoločnosti, na tej druhej bola stále desivá skúsenosť z holokaustu, počas ktorého bolo zavraždených v Maďarsku do 600-tisíc Židov.

Mnohí, čo prežili, sa rozhodli svoje židovstvo neriešiť ani pred príbuznými. Tak to bolo aj u Andrása.

To, že je Žid, sa dozvedel po páde železnej opony v roku 1989, keď mal 14 rokov. „Náhle sa otvorili hranice a prišli k nám na návštevu príbuzní z Izraela. Pýtali sme sa vtedy mamy, ako to, že máme rodinu v Izraeli. No, lebo sme Židia, odvetila mama, a hneď volala, že obed je hotový, aby sme sa išli najesť,“ spomína divadelník András Borgula na víkend, keď sa z neho zrazu stal Žid.  

Dodnes sa pamätá na tú chvíľu, ako si so súrodencami povedali: „OK, tak sme Židia, a čo teraz?“ „Pýtal som sa: Mami, znamená to, že v pondelok nemusím ísť do školy, keď už som Žid? Keďže mi odvetila nie, vlastne sa pre mňa nič nezmenilo, a môj záujem o židovstvo hneď opadol,“ rozpráva András.

András Borgula, šéf židovského divadla Gólem. Foto N - Vladimír Šimíček
András Borgula, šéf židovského divadla Gólem. Foto N – Vladimír Šimíček

Vianoce namiesto Chanuky

„Dovtedy sme nedodržiavali vôbec nič, nemal som obriezku. Oslavovali sme dokonca Vianoce so stromčekom, akurát namiesto anjelika sme mali hore červenú hviezdu. Moji rodičia boli členovia komunistickej strany a spievali sme partizánske pesničky. Bol to taký zvláštny komunisticko-kresťansko-židovský mix. Vtedy som si myslel som, že je to tak všade,“ dodáva András.  

Až neskôr mu rodičia vysvetlili, že po skúsenosti s holokaustom, ktorý sa v Maďarsku prejavil v plnej miere po obsadení nemeckou armádou v roku 1944, nechceli mať nič do činenia so židovským náboženstvom.

Túto zimu sa chanukové svietniky v Budapešti zapaľovali na siedmich miestach, jeden pri železničnej stanici Nyugati pályaudvar, a v meste bežali naraz dva židovské festivaly pre mladých ľudí.

András si spomína, ako im raz do budapeštianskeho bytu zavolali z Izraela a pýtali sa na Chaima a Malku. „Lenže takých som v rodine nepoznal, starí rodičia si, ako som neskôr zistil, zmenili mená na Henrika a Alžbetu. Keď moja babka počula tie mená, úplne zbledla. Tak im hovorili v čase, keď jej rodičov posielali do Osvienčimu. Zobrala telefón a zistila, že to bol mladší brat môjho dedka, ktorý už desať rokov nežil,“ hovorí András.

O svoje korene, tak ako mnoho iných v asi 90-tisícovej židovskej budapeštianskej komunite, sa začal zaujímať po strednej škole, keď ho pozvala rodina do Izraela.  

Z Izraela domov do úplne novej Budapešti

Absolvoval tam hneď povinnú trojročnú vojenskú službu. „Bolo to ťažké, ani nie tak po fyzickej stránke, do kondície sa môže dostať aj vychudnutý aškenázsky chlapec, ktorý utiekol od maďarskej jidiše mama,“ smeje sa András. „Psychicky to bolo náročnejšie. V južnom Libanone to bolo nebezpečné, ostreľovali sme sa navzájom s Hizballáhom, skutočne ťažké to však bolo v židovských osadách.“

András šéfoval checkpointu, cez ktorý denne prechádzalo asi šesťtisíc Palestínčanov.

„Je jasné, že to nemôže byť spravodlivé, ako zistíte, kto je nebezpečný, a kto nie? Raz sme objavili bombu v sanitke na tele tehotnej Palestínčanky, to bolo vôbec najhoršie, čo som zažil. Sanitka húkala a šofér na nás kričal, že nemajú čas sa zastaviť, že žena rodí. OK, tak len rýchla prehliadka, povedali sme a vtedy jeden náš vojak natrafil na divný prístroj. Zavolali sme špeciálnu jednotku, ktorá má na starosti bomby. Možno bol za tým jej manžel, možno ona sama, ktovie, ako to bolo,“ spomína András na roky v Izraeli, kde vyštudoval aj divadelnú školu.

Po ôsmich rokoch sa však predsa len vrátil domov a našiel úplne novú židovskú Budapešť.

Aktivista z Auróry

„Keď som opúšťal Maďarsko, s výnimkou nejakého letného tábora, či jedného komunitného centra sa tu nič nedialo. A zrazu, keď som sa vrátil, tu bolo všetko. Generácia, ktorá bola tínedžermi, keď Rusi odišli, vyrástla a začala byť aktívnejšia. Pre mňa to bolo šokujúce zistenie. Jediné, čo mi chýbalo, bolo divadlo,“ rozpráva András, zakladateľ divadla Gólem.

Jedným z čelných predstaviteľov spomínanej generácie je Adam Schonberger.

Syn známeho rabína, ktorého povolali do Pécsu, si tiež vyskúšal život v Izraeli a tiež sa radšej vrátil do Budapešti, kde vedie mládežnícku organizáciu Marom, organizuje festival Štvrť7štvrť8 a vedie alternatívne židovské komunitné centrum Auróra na ulici s rovnakým názvom v rozpadávajúcej sa štvrti číslo 8.

„Spolu s nami je tu viacero mimovládok, napríklad LGBT hnutie, rómske presscentrum a podobne,“ rozpráva ľavicový židovský aktivista Schonberger, ktorý už mal tú česť pohnevať si Fidesz, keď sa angažoval v komunitnom centre Sirály (Čajka) v opustenom squate.

„Kým mala Budapešť liberálneho starostu, boli sme tolerovaní, potom nás vyhnali, keďže sme boli akousi občianskou opozíciou, centrom, kde sa schádzali liberálni umelci, intelektuáli všetkého druhu, a to sa nepáčilo vláde,“ hovorí Schonberger. O politiku mu však ide až v poslednom rade. Je typický ľavicový intelektuál, s vlastnou punkovou kapelou, ktorý sa snaží ukázať maďarským Židom, aby sa nehanbili za to, že sú Židia.

„Na to, že ideme proti vláde, sme bohužiaľ zvyknutí. Máme jednoducho iné hodnoty,“ hovorí Schonberger. V jeho centre Auróra počas vrcholu utečeneckej krízy, keď sa Sýrčania tlačili na stanici Keleti a Afgánci na blízkom Námestí Jana Pavla II., tiež vyhradili miesto na prespatie pre utečencov. Teraz tu beží koncert Adamovej kapely.

Adam Schonberger, syn rabína a ľavicový aktivista, ktorý sa nebojí Fideszu. Foto N - Vladimír Šimíček
Adam Schonberger, syn rabína a ľavicový aktivista, ktorý sa nebojí Fideszu. Foto N – Vladimír Šimíček

Synagóga na Tabakovej ulici

V maďarskej metropole funguje asi dvadsať synagóg. Veriaci si môžu vybrať medzi ortodoxnými rabínmi z chabadu, menej konzervatívnymi z neologických synagóg a tí najliberálnejší majú reformnú rabínku, a existuje aj maďarská špecialita – smer status quo, niečo medzi konzervatívnym a ortodoxným prúdom v judaizme. 

Sekulárni Židia, ako napríklad András či Adam, ktorí do synagóg chodia väčšinou len počas takzvaných vysokých sviatkov, akým je napríklad Roš Hašana či Jom Kipur, sa zase stretávajú v hipsterských podnikoch vo vychytenej židovskej štvrti pri najväčšej synagóge v Európe na Tabakovej ulici (Dohány utca).  

Synagóga na Tabakovej (Dohány) ulici. Kedysi sa tu naozaj predával tabak, neďaleko žil zakladateľ sionizmu Thedor Herzl. Foto N - Vladimír Šimíček
Synagóga na Tabakovej (Dohány) ulici. Kedysi sa tu naozaj predával tabak, neďaleko žil zakladateľ sionizmu Thedor Herzl. Foto N – Vladimír Šimíček
Vo vnútri vyzerá skôr ako katedrála než synagóga. Foto N - Vladimír Šimíček
Vo vnútri vyzerá skôr ako katedrála než synagóga. Foto N – Vladimír Šimíček

So začiatkom Chanuky sa v Budapešti začali dva židovské festivaly, po ktorých vyhladovaní návštevníci môžu zájsť na falafel do izraelskej siete Humus bar. Celebrity navštevujú kuchyňu u Rosensteinovcov a tí, čo si potrpia na kóšer, majú okrem klasických jedální k dispozícii kóšer pizzeriu.

Všetko sa točí okolo najväčšej synagógy v Európe. Synagógu na Tabakovej ulici (Dohány) postavil viedenský architekt Ludwig Förster, aj preto možno viac ako synagógu pripomína katedrálu. Na jej druhej strane je pripojená Svätyňa hrdinov.

„Už len ona je jednoznačne pamätníkom toho, že židovskí občania sa veľmi rýchlo stali maďarskými patriotmi, rýchlo sa naučili jazyk, integrovali do spoločnosti a dlho, až kým krajinu neobsadili Nemci, boli chránení pred deportáciami,“ rozpráva maďarský historik a autor „intelektuálneho“ sprievodcu po Budapešti András Török.

„Netrvalo dlho a židovská elita výrazne prispela k rozvoju Budapešti, z pohľadu biznisu, architektúry aj umeleckého rozvoja,“ dodáva maďarský historik.

Svätyňa hrdinov je venovaná židovským obetiam, ktoré padli v prvej svetovej vojne za Uhorsko.  To však nezaujímalo maďarskú fašistickú Stranu šípových krížov, ktorá sa dostala k moci v roku 1944 a jedným z jej hlavných cieľov bolo vyvraždenie židovskej populácie.

„Na brehu Dunaja s krásnym výhľadom na Reťazový most pri parlamente je pôsobivý pamätník s topánkami. Pripomína dni, keď fašisti nariadili Židom, aby sa postavili na breh, vyzuli sa, a potom ich vystrieľali do Dunaja. Chceli zhodnotiť všetko, aj tie topánky,“ hovorí Török.

Zo synagógy na Tabakovej ulici sa stala súčasť geta, kde po oslobodení sovietskou armádou našli tisícky mŕtvych tiel. Tam, kde dnes sídli Maďarská židovská federácia, mal kanceláriu Adolf Eichmann. Z dvoch tisícov domov sa stali takzvané domy so židovskou hviezdou, kam nútene nasťahovali stotisíc Židov.

András Török, autor kultového kritického sprievodcu po Budapešti. Ak ho chcete niekde stretnúť, tak v kaviarni Spinoza máte veľkú šancu. Foto N - Vladimír Šimíček
András Török, autor kultového kritického sprievodcu po Budapešti. Ak ho chcete niekde stretnúť, tak v kaviarni Spinoza máte veľkú šancu. Foto N – Vladimír Šimíček

Spinoza House bol prvý. Anna nebola hlúpa

„Do jedného takého bytu natlačili aj celú rodinu mojej mamy, dostali dva dni na to, aby sa vysťahovali,“ rozpráva Anna Sándor, známa maďarská intelektuálka a novinárka. Veľa sa hovorí o zahraničných diplomatoch ako Carl Lutz či Raoul Wallenberg, ktorým sa ku koncu vojny podarilo zachrániť stotisíc životov. Dodnes sa však podľa nej poriadne nehovorí o zodpovednosti maďarskej spoločnosti za priebeh holokaustu.

„Hovoríme o státisícoch zavraždených ľudí v priebehu niekoľkých mesiacov, toto nemohlo prebehnúť bez rozsiahlej pomoci maďarského obyvateľstva,“ rozpráva Anna Sándor. Sama odišla žiť do Holandska s mužom. A do Budapešti sa vrátila ešte v čase, keď bola židovská štvrť ošarpaná a zničená.

„Nebolo tam vôbec nič,“ rozpráva o začiatkoch, keď sa rozhodla, že v centre postaví Spinoza House. „Všetci ma vtedy vysmiali a hovorili, či som sa nezbláznila,“ rozpráva. Anna, si hlúpa? (Anna, te hülye vagy?) znie aj titul jej knihy o príbehu Spinoza House, ktorý je viac ako len kaviarnička.

Židovský život je tu lepší ako v Amsterdame, pochvaľuje si Anna Sándor. Praha, čo Viedeň sú krásne, ale je to jedno veľké múzeum. Foto N - Vladimír Šimíček
Židovský život je tu lepší ako v Amsterdame, pochvaľuje si Anna Sándor. Praha či Viedeň sú krásne, ale je to jedno veľké múzeum. Foto N – Vladimír Šimíček

Kaviareň s reštauráciou, ktorá pripomína zlaté predvojnové roky rozkvetu v Budapešti, sa stala kultúrnou ustanovizňou.

Hrá sa tam divadlo, kabaret, bežia diskusie, na ktoré chodí pravidelne slávna maďarská židovská filozofka Agnes Heller. Jedno z posledných predstavení je o maďarskom rodákovi Josefovi Pulitzerovi. „Každý pozná jeho novinársku cenu, ale málokto vie, ako prišiel do Spojených štátov bez jediného centa a nevedel ani slovo po anglicky, pretože si myslel, že s nemčinou si vystačí. Napriek tomu sa mu podarilo založiť najväčšie americké noviny,“ smeje sa Sándor na príbehu o slávnom Židovi z Maďarska.

Takých bolo viac. Otec sionizmu Theodor Herzl žil kúsok od synagógy na Tabakovej ulici, slávny fotograf Robert Capa, režisér Casablancy Michael Curtiz, či vedec Edward Teller, ktorý stál za vodíkovou bombou. Všetci ušli z Budapešti.

Kati Marton, spisovateľka a manželka amerického diplomata Richarda Holbrooka, napísala o maďarských Židoch, ktorí ušli pred Hitlerom a zmenili svet, knihu s názvom Veľký únik.

Obavy o budúcnosť

„V maďarčine o nich písali ako o Maďaroch, čo zmenili svet,“ smeje sa historik Török a vracia sa k menej veselej téme antisemitizmu. 

Podobne ako divadlo Gólem, ani Spinoza House nedostáva od vlády ani forint. „Máme síce veľkú, stotisícovú židovskú komunitu v Maďarsku, ale od vlády žiadny záujem, aj to je postoj,“ rozpráva šéf divadla Gólem.  

„Moje predstavenia sú malé, mám 70 miest, čiže je jasné, že to musím všetko dotovať,“ rozpráva Anna Sándor. „Takže každý rok žiadam o príspevok, a vždy neuspejem. Raz som sa už neudržala a jedného byrokrata som sa spýtala, v čom je problém. Povedali mi, že Spinoza House je židovská mafia. To preto, že po každom predstavení hneď vyplácam hercom, aby sme si boli kvit,“ dodáva.

Ale nie je to len o tom, že najväčší sponzor umenia, štát, si nevšíma židovské alternatívne akcie.

„Sú aj horšie veci, pomníky pre otvorených antisemitov z vojnových rokov pod hlavičkou vlády a vládnej strany Fidesz, ktorej starosta z mestečka pri rakúskych hraniciach nedávno obvinil Izrael z toho, že zorganizoval útoky na Paríž, aby rozhneval kresťanov s moslimami,“ rozpráva divadelník András.

Café Spinoza, kúsok od synagógy na Tabakovej ulici. Foto N - Vladimír Šimíček
Anna Sándor chcela, aby sa jej kaviareň-divadielko-kabaret volal po niekom, kto by spájal židovský svet, otvorenú myseľ a Holandsko. Vyšiel jej z toho filozof Baruch Spinoza. Foto N – Vladimír Šimíček

„Paradoxne s tým, ako sa Maďarsko otáča stále viac a viac doprava, k radikálnej pravici, tak do nášho divadla prichádza viac ľudí,“ hovorí. Na predstavenia volá hercov z tých najlepších divadiel vrátane národného. Často si z nich robí žarty.

„Naučím ťa trochu po hebrejsky, trochu ťa obrežeme, a staneš sa Židom na celý život,“  smeje sa András a hneď však dodá, „samozrejme, je to vtip. Nemusíš byť Žid, aby si zahral dobre náš reportoár, tak ako nemusíš byť dánsky princ, aby si vedel zahrať Hamleta.“

„Nevieme, či sú herci židovskí, alebo nie. Zaujíma nás len to, či sú dobrí herci, to isté sa týka aj scenáristov, či dizajnérov. Keď súhlasia, potom príde niečo, čo by sa dalo nazvať akousi židovskou tour. Na týždeň z nich urobíme Židov: zoberieme ich do synagógy, aby videli rabína, aby sa ho dotkli, ohmatali Tóru. Aby videli, že rabín je taký istý človek ako oni, zoberieme ich do rituálnych kúpeľov, do židovských archívov, do kóšer reštaurácie. A potom sa pustíme do prípravy hry,“ rozpráva András.

Do jeho divadla Gólem často volajú aj tí, čo na ničom nerobia, ale chceli by sa zúčastniť na „židovskom týždni“.

„Teraz veľa debatujeme o pamätníku pre Bálinta Hómana, ministra školstva ešte z 30. rokov, ktorý bol veľmi veľkým antisemitom a dával svoje nenávistné postoje nahlas najavo. Volil napríklad v prospech deportovania Židov z Maďarska. Možno bol dobrý minister, ale bol antisemita,“ rozpráva Borgula.

Z atmosféry, ktorá sa ešte zdramatizovala utečeneckou krízou, je zhrozená aj Anna Sándor. „Spoločnosť sa vôbec nepoučila, je to tragédia, vidím budúcnosť veľmi dramaticky. Nie je to diktatúra, ale niektoré jej prvky sa na to veľmi podobajú,“ rozpráva smutne Sándor.  Z Budapešti by však nikdy neodišla.

„Praha má golema a svojho rabiho Lőwa, ale je to jedno veľké múzeum, ani v Amsterdame nie je taký bohatý židovský život ako tu, v Budapešti,“ rozveselí sa Sándor a pozrie na krásny výhľad na Dunaj a Margitin ostrov zo svojho bytu na Bratislavskej ulici (Pozsony), ktorá je vo vychytenej budapeštianskej štvrti bohémov a umelcov. 

'Super rabi' Tamás Verő vo svojej synagóge na ulici Leo Frankela. Foto N - Vladimír Šimíček
„Superrabi“ Tamás Verő vo svojej synagóge na ulici Lea Frankla. Foto N – Vladimír Šimíček

Super rabín

Na druhej strane rieky v Bude leží malá, ale veľmi obľúbená synagóga na ulici Lea Frankla. Anna Sándor tam chcela ísť na malý koncert, je však vypredané pre veľký záujem.   

Miestny rabín Tamás Verő si tam v tom čase oblieka svoj supermanovský kostým. Bol jedným z tých, ktorého rodičia počas komunizmu dodržiavali náboženské zvyky. „Každý, kto chodil do synagógy, však ohrozoval svoju kariéru, ja som sa vtedy dal na štúdium do rabínskeho seminára,“ hovorí Verő.

V Budapešti bol seminár jediným pre celú východnú Európu. Dnes má Budapešť štyri židovské školy a synagóga Lea Frankla, kde bol kedysi problém zohnať desať ľudí na minjan, bohoslužbu, je počas Chanuky úplne plná a hrajú v nej koncert študenti Lauderovej školy. 

Ako „superrabi“ s tričkom s veľkým hebrejským písmenom šin – ako Superman chodí Verő od začiatku Chanuky na návštevy po rodinách zapaľovať sviečky na špeciálnej chanukovej menore. „Podmienka je, aby sa ich tam zhromaždilo aspoň desať detí,“ rozpráva „super rabín“ Verő, ktorý sa nekonvenčným spôsobom snaží prebudiť medzi židovským obyvateľstvom záujem o náboženstvo. V jeho neologickej synagóge sa síce spievajú hebrejské modlitby. Takmer nikto však nevie po hebrejsky a číta ich vďaka maďarskému prepisu. 

Tak ako za starých čias.

Špeciálna chanuková menora. Foto N - Vladimír Šimíček
Špeciálna chanuková menora. Foto N – Vladimír Šimíček

Teraz najčítanejšie