Timothy Snyder: Hrozí jadrová vojna!

Autor je americký historik

Titulok mal, samozrejme, len prilákať čitateľa.

A tiež upozorniť na to, že práve to je problém v diskusii o ruskej invázii. Médiá upútajú vašu pozornosť sloganmi ako Eskalácia!, Jadrová hrozba! či dokonca Jadrová vojna! Funguje tu motív zisku, ktorý využívajú ruskí propagandisti, keď odkazujú na jadrové zbrane. Nanešťastie namiesto zvažovania rizík, ktoré by prispeli k triezvej konverzácii, tu máme skôr počítanie dolárov.

To je jeden z dôvodov, prečo by sme sa mali hanbiť za našu diskusiu o jadrovej vojne, ale nie ten hlavný. Naša nukleárna diskusia je spôsob, ako si nárokovať pozíciu obete a potom obviniť skutočné obete. Keď zameriame svoju pozornosť na hypotetickú streľbu rakiet, predstavíme si, že sme obeťami. Zrazu sa zdá, že na skutočnej vojne už nezáleží, pretože si predstavujeme, že naše životy sú ohrozené. A zdá sa, že na vine sú Ukrajinci. Keby len prestali bojovať, všetci by sme mohli byť v bezpečí. Samozrejme, presne takto chcú ruskí propagandisti, aby sme uvažovali. A to je nesprávne.

Fantázia všemocnej podriadenosti

Nie je to nesprávne len z morálneho hľadiska, aj keď to nemožno poprieť. Skutoční Ukrajinci v skutočnosti bojujú a umierajú vo vojne, ktorá slúži našej bezpečnosti nespočetnými spôsobmi vrátane zníženia rizika jadrovej vojny, ako o tom budem písať nižšie. A my trávime čas predstavou vlastnej obete?

Podľahnúť ruským rečiam o jadrovej vojne je však tiež nesprávne – a to je zahanbujúce – aj zo strategického pohľadu. Je to príklad narcistickej fantázie, ktorá sa vznáša nad diskusiami o americkej zahraničnej politike: fantázia všemocnej podriadenosti. Toto je predstava, zrodená z americkej výnimočnosti a netrpezlivosti; keďže za všetkým stojí Amerika, všetko bude v poriadku, ak Amerika neurobí nič. Ak budeme robiť to, čo chcú ruskí propagandisti, a neurobíme nič pre Ukrajinu, potom (v tejto fantázii) žiadna jadrová vojna nebude.

Vo fantázii všemocnej podriadenosti má Amerika magickú moc prostredníctvom úplnej nečinnosti obnoviť pokojný status quo, v ktorom by sme všetci mohli pokojne spať. Ale Amerika takú moc nemá. A neexistuje spôsob, ako nič nerobiť. Americkí tvorcovia politiky musia konať v určitom prostredí, ktoré tvoria mnohí aktéri v zložitých interakciách, v ktorých bude mať ničnerobenie vždy dôsledky, rovnako ako bude mať vždy dôsledky robenie niečoho. Nerobiť nič v skutočnosti znamená vždy niečo robiť a zvyčajne (ako v prípade ruskej invázie) je to niečo nesprávne! V tomto prípade by ničnerobenie (na podporu Ukrajiny) zvýšilo riziko jadrovej vojny. Tým, že urobili niečo konkrétne, teda dodávkami zbraní Ukrajine, Spojené štáty pomohli Ukrajincom znížiť šance na jadrovú vojnu.

Tento argument však môžem uviesť len vtedy, ak ma budete nasledovať do sféry strategického myslenia. Musíme to urobiť krok za krokom.

Najprv treba prekonať úzkosť

Fantázia všemocnej podriadenosti buduje a uvoľňuje úzkosť. Niekto v Rusku prezentuje hrozbu, bezhlaví komentátori a propagandisti ju umocňujú a my potom hľadáme rýchly spôsob, ako sa zbaviť strachu. Alebo inak: Spojené štáty posielajú zbrane, bezhlaví komentátori a propagandisti kričia Eskalácia! a my opäť hľadáme rýchly spôsob, ako sa zbaviť strachu. Keď sa to stane zvykom, nahradí to premýšľanie o rizikách a výhodách.

Zo psychologického hľadiska je fantázia všemocného podriadenia sa pochopiteľná. Chápme ju teda ako psychológiu – a tiež pochopme, že ju Rusi používajú ako psychológiu. Fantázia je použitá proti nám. Aby sme tomu odolali, musíme na to myslieť. A keď sa budeme snažiť spod nej vymaniť, musíme si uvedomiť, že je tu na to, aby zabránila strategickému mysleniu.

Takže hlboký nádych. Rusko má záujem o úzkosť, médiá sa zaujímajú o úzkosť i vaše telo môže byť paralyzované úzkosťou. Dostať sa cez ňu je najťažšia úloha. Keď to však urobíme, strategické myslenie už bude tou ľahšou úlohou.

Štyri dôvody pre pomoc

Strategické myslenie sa začína v reálnom svete. Rusko napadlo Ukrajinu. To sa stalo a my sa nemôžeme preniesť späť do sveta v roku 2021. (Aj keby sme to nejako dokázali, ocitli by sme sa opäť vo svete, kde sa Rusko chystalo napadnúť Ukrajinu…) Najrozumnejšou jadrovou politikou vo svete, kde došlo k invázii, je pomôcť Ukrajine vyhrať konvenčnú vojnu. Sú pre to štyri dôvody.

Po prvé, ak by ruské jadrové vydieranie uspelo, bola by to katastrofa pre každého. Ak by ktorýkoľvek jadrový štát mohol odkazmi na svoje jadrové zbrane k niečomu nútiť ostatných, potom by sa znemožnila zahraničná politika akéhokoľvek typu; štáty, ktoré nemajú jadrové zbrane, by museli vždy ustúpiť a svet by riadili jadrové štáty. Ak bude ruské jadrové vydieranie úspešné, môžeme očakávať nielen viac ruského jadrového vydierania, ale aj jadrového vydierania zo strany iných jadrových mocností. Môžeme tiež očakávať, že jadrové zbrane budú vyrábať aj ďalšie krajiny, len aby odolali budúcemu vydieraniu. A tak podpora Ukrajiny znižuje šance na jadrovú vojnu tým, že ukazuje, že jadrové vydieranie nefunguje.

Po druhé, malo by sa zabrániť globálnemu šíreniu jadrových zbraní. Riziko jadrovej vojny má matematický charakter. Čím viac krajín má jadrové zbrane, tým je pravdepodobnejšie, že budú použité. Ruská politika tlačí svet k šíreniu jadrových zbraní. Ukrajina sa v roku 1994 svojich jadrových zbraní vzdala. Potom ju Rusko napadlo v roku 2014 a znova v roku 2022. Poučenie pre nejadrové štáty teda je, že na to, aby zabránili ruskej invázii alebo invázii akejkoľvek jadrovej mocnosti, budú potrebovať jadrové zbrane. Spôsob, ako zabrániť takémuto výsledku, je, že Ukrajina zvíťazí v konvenčnej vojne. A tak podpora Ukrajiny znižuje šance na jadrovú vojnu tým, že znižuje pravdepodobnosť šírenia jadrových zbraní.

Po tretie, pravdepodobnosť európskeho scenára jadrovej konfrontácie treba znížiť tak, ako je to len možné. Tým scenárom je veľká vojna medzi Ruskom a NATO, v ktorej by boli jadrové mocnosti na oboch stranách. Vo svojej sovietskej a neskôr ruskej verzii táto vízia prenasleduje mysle Američanov a Európanov už desaťročia. Vďaka ukrajinskému odporu je takáto vojna oveľa menej pravdepodobná, ako bola. Na Ukrajine sa ničia sily, ktoré Rusko mohlo použiť pri útoku na člena NATO. Dokonca aj v scenári, kde Rusko nejakým spôsobom zaháji ofenzívu proti štátu NATO, sa akékoľvek pokušenie použiť jadrové zbrane ako odpoveď znižuje s vedomím, že Rusko môže byť porazené v konvenčnej vojne. A tak podpora Ukrajiny znižuje šancu na jadrovú vojnu, čím je menej pravdepodobný aj európsky scenár.

Po štvrté, aj ázijský scenár jadrovej konfrontácie by mal byť taký nepravdepodobný, ako je to len možné. V posledných niekoľkých desaťročiach dominovala diskusiám vo Washingtone možnosť čínsko-americkej konfrontácie o Taiwan. Američania boli frustrovaní a vystrašení z toho, čo považujú za nevyhnutnosť konfrontácie. Myšlienka, že by to mohla odvrátiť nejaká iná krajina, nebola nikdy súčasťou diskusie. Ale práve toto sa deje. Ukrajinci odporom voči Rusku prinútili Peking, aby uznal, že útočné operácie sú riskantné a môžu sa skončiť zle. Peking v žiadnom prípade nestratil záujem o Taiwan, ale dá sa povedať, že akýkoľvek drastický krok bol odložený, prinajmenšom o niekoľko rokov.

A bude to pár dôležitých rokov. Pred rokom, keď Rusko napadlo Ukrajinu, sa stále tradovalo, že Čína je rastúcou mocnosťou. V širšom americkom uvažovaní o tomto všetkom to bola podstata problému: rastúca mocnosť (Čína) sa musí konfrontovať s upadajúcou mocnosťou (USA). Dnes je však to, či je Čína rastúcou mocnosťou, jasné oveľa menej. Ukrajinci oddialili najnebezpečnejší scenár, a tým nás mohli dostať cez najnebezpečnejší moment. Je pozoruhodné, že to všetko urobili bez toho, aby konfrontovali priamo Čínu. A tak podpora Ukrajiny znižuje šancu na jadrovú vojnu tým, že ázijský scenár je oveľa menej pravdepodobný.

Zvláštna empatia k Putinovi

Ak chceme znížiť riziko globálnej jadrovej vojny, mali by sme Ukrajincov vyzbrojiť. Tým sa zníži príťažlivosť jadrového vydierania, riziko šírenia jadrových zbraní i pravdepodobnosť načrtnutých scenárov.

Ak máme na mysli lokálne použitie jadrových zbraní Ruskom na Ukrajine, to je iná otázka. Nedá sa to vylúčiť, ale je to riziko, o ktorom majú právo diskutovať Ukrajinci, keďže ide o ich krajinu a ich ľudí. Znovu a znovu dávali najavo, že dodávka západných konvenčných zbraní je ich prioritou. Dalo by sa povedať, že Ukrajinci nesprávne odhadujú riziká, to by však zaváňalo koloniálnou aroganciou, ktorá mnohých z nás už dávno presvedčila, že Ukrajina by neodolala alebo by bola rýchlo porazená. Ukrajinské vedenie vie, čo robí. A robí to, čo od neho chcú jeho voliči.

Namiesto toho, aby sme len počúvali Ukrajincov o ich hodnotenie rizika miestneho použitia jadrových zbraní, niekedy pátrame po Putinových vnútorných myšlienkach. Keď si ľudia predstavia použitie ruských jadrových zbraní na Ukrajine, do hry vstupuje istá zvláštna empatia: Putin bude mať pocit, že je pritlačený k stene, že nemá na výber.

Ak to považujeme za hypotézu, vidíme, že bola vyvrátená. Rusko prehralo bitky o Kyjiv, Charkiv i Cherson bez použitia jadrových zbraní. Rusko utrpelo takmer rok prekvapivých porážok rôzneho druhu, v neposlednom rade zažilo kolaps celého svojho vojnového plánu, ktorý zahŕňal zvrhnutie ukrajinskej vlády a kontrolu nad celou krajinou. A predsa žiadne jadrové zbrane nepoužilo. Namiesto toho sa po každej porážke objavujú príbehy o tom, ako Rusko v skutočnosti nebolo porazené. To stojí za povšimnutie. Eskalácia, ktorú človek skutočne vidí, je eskalácia naratívu. Vysvetľovanie porážky ako víťazstva si od Rusov vyžaduje čoraz viac práce. Ale zatiaľ to zvládli.

Nasadenie rečí namiesto zbraní

Vojny sa končia, keď je ohrozená politická moc vládcov, a my sme tento bod ešte nedosiahli. Keď sa tak stane, Putin bude cítiť hrozbu v Moskve, nie na Ukrajine. V takejto situácii mu použitie jadrových zbraní na Ukrajine nepomôže. Ale stiahnutie konvenčných síl z Ukrajiny pre boj o moc v Rusku by už mohlo. Počas tohto boja o moc žiadny Rus, ktorý sa snaží ovládnuť Kremeľ, neprizná, že vojna na Ukrajine je stratená. Namiesto toho budú uchádzači o moc súťažiť so svojimi naratívmi o tom, aké veľké v skutočnosti bolo ruské víťazstvo. Očakávam, že ďalší ruský vodca (alebo Putin, ak ním zostane) bude tvrdiť, že Rusko získalo mimoriadne víťazstvo nad NATO tým, že zlikvidovalo sily NATO na Ukrajine skôr, ako mali šancu prejsť na ruské územie.

V globálnom aj ukrajinskom prostredí ruská kalkulácia hovorí, že vyhrážky jadrovými zbraňami odradia Európanov a Severoameričanov od posielania zbraní. Ale nasadenie rečí je veľmi odlišné od nasadenia zbraní. V skutočnosti ide o alternatívu. Príliš ľahko predpokladáme, že slovo musí predchádzať činu. Ale tu je skutkom slovo. Keď je politikou nasadzovanie jadrových rečí, potom nasadenie jadrových zbraní túto politiku ruší. Implicitná hrozba už po skutočnom použití nie je dostupná. A ruské vedenie vie, že keby Rusko použilo jadrovú zbraň na bojisku, Američania a všetci ostatní by poslali na Ukrajinu ďaleko, ďaleko viac zbraní.

Použitie jadrovej zbrane na ukrajinskom bojisku by však pre Rusko predstavovalo oveľa vyššie náklady nielen v súčasnosti, ale aj v priebehu nasledujúcich rokov a desaťročí. Moskva by stratila aj tú predbežnú podporu, ktorú má po celom svete dnes. Stratila by svoju schopnosť prezentovať sa ako obeť v medzinárodných vzťahoch. Jej vodcovia by vedeli, že si ich budú pamätať ako zločincov a vyvrheľov. A to ešte nehovoríme o tom, čo sa zvyčajne spomína ako prvé: priame odstrašovanie. Ak by Rusko prelomilo tabu používania jadrových zbraní, jeho vlastný status vojenskej veľmoci by bol dramaticky ohrozený vojenskou reakciou ostatných.

To jedno tolerovať nebudú

Jadrové zbrane sú symbolické, a to pre rôznych ľudí rôznymi spôsobmi. Chcem uzavrieť otázku ich štatútu z ruského hľadiska. Ľudia niekedy hovoria, že jadrová veľmoc nemôže prehrať vojnu. Historikovi je z takýchto tvrdení do plaču. Spojené štáty sú jadrovou veľmocou, ktorá pravidelne prehráva vojny. Sovietsky zväz prehral v Afganistane, Rusko prehralo prvú čečenskú vojnu. Francúzsky jeho jadrový test v roku 1960 krajinu nezachránil pred porážkou v Alžírsku o nič viac, ako britské jadrové zbrane ochránili impérium. Použitie jadrovej zbrane by Rusku nevyhralo vojnu na Ukrajine, ale bolo by to obrovskou ranou pre ruské postavenie, čo je niečo, na čom ruským lídrom záleží.

Toto si vyžaduje určité vysvetlenie. Keď sa táto vojna začala, dve veci, ktoré prinútili Rusov veriť, že sú superveľmocou, boli armáda a jadrový arzenál. Prvý zdroj tohto presvedčenia je dnes otázny. Ak Rusko použije jadrovú zbraň, znamená to priznanie, že jeho armáda bola porazená. V momente, ak Rusko použije jadrovú zbraň, ostatné krajiny vrátane tých s lepšími ekonomikami a vedeckým vybavením, si vybudujú svoje vlastné jadrové arzenály. Ak sa to stane, Rusko prestane byť superveľmocou, dokonca aj v mysliach Rusov. To je však pre ruské elity jediný netolerovateľný výsledok tejto vojny. Je to oveľa horšie ako stiahnutie jednotiek z Ukrajiny – na to sa vždy nájde nejaký príbeh. No príbeh, ktorý by mohol obnoviť pocit superveľmoci po jeho strate, neexistuje.

Najdôležitejšia veta

Už je to takmer rok, čo Rusko začalo svoju totálnu inváziu na Ukrajinu. Kúzlo výročí zaručuje, že 24. februára bude o Ukrajine veľa článkov, niektoré nepochybne zaujímavé. No objaví sa aj množstvo esejí v zmysle: „Hej, hovorme ďalej o jadrovej vojne.“ S istotou sa dá povedať aj to, že nikto nezverejní editoriál v zmysle „Rok sme hovorili o Putinovej mysli a mýlili sme sa“, prípadne „Napriek nášmu reflexívnemu používaniu slova eskalácia sa to nikdy nestalo“. A celkom určite sa neobjaví komentár s titulkom: „Rok po ruskej invázii Ukrajina znížila riziko jadrových konfliktov po celom svete.“

Lenže v skutočnosti najdôležitejšia veta, ktorú treba povedať o jadrovej vojne, znie: To sa nestane.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom