Denník N

Herečka Anikó Vargová: V Maďarsku je už cenzúra ako za socializmu

Anikó Vargová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Anikó Vargová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Hrá manželku alkoholika v Eve Novej aj veveričku v Spievankove. Po desiatich rokoch sa vrátila z Budapešti na Slovensko po tom, čo zavreli jej domovské divadlo Bárka. A hoci je v Maďarsku kríza, na divadlo podľa nej stále dávajú omnoho viac peňazí ako my.

Kde ste vyrástli?

Narodila som sa v Rimavskej Sobote a vyrástla som vo Vyšnej Kaloši. Je to dedina, kde je tak desať domov a cesta odtiaľ už nikam nevedie, koniec sveta. Môj sen byť herečkou som si udržiavala cez televízor. No s mamou sme chodili aj do Budapešti. Bola kultúrnou referentkou v JRD v Kaloši, robili zájazdy do Operettszínház, slávneho operetného divadla. Operety mám v malíčku.

Vo Vyšnej Kaloši sa hovorí asi len po maďarsky, však? Máte pritom výbornú slovenčinu.

Naši sa rozhodli, že ma dajú do slovenskej triedy, čo bolo dosť netradičné. Povedali si, že materinskú reč nikdy nestratím a že ak budem vedieť po slovensky, tak mi to len prospeje. Mama bola navyše polovičná Slovenka, aj to malo na to vplyv. No doma sme hovorili len po maďarsky a viem, že známi sa ich pýtali, prečo dávajú svoje dieťa do slovenskej školy.

To musel byť šok, prísť zrazu do slovenskej školy, nie?

Bolo to strašné, vôbec nič som nevedela. Bola to pre mňa trauma, ale dieťa sa učí rýchlo, nasáva ako špongia. Pamätám si, že som si dosť dlho nevedela zapamätať používanie zvratných zámen „sa“ a „si“. No spätne to oceňujem. Niekoľkokrát v živote ma to, že hovorím plynule oboma jazykmi a môžem hrať po slovensky aj po maďarsky, zachránilo.

Chodíte ešte na slovenčinu?

Veľa ma naučila pani Záborská ešte na škole. Nešlo mi len o to, aby som tie hodiny prežila, skutočne som na tom pracovala a bola na mňa hrdá. Dnes už mám pocit, že stačí, aby som sa na text sústredila, a nepotrebujem pomoc zvonku. Problém mám, keď potrebujem improvizovať, vtedy je to trochu ťažšie. Moji slovenskí kolegovia so mnou radi skúšajú, lebo z toho majú veľkú srandu. Niekedy sa mi podaria vtipné zvraty.

Keď vás prijímali na VŠMU, riešili, akú máte slovenčinu?

My uchádzači maďarskej národnosti sme boli zvlášť kategória.

Niečo ako kvóta?

Áno, v každej triede bolo jedno alebo dve miesta pre maďarsky hovoriacich hercov. No povinné texty sme sa museli naučiť po slovensky. Slobodne volené monológy aj pesničky mohli byť maďarské. Pedagógovia nás mali radi, myslím, že aj kvôli temperamentu. Hovorili si, že kedy už prídu tí Maďari, lebo oni to tu rozvíria.

Akých ste mali maďarských spolužiakov?

Ja som mala spolužiaka Alexandra Bártu.

Veď on je Slovák.

Áno, ale obaja sme išli na prijímačky už ako herci maďarského Divadla Thália v Košiciach. Tým, že vedel po maďarsky, hoci má rodný jazyk slovenčinu, tak ho prijali ako Maďara. Prvý rok bol z toho dosť v pomykove. (smiech)

Anikó Vargová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Anikó Vargová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď hovoríte, že svoj sen byť herečkou ste si pestovali cez televízor, čo to presne znamená?

Už ako šesťročná som si predstavovala, ako by som zahrala to, čo vidím v televízii. Na škole som mala jednu väčšiu krízu. Trápila som sa a nevedela som sa pohnúť vpred. Nemala som dobré spätné väzby ani od spolužiakov, ani od pedagógov a trvalo to aj trištvrte roka. Vtedy mi môj spolužiak Margo Igonda povedal, že ak sa takto trápim, nemám to robiť. Vtedy som tri dni na internáte rozmýšľala, či odísť alebo nie, či to chcem alebo nie, a spomenula som si na to teplo v bruchu, keď som bola malá a myslela som na to, že chcem byť herečka. Bol to taký silný zážitok, že od tej doby nepochybujem o tom, či mám robiť herectvo. A to mi zostalo. Samozrejme, že človek pochybuje, ale naučila som sa nenahlodávať sa úplne, ale skôr to používať ako motiváciu.

Na VŠMU vás zobrali až potom, čo ste štyri roky hrali v Divadle Thália. Prečo až tak neskoro?

Na prijímačky som chodila každý rok, iba raz som vynechala. Bez školy som cítila strašnú odkázanosť na režiséra, na kolegov, nevedela som, ako sa tvorí. Veľa vecí som sa naučila, ale nemal sa mi kto venovať, vysvetliť mi ten proces. Sú herci, ktorí nemajú vysokú školu a sú vynikajúci, ale pre mňa to bolo bez školy veľmi ťažké. Dvakrát som sa na VŠMU dostala do tretieho kola a nič. Na štvrtýkrát som bola rozhodnutá, že už idem naposledy.

Prečo ste predtým neuspeli?

Napríklad si myslím, že aj preto, lebo tým, že som mala nadváhu, vždy som vyzerala staršie.

Nie všetky postavy v divadle sú Táne Pauhofové, nie?

To nie, ale je to isté obmedzenie. Z dobrej štíhlej herečky sa dá urobiť plnoštíhla, ale opačne to je už problém. Tiež zohralo rolu asi aj to, ako som bola ovplyvnená Thaliou. Mala som niektoré prejavy pri hraní, ktoré neboli moje vlastné, to mi tiež vytkli. A bola som aj veľká trémistka. Vždy som sa musela veľmi trénovať, aby som tie tri dni prijímačiek zvládla a sústredila sa. Ten posledný pokus bol asi cítiť aj v mojom postoji. Zrazu som bola slobodná: buď – alebo. Neskôr mi pán Emil Horváth, ktorý ma prijal, povedal, že zavážilo aj to, že u mňa videl jasný posun a vážil si moju vytrvalosť. Na tej škole sa ma prvýkrát niekto opýtal, čo si o niečom myslím. To bolo v roku 1996, dnes už je iná doba. Teraz sa sebadôvera rieši už na základnej škole.

Ten rozdiel asi vidíte aj na Novej scéne, kde robíte projekty s deťmi, nie?

Vidím. Dnešné deti už majú úplne iné problémy, strácajú sa v informáciách, ich pravdivosti. Ťažko v tom zisťujú, čo sú oni sami. Skúšajú z každého niečo, ale nedokážu sa do ničoho zahĺbiť. Napríklad ja som mala päť rokov jedného rozprávkového hrdinu. Dnes sa hrdinovia menia každé dva mesiace. Cítim u nich aj problém v schopnosti spolupracovať.

Pred predstavením Divná doba, divná láska, divné životy v divadle Gunagu. Foto N - Tomáš Benedikovič
Pred predstavením Divná doba, divná láska, divné životy v divadle Gunagu. Foto N – Tomáš Benedikovič

V roku 2004 ste odišli do budapeštianskeho divadla Bárka. Prečo?

Ešte na škole sme hrali Ostrovského predstavenie Dievča bez vena, ktoré malo veľký úspech. Prvýkrát som vtedy hrala chlapa. Dve herečky sme vtedy vedeli po maďarsky a keď sme s tým išli do Maďarska, hrali sme to dvojjazyčne. V Budapešti ma videli ľudia z Bárky a rozhodli sa, že pozvú do divadla ľudí zo zahraničia, ktorí hovoria po maďarsky. Prišli aj ľudia z Vojvodiny, z Rumunska. Zostala som tam viac ako desať rokov. Bola to ponuka, ktorá sa neodmieta.

Nakoniec však divadlo skončilo, lebo vláda založila Národnú univerzitu verejnej služby, ktorá vychováva vojakov, policajtov, štátnych úradníkov, a im dali vašu budovu. Nedalo sa divadlo zachrániť?

Malo to byť tak, že budeme patriť pod danú univerzitu, no to sa nakoniec nestalo. Rok sme mali na papieri sľúbenú dotáciu, ktorú sme nedostali. Pokračovali sme aj tak, ale vzhľadom na dlhy sme už nemohli pôsobiť dlhšie.

Bolo Bárka protivládne divadlo?

Nebolo, ale v Maďarsku je dnes tendencia, že sa treba zaradiť buď na pravú, alebo na ľavú stranu. Náš riaditeľ to odmietal, hoci tak trochu sympatizoval s Fideszom. Myslel si, že umelec má byť nezávislý. Nechali nás teda vyhladovieť, až sa to stoplo. Toto bolo už asi štvrté divadlo, ktoré takto zlikvidovali. Po tom, ako vyhral Fidesz, sa vymenili riaditelia v takmer všetkých divadlách. Je hrozná cenzúra, niektoré tituly sa nemôžu hrať, je to ako za socializmu.

Hovoríte o tom s maďarskými kolegami?

Áno, sú vo veľmi ťažkej situácii. Keď si porovnám atmosféru spred desiatich rokov, keď som tam prišla, a teraz, keď už som rok a pol na Slovensku a mám istý nadhľad, tak to vidím ako veľmi smutné. Sú tam ešte nejaké nezávislé alebo opozičné súbory, ale niekedy ťahajú z posledného. Nie je to dobrá atmosféra.

Nie je to pre umelcov príležitosť ukázať svojím umením slobodu?

Je to ťažké. Dívam sa na opozičné predstavenia už tri roky, ale tiež vás to nebaví hrať stále proti vláde, politické veci. Naším cieľom nie je politicky sa angažovať v divadle. Unavíte sa z toho a má to krátky dosah.

Utečenecká kríza zrejme Fideszu len pomôže. Riešite aj to?

Samozrejme. Je z toho brutálna propaganda a iba to hrá Fideszu do karát. Fidesz sa hrozne bojí nacionalistov z Jobbiku, ktorým stúpa popularita. Aj preto pritvrdil, aby nestratil voličov. Pomáha im to aj pri škandáloch. Ľudí pumpujú týmito témami a iné sa nerieši. Dokonca mám kamaráta, ktorý robí v televízii a jeho príbeh sme dali teraz aj do predstavenia v Gunagu. Majú príkaz, že v každej relácii musí byť niečo proti utečencom. Napríklad v relácii o záhradkárstve. Prídu do Debrecína riešiť nejaké biopolia a majú nariadené tam povedať, že utečenci pošliapali kukuricu. Toto sa naozaj deje. Ani ich nemôžu volať utečenci, ale iba ekonomickí migranti.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Cítite sa na Slovensku slobodnejšie?

Určite. Cítim však iný rozdiel. Hoci je napríklad v Maďarsku kríza, na kultúru dávajú stále omnoho viac peňazí. Keď som tam prišla pred desiatimi rokmi, bola som v šoku, akými veľkými peniazmi divadlo Bárka disponovalo. A to si hovorili, že sú v kríze. Vtedy som sa im smiala, že vy neviete, z akých peňazí sa na Slovensku robí divadlo. Bohužiaľ, keď som sa teraz vrátila, v tomto ohľade sa na Slovensku nič nezmenilo. Dokonca je to horšie.

Prečo to tak je?

Asi nezáujmom, čo je veľká škoda.

Kde vzniká zaujímavejšie divadlo? Na Slovensku alebo v Maďarsku?

V Maďarsku je omnoho viac divadiel, väčšia konkurencia, a to posúva aj samotné divadlo. No musím povedať, že aj na Slovensku je veľký posun. Nerobia sa už len realistické predstavenia a režiséri sú odvážnejší. A možno aj diváci, hoci to ide veľmi pomaly. Je to celé o kultúrnosti, začína sa to už tým, či zoberiete deti do divadla.

Čo bolo kľúčové, že ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Spomenuli si na mňa v divadle Nová scéna. Keď som od nich dostala tú SMS, myslela som si, že urobím mostík od radosti. Bárka už bola vo veľmi zlej situácii. Zariskovala som a rozhodla som sa prísť. Teraz mám plány v oblasti edukačného divadla pre mladých.

Keď ste predstavovali film Eva Nová, tak ste na novinárskej prezentácii povedali, že ste prišli na konkurz a povedali ste Markovi Škopovi, že túto postavu veľmi chcete hrať.

Ani ja som to nechápala, kde som nabrala tú odvahu. Ale bola som úplne odovzdaná a získala som slobodu to vysloviť. Nemala som pred sebou nič. Na tom kastingu som bola trikrát, čiže režisér vyberal, premýšľal o tom.

Eva Nová je starnúca opíjajúca sa herečka. Je alkohol v tejto profesii problém?

Keď idú herci na javisko, vždy je to silný emocionálny zážitok. Svoje telo a svoju dušu vystavujú extrémnym situáciám, inak sa to nedá. Ak hrá herec ťažkú tému, snaží sa do toho vložiť, mesiac-dva to skúma, číta o tom. Snaží sa do toho vcítiť. Celý čas rieši, ako sa do toho dostať, ale nikto ho nenaučí, ako sa z toho potom dostať po predstavení. Pokloní sa, zatlieskajú mu, odíde do šatne a zostáva s tým všetkým. My herci si málo uvedomujeme, že s tým treba niečo robiť. V drvivej väčšine sa zostáva v bufete a dáme si dve deci vína. Kto nemá kam ísť, lebo sa rozišiel s frajerom, dá si viac. Ďalšia vec je odkázanosť – na režiséra, riaditeľa, kolegov, postavy, ktoré vám dajú, agentúry. Zdalo by sa, že čo všetko herec môže, ale naša sloboda je veľmi maličká.

Čo robíte po predstavení vy?

Niekedy idem peši domov, niekedy si dám dve deci vína. Pomáha rozprávanie sa s kolegami. Hovorím len o tom, ako nebadane sa dá vkĺznuť do toho, že zrazu pijete, nezdá sa vám to vôbec neprirodzené a zrazu to robíte každý večer. Vidím to často. Ale na druhej strane vidím aj to, že v dnešnej dobe musí herec tak veľa robiť, že nezostáva v bufete, lebo o ôsmej ráno už musí ísť do dabingu a nedovolí si to. Aj ja si dvakrát rozmyslím, či zostávam alebo idem hneď po predstavení domov.

Keď ste uvádzali Evu Novú, Emília Vášáryová povedala, že si myslela, že už nebude viac pracovať, ale scenár ju presvedčil. Aké to s ňou bolo?

Ona je veľký profesionál. Voči nám všetkým mala veľmi otvorené srdce. Poznala som ju ako všetci – ako divu z javiska, filmu. Strašne ma prekvapila svojou veľkorysosťou, pozornosťou, láskavosťou, sledovala ma. Je to ten typ tvorcu, ktorý vie, že divadlo je o kontakte partnerov a nie o exhibícii. Veľa sme sa smiali, rozprávali, hĺbali. Mala záujem, pýtala sa, bola zvedavá.

Hráte veveričku v Spievankove. Ako je možné, že to deti dokážu pozerať nekonečne veľakrát stále dokola?

Aj v Maďarsku je Judit Halászová, ktorá už má 60 rokov, ale stále ju deti milujú. Vyžaruje niečo, čo aj to Spievankovo, čo nepochopíte. Navyše pre deti sa tu robí veľmi málo vecí. A pre študentov už vôbec. Pre kategóriu 12 až 18 tu nie sú žiadne predstavenia. Sú rozprávky a potom dospelácke predstavenia. Navyše mám pocit, že herci, ktorí robia pre deti, sú znevažovaní – hovorí sa o nich, že normálne si nezahrajú, tak robia pre deti. Stalo sa to aj mne. Prišla som za riaditeľom do divadla ponúknuť detský projekt a on si myslel, že som si prišla vypýtať prácu, lebo určite nemám kde hrať. To pritom nebola pravda. V Maďarsku pritom zaviedli takú vec, že divadlo dostane od štátu 80 percent sumy, ktorú vyzbiera na lístkoch. Pri detských predstaveniach platí, že dostane dvojnásobok vybranej sumy. Takto motivujú na robenie detských projektov. My sa potom čudujeme, že nemáme divákov. Odkiaľ by sme ich mali? Veď ich treba od malička vychovávať.

 

Anikó Vargová sa narodila 24. marca 1974 v Rimavskej Sobote. Jej prvým divadlom bola košická Thália, kde nastúpila v roku 1992. Prvý rok bola garderóbierka, šepkárka, asistentka réžie a dostala príležitostné malé postavy. Na VŠMU ju prijali na štvrtýkrát v roku 1996. Odvtedy hosťovala v Trnavskom divadle, v Astorke, v Národnom divadle aj Radošinskom naivnom divadle. Desať rokov pôsobila v budapeštianskom divadle Bárka a od januára 2015 hrá na Novej scéne aj v Gunagu. Hrala vo viacerých seriáloch (Kukučka, Tajné životy). Momentálne je v kinách v dvoch filmoch – v Eve Novej a v Spievankove.

Teraz najčítanejšie