Teplejšie zimy môžu priniesť viac nových vírusov a epidémií, hovorí virológ Klempa

V rozhovore sa dočítate aj:

• či je dôvod obávať sa vtáčej chrípky;
• aké epidémie nám hrozia v dôsledku zmien klímy;
• či sa treba vyhýbať potkanom, ježkom či krtkom;
• prečo sú netopiere ideálnymi prenášačmi vírusov;
• či sme sa z pandémie covidu poučili.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Už niekoľko mesiacov máme striedavo stúpajúcu a klesajúcu epidémiu respiračných vírusov – od chrípky cez nádchu až po takzvanú „nejakú virózu“, ktorú ďalej neidentifikujeme. Prečo je chrípková sezóna tento rok taká dlhá?

Ukazuje sa, že voči všetkým týmto respiračným ochoreniam boli covidové opatrenia účinnejšie ako proti samotnému covidu, keďže bol oveľa nepríjemnejším súperom. Všetky ostatné respiračné ochorenia tak boli výrazne potlačené. Keďže sme ich tu viac-menej dva roky nemali, postupne nám klesala imunita, ktorú si priebežnými infekciami neustále získavame. Preto sme teraz voči týmto infekciám znova kompletne vnímaví. Nie sú to vírusy, ktoré sú zásadne zmenené. Zmenili sme sa my.

Aké ďalšie vírusy okrem SARS-CoV-2 a vírusov chrípky momentálne kolujú?

Významnú úlohu hrá respiračný syncyciálny vírus, ktorý sa označuje ako RSV. Je to typický respiračný vírus, ktorý je nebezpečný hlavne pre malé deti a seniorov. Potom sú to vírusy nádchy a bežné ľudské koronavírusy, ktoré sme tu mávali aj pred pandémiou, a určite aj iné bežné patogény, ktoré spôsobujú respiračné ochorenia.

Čo v rámci vírusovej sezóny môžeme robiť, aby sme sa nákaze vyhli?

Posledné roky nás v tom celkom vytrénovali – stále platí vyhýbať sa príliš preplneným priestorom a ľuďom, ktorí sú už na pohľad symptomatickí. Ak sa tomu nemôžeme alebo nechceme vyhnúť, je veľmi vhodný respirátor. Dôležitá je aj životospráva, čiže prísun vitamínov, pestrá strava, ale pri respiračných ochoreniach človek nikdy nemá istotu, že ich nedostane. Akokoľvek sa cíti byť fit.

Svetová zdravotnícka organizácia v novej analýze uvádza, že celosvetovo je chrípka za posledných 23 rokov zodpovedná za viac prepuknutí nákaz ako ktorákoľvek iná infekčná choroba. Prečo sa nám voči chrípke dlhodobo nedarí ráznejšie zakročiť?

Je to kombináciou viacerých jej vlastností. Je prenosná vzduchom alebo aerosólom v kombinácii s krátkou inkubačnou lehotou a tým, že podobne ako pri covide-19 sú ľudia infekční ešte pred prepuknutím príznakov. Preto vírus roznášajú rýchlejšie. To, že má vírus rôzne evolučné procesy a stále sa mení, zase vedie k tomu, že máme problém s vakcínami aj antivírusovými látkami napriek tomu, že výskum je intenzívny.

Momentálne v Európe prebieha aj najväčšia epidémia vtáčej chrípky v histórii. Je dôvod obávať sa, že by sa rozšírila aj na ľudí?

Áno, je fakt, že v súčasnosti sa veľmi často stretávame aj s epidémiami vtáčej chrípky v priemyselných, ale aj menších chovoch hydiny. Ešte znepokojujúcejšie je, že v súčasnosti prevládajúci subtyp vtáčej chrípky H5N1 javí známky zvýšenej schopnosti preskakovať na cicavce, čo je naozaj riziková situácia a reálna hrozba pre ľudské zdravie. Určite nechcem nijako strašiť, ale preskočenie vtáčieho vírusu medzi ľudí a jeho následné šírenie je scenár vzniku novej pandémie, s ktorým sa reálne počíta.

Popri chrípke tu stále máme aj infekcie SARS-CoV-2, ktorý sa pomaly takisto profiluje ako sezóny vírus. Kedy si budeme môcť povedať, že pandémia koronavírusu je za nami?

Záleží od toho, ako definujeme pandémiu. Ja si myslím, že v našich podmienkach už skončila. Fungujeme bez akýchkoľvek opatrení v podstate celú túto sezónu a covid nás už v bežnom živote takmer neobmedzuje. Samozrejme, zdravotnícke zariadenia zrejme budú mať zvýšenú vyťaženosť ešte nejaký čas. Povedal by som, že z covidu sa vlastne stáva bežné respiračné ochorenie. Otázne je, čo sa bude diať z globálneho hľadiska, pretože napríklad Čína momentálne zažíva tú najťažšiu fázu pandémie práve teraz.

Odborníci varujú, že pandémia covidu-19 rozhodne nebola posledná. V akej oblasti môže prísť v budúcnosti k podobnému preskoku, aký sa stal pravdepodobne v roku 2019 v Číne?

Teoreticky k tomu môže prísť kdekoľvek. Pre hustý pohyb ľudí a tovaru sa potom takýto vírus môže rozšíriť do celého sveta. Za najpravdepodobnejšie územia by som však považoval juhovýchodnú Áziu, Afriku alebo Južnú Ameriku. Čiže časti sveta, kde sú ešte stále obrovské územia s neprebádanou biodiverzitou, do ktorých postupne vstupujeme. Najmä v Ázii je podľa mňa pravdepodobnosť najväčšia, keďže je tam typický veľmi úzky blízky kontakt ľudí s domácimi aj divo žijúcimi zvieratami.

Práve v Ázii momentálne prebieha niekoľko projektov, v rámci ktorých vedci odchytávajú a testujú netopiere na rôzne vírusy. Je toto cesta ako ďalšej pandémii zabrániť?

Určite to nie je cesta, ako jej zabrániť. To by naznačovalo, že k ďalšej pandémii nepríde. Vhodnejšie je slovné spojenie „pripraviť sa“. Typ výskumu, aký ste spomenuli, je veľmi dobrá cesta, ako čo najviac tých vírusov spoznať, a teda byť lepšie pripravení na ďalšie potenciálne pandémie. Len tak budeme schopní lepšie reagovať z hľadiska diagnostiky, rýchleho vývinu liečby, vakcín a podobne.

Takže určite je prospešné, ak tú potenciálnu skupinu vírusov, ktoré v netopieroch sú, dopredu preskúmame, prípadne ich už máme v laboratóriách a vieme odhadnúť, ktoré majú väčší potenciál preskočenia na ľudí. Toto všetko je už v dnešnej dobe možné. Takže je to určite veľký krok smerom k lepšej pripravenosti na ďalšiu pandémiu, ale k jej zabráneniu zrejme nie.

Ako často sa takýto medzidruhový preskok vírusu zo zvieraťa na človeka deje? Je to stále častejšie alebo ich iba pozornejšie sledujeme, a tak sa zdá, že je preskokov viac?

V rastúcom počte infekcií zoonotického charakteru určite zohráva rolu aj zlepšená diagnostika a povedomie. Ale zoonózy sa zvyšujú jednoznačne aj v dôsledku globalizácie a klimatických zmien. Vo väčšine prípadov to nemá také katastrofálne následky ako teraz pri covide, ale musíme počítať s tým, že sa to deje a bude sa to diať.

Ako konkrétne vplýva klimatická zmena na väčšie nebezpečenstvo šírenia vírusov? Viem si predstaviť, že napríklad pri komároch to znamená, že sa dostávajú aj do chladnejších miest, kde predtým neboli. Ale ako to ovplyvní napríklad netopiere alebo hlodavce?

Áno, pri komároch je to veľmi jednoznačné. Idú čoraz severnejšie a nesú si so sebou aj typické tropické ochorenia, ako sú dengue, čikungunya či zika, ktoré už máme v niektorých častiach Európy vlastne endemicky.

Mojou srdcovkou sú hantavírusy, čo sú hlodavcami prenášané vírusy. U nich to súvisí so zmenami v hustote populácií hlodavcov. Na túto tému sme publikovali aj výskum. Ide o zaujímavý fenomén, keď v strednej a západnej Európe miernejšie zimy vedú k častejším epidemickým rokom, počas ktorých prichádza k premnoženiu hlodavcov. Vďaka miernym zimám viac hlodavcov prezimuje a medzi nimi prezimuje aj viac infikovaných jedincov. Takže na jar bude štartovacia pozícia pre vírus lepšia. V letných mesiacoch je tak premorenosť populácie vyššia a prichádza k oveľa častejšiemu prenosu na ľudí. Preto v našich geografických šírkach môžeme očakávať viac hantavírusových infekcií.

Zaujímavosťou je, že napríklad v severských krajinách by to mohlo mať opačný efekt. Ukazuje sa, že snehová pokrývka je tam pre hlodavcov veľmi dôležitá – ako ochrana pred predátormi. Keďže vplyvom klimatických zmien je snehu menej, má inú kvalitu a neplní túto ochrannú funkciu, dá sa predpokladať, že z dlhodobého hľadiska tam budú hlodavce aj infekcie na ústupe. Klimatické zmeny nepôsobia priamo na vírusy, ale toto bolo len niekoľko príkladov, ako ovplyvňujú ich hostiteľov. To všetko má potom, samozrejme, vplyv na šírenie pôvodne zvieracích vírusov medzi ľuďmi.

Vetu „mojou srdcovkou sú hantavírusy“ som ešte nepočula povedať nikoho. Čo sú to za vírusy a aké choroby spôsobujú na Slovensku?

Sú mojou srdcovkou, pretože som im venoval svoju doktorandskú prácu a sú späté s veľmi významnou časťou môjho vedeckého života. Ide o hlodavcami prenášané vírusy, ktoré sa, našťastie pre nás, takmer vždy prenášajú z len z infikovaného zvieraťa na človeka a nie medzi nakazenými ľuďmi. Vďaka tomu sú počty infekcií výrazne nižšie. Na Slovensku ide povedzme o desiatky až stovky prípadov ročne. V Európe sa rádovo bavíme o desiatkach tisícoch.

Ochorenia, ktoré spôsobujú, sú však pomerne závažné. U nás je to hemoragická horúčka s renálnym syndrómom. Je to akútne horúčkovité ochorenie so začiatkom veľmi podobným chrípke. Následne postihuje obličky a môže viesť až k ich zlyhávaniu. Liečba teda môže byť pomerne náročná. Názov hemoragická horúčka naznačuje, že prichádza aj k vnútornému krvácaniu, čo sa najviac prejavuje práve na obličkách, no vonkajšie prejavy na koži sú u nás relatívne zriedkavé.

U nás pri tomto ochorení dochádza k smrteľným prípadom len zriedkavo, ale napríklad na Balkáne sa vyskytujú aj nebezpečnejšie typy týchto vírusov a môže dochádzať k smrteľným prípadom až v desiatich percentách infekcií. V Ázii takéto ochorenie spôsobuje ázijský variant vírusu s ešte väčším podielom vážnych prípadov. Americká verzia zase spôsobuje, že nezlyhávajú obličky, ale pľúca a srdce. V tomto prípade môže byť smrtnosť až okolo 30 %, ale rádovo sú ročne zaznamenané „iba“ stovky prípadov.

Takže všetko nemajú na svedomí iba netopiere? 

Presne tak. Ale platí, že najväčší potenciál vírusov nebezpečných pre človeka majú tie, ktoré sa vyskytujú v cicavcoch. Hlavne v takých, ktoré žijú vo väčších kolóniách. Prirodzene teda ide najmä o hlodavce a netopiere, pričom netopiermi prenášané vírusy zažívajú v poslednej dobe nejaký boom.

Prečo zažívajú boom? 

Zdá sa, že netopiere niektoré vlastnosti predsa len predurčujú k tomu, aby boli pre takéto vírusy dobrými rezervoármi. Môže to súvisieť aj so samotnou schopnosťou lietať. V rámci cicavcov sú netopiere jediné a s tým súvisí, že sa celá ich fyziológia musela lietaniu trochu prispôsobiť. Potrebujú šetriť energiu a je možné, že šetria práve na úrovni imunitného systému. Pre to pravdepodobne veľmi dobre tolerujú rôzne vírusy, ktoré potom môžu byť nebezpečné pre človeka.

Pri vírusových epidémiách, ktoré preskakujú zo zvierat na človeka, vedci väčšinou opakujú, že dôvodom je príliš blízky kontakt so zvieratami. Koľko vírusov majú v sebe zvieratá ako holuby, potkany či ježkovia, s ktorými prichádzame do kontaktu prakticky denne aj v mestách?

Odhadoval by som to rádovo na desiatky, pričom drvivá väčšina nie je pre ľudské zdravie nebezpečná. Potkany sú jedným z typických prenášačov infekčných ochorení. Vrátane mojich obľúbených hantavírusov či patogénu, ktorý v minulosti spôsoboval morové epidémie. Dva rôzne hantavírusy máme aj v krtkoch, pričom odhadom ho má v sebe každý druhý krt. Zatiaľ sa však nezistilo, že by bol pre človeka nebezpečný.

Čo sa týka ježkov, relatívne nedávno sa našiel vírus, ktorý je príbuzný vírusu lassa. Ten v Afrike spôsobuje hemoragickú horúčku. Ale nemyslím si, že by človek príliš riskoval, keď sa nejakého ježka dotkne. V európskych netopieroch boli zase nájdené vírusy, ktoré sú veľmi príbuzné ebole. S rozmachom moderných technológií, ako je sekvenovanie, jednoducho objavujeme veľa vecí, ktoré boli doteraz skryté a predpokladám, že prekvapení bude určite ešte veľa.

Pravdepodobnosť, že jeden konkrétny človek bude ten, kto spustí nejakú ďalšiu celosvetovú pandémiu, je asi veľmi mizivá. Ale vieme nejako zoonózam predchádzať?

To je veľmi ťažká otázka. Ale aj skúsenosť s covidom naznačuje, že veľmi rizikové situácie prináša priemyselný spôsob chovu alebo spracovania pôvodne divo žijúcich zvierat. Aj pri klasických hospodárskych zvieratách je nejaká styčná plocha, kde k prenosu môže dochádzať. Ale práve v Ázii sme svedkami toho, ako sú rôzne divo žijúce cicavce, napríklad fretky či psíky medvedíkovité chované nahusto a vo veľmi zlých podmienkach. V takýchto prípadoch sa to riziko veľmi významne znásobuje.

Pre vznik nového vírusu sú rizikové aj strety s divokými zvieratami. Dotýka sa to aj jednotlivcov? A čo by som povedzme na niekoľkodňovej turistike v džungli nemala robiť?

Samozrejme, keď podstúpim nejakú takúto akciu, riziko si na individuálnej úrovni zvyšujem. Ale myslím si, že každý, kto sa na takúto výpravu vyberie, si je vedomý toho, že mu to stojí za to. Aby z toho nebol nejaký väčší problém, je dobré, ak si človek sleduje svoj zdravotný stav, a ak spozoruje nejaký náznak infekčného ochorenia, mal by sa izolovať a informovať o tom lekára. Pravdepodobnosť, že bude štartovacím momentom nejakej väčšej pandémie, je podľa mňa síce veľmi malá, ale ak by mal nejakú netradičnú infekciu, je dôležité, aby bola zachytená veľmi skoro.

Nejakú väčšiu nákazu by som skôr spájal s nejakou profesionálnou aktivitou, napríklad opatrovateľov či lovcov zvierat, alebo zamestnancov práve mokrých trhov. To sú určite rizikovejšie situácie, ako keď sa turista vydá niekam do džungle.

Napriek tomu, že mokré trhy boli s veľkou pravdepodobnosťou za spustením pandémie koronavírusu, v Ázii stále fungujú. Prečo je taký problém výrazne ich aspoň zredukovať, keď vieme, že na nich hrozí riziko medzidruhového preskoku?

To je otázka skôr pre sociológa než virológa. Ak mám hovoriť svoje dohady, je to absolútna súčasť ich bežného života, čo je zrejme ťažké zmeniť. Autority by sa však mali pokúšať redukovať na trhoch výskyt divo žijúcich zvierat, pretože tam je to riziko oveľa vyššie. Nemyslím si, že ľudia v mnohých ázijských krajinách v tomto smere úplne zmenia svoj životný štýl. Ak by k zákazu takýchto trhov prišlo, predpokladám, že by automaticky začali vznikať nejaké nelegálne trhoviská, kde by to riziko bolo zrejme ešte vyššie.

Podarilo sa niekedy v minulosti vystupovať vírusovú pandémiu až k prvotnému pôvodcovi, z ktorého vírus preskočil?

Dobrý príklad je ebola. Bola to síce „iba“ epidémia v rokoch 2014 až 2015 v západnej Afrike, ale tam sa pôvod podarilo vystopovať naozaj veľmi detailne. Priznám sa, že až som sa trochu pousmial, keď som videl článok vo veľmi renomovanom odbornom časopise s fotografiou konkrétneho stromu, o ktorý bola opretá palica. V popise bolo uvedené, že toto je strom, kde sídlila kolónia netopierov, a táto palica ukazuje, že sa tam hrali deti. Ako to bolo s tou palicou, neviem, ale naozaj sa na tomto mieste podarilo vystopovať prvý indexový prípad – dvojročného chlapca.

Vedci zmapovali každého človeka, ktorý sa následne nakazil od tohto človeka a to, ako sa to z tej dedinky dostalo do nemocnice, väčšieho mestečka a následne do hlavného mesta. Takže tam sa to naozaj podarilo, aj keď ten strom už neexistuje. Miestni obyvatelia ho aj s kolóniou netopiera spálili.

Pomerne dobre vieme opísať aj začiatok španielskej chrípky. Nie je to na 100 % dokázané, ale vo vedeckej komunite panuje pomerne veľká zhoda na tom, že pandémia začala v jednej vidieckej oblasti v americkom štáte Kansas, kde sa aj podarilo zdokumentovať prvé prípady. V tejto oblasti bol aj armádny kemp, kde sa združovali vojaci, ktorí šli následne na európsky front. Takže tú pandémiu vlastne „spustili“ americkí vojaci, ktorí prišli do Európy bojovať v prvej svetovej vojne.

Z vášho pohľadu sme sa z troch rokov pandémie poučili alebo ani nie?

Záleží aj od toho, ktorú skupinu obyvateľstva myslíme. K nejakému progresu určite prišlo v oblasti verejného zdravia. Vo vedeckej oblasti bola pandémia obrovským stimulom pre veľmi intenzívny výskum. Na druhej strane sme svedkami toho, že na úrovni politických elít je pamäť neuveriteľne krátkodobá a takmer okamžite, ako prestanú akútne problémy, je redukované financovanie vedy alebo vedeckých projektov zameraných na boj s pandémiami. Aj pri mnohých bežných ľuďoch mám pocit, že veľmi rýchlo zabúdame, čo sme tu zažívali a ako sa voči tomu uchrániť.

Jedným z vašich dlhodobých projektov je aj budovanie Európskeho vírusového archívu. Načo potrebujeme poznať vírusy, ktoré okolo nás kolujú. Načo archív potrebujeme?

Misiou tohto archívu je akcelerovať virologický výskum a zlepšovať práve tú pripravenosť. Aby sme vírusy poznali ešte predtým, než spôsobia „svoju prvú epidémiu“. Zmyslom je zhromažďovať a charakterizovať vírusy v čo najväčšom možnom množstve, a teda diverzite, aby sme ich následne mohli poskytovať vedcom na ďalší výskum. Poskytovať ich však aj pre potreby verejného zdravotníctva, vývoja a validácie diagnostiky, antivírusových látok a podobne.

Tento projekt existuje už od roku 2009 a momentálne sme už ako keby v treťom takom pokračovaní. Za ten čas sa ukázala jeho opodstatnenosť niekoľkokrát. Či už počas epidémie ziky, eboly, v čase zatiaľ poslednej pandemickej chrípky v roku 2009 a, samozrejme, aj pri covide.

Prvé diagnostické testy na covid boli vyvinuté v Charité Berlín, ktorí sú takisto členmi tohto archívu a cez archív boli aj distribuované. Na stránke WHO bol Európsky vírusový archív špecifikovaný ako referenčný zdroj prvých materiálov na boj s novým koronavírusom. Takže ten koncept funguje, pomáha a skutočne mení svet.

Ako zmenil nový koronavírus virológiu a vašu prácu?

Počas toho naozaj intenzívneho obdobia zmenil takmer všetko. Napríklad sa zásadne zvýšila rýchlosť publikovania a prišli nové fenomény ako preprinty, keď vedec dá svoje výsledky k dispozícii komunite ešte pred ich recenzovaním a publikáciou. To predtým vôbec nebolo bežné. Keďže situácia sa rýchlo menila a bolo treba reagovať rýchlo, vedecké výsledky sme si vymieňali aj cez sociálne siete, napríklad Twitter. Do popredia sa dostalo ako informovať verejnosť. Mali sme možnosť uvedomiť si, aké je to dôležité a malo by to byť jedno z poučení do budúcna – najnovšie vedecké poznatky musíme byť schopní vysvetliť verejnosti, pretože ak v tom zlyhávame, ľudia ich majú problém akceptovať.

Počas pandémie prišlo aj k masívnemu nárastu využívania sekvenovania. Máme také kvantum kompletných genómov nového koronavírusu, že je to absolútne neporovnateľné so všetkým, čo bolo dovtedy urobené. Pred pandémiou sa sekvenovalo najmä vo veľkých laboratóriách, kde boli prístroje za stovky tisíc eur, dnes si ich môžu za relatívne malé investície zaobstarať aj menšie laboratóriá.

Vo virológii asi v tomto období nebolo vedca, ktorý by neprešiel na výskum covidu. Výskum iných vírusov teda logicky nejaký čas upadal, no ukázalo nám to aj potrebu vedeckej flexibility. Jednoducho sme v prenesenom význame všetko nechali tak a pomáhali sme s diagnostikou či so sekvenovaním. To nie je objavná vedecká práca a napríklad rok 2020 bol pre mňa absolútnym publikačným poklesom. Ale bolo to treba robiť, tak sme to robili.

A už ste späť pri hantavírusoch?

Sme späť pri kliešťami prenášaných vírusoch. Vo veľkom rozbiehame aj výskum na komármi prenášaných vírusoch a ja osobne sa snažím vrátiť aj k obľúbeným hlodavcami prenášaným hantavírusom.

Ako vyzerá taký „lov na vírusy“? Pracujete hlavne v laboratóriu alebo ich odchytávate niekde v teréne?

Lov na vírusy je pri zoonotických vírusoch zaujímavý práve tým, že často vychádzame zo vzoriek z rôznych živočíchov. Mám za sebou aj fázu, keď som sa zúčastňoval terénnych prác a chytali sme hlodavce či kliešte. Momentálne máme veľa spoluprác, takže nie všetko si sami chodíme aj „naloviť“ a k vzorkám, ktoré spracovávame, sa dostávame hlavne cez rôzne spolupráce.

Lov na vírusy, samozrejme, pokračuje aj v laboratóriu, kde vzorky testujeme veľmi často PCR metódou. Tieto sekvenčné technológie nám takisto trochu menia postup práce. Vďaka nim nemusím presne vedieť, čo vo svojej vzorke hľadám, lebo tam nájdu všetko, čo v nej je. Ja potom hľadám to, čo by pre nás mohlo byť zaujímavé. Vedie to k tomu, že momentálne virológovia objavujú obrovské množstvo vírusov.

Počas celého tohto rozhovoru sme sa rozprávali o tom, ako sa vírusom vyhnúť, ako sa na ne pripraviť a podobne. Ale napríklad baktérie delíme na tie, ktoré spôsobujú choroby, a na tie „dobré“, vďaka ktorým máme napríklad acidofilné mlieko alebo niektoré syry. Je to tak aj pri vírusoch alebo tie sú vyslovene „zlé“?

Takéto vyslovene užitočné vírusy, vďaka ktorým by sme mali jogurty alebo pivo, je ťažké nájsť, ale niektoré vírusy sú užitočné už len tým, že nám neškodia. Z niektorých môžeme aj priamo prosperovať. Napríklad vírus vakcínie bol vlastne prvou vakcínou na svete. Je to vírus, ktorý sa prirodzene vyskytuje v dobytku, a infekcia vakcíniou nás v minulosti chránila pred infekciou vírusom varioly, čiže pravých kiahní.

Súčasný rozvoj genetickej manipulácie vedie k tomu, že si vieme niektoré vírusy prerobiť na dobré. Napríklad v rámci génovej terapie vieme vírusy upraviť tak, aby nám vnášali do buniek niektoré opravené alebo chýbajúce gény. Využívame ich aj ako upravené vakcíny. Napríklad pri covide-19 vedci zobrali opičí adenovírus a geneticky ho upravili tak, aby človeka neinfikoval, ale spustil imunitnú odpoveď.

Potom sú napríklad aj vírusy, ktoré napádajú baktérie, takzvané bakteriofágy. Takzvaná fágová terapia je oblasť, ktorá sa momentálne veľmi rozvíja a v rámci nej by nám vírusy mohli pomáhať v boji proti baktériám. Takže nájdu sa oblasti, kde by sme vírusy mohli považovať za dobré alebo ich na dobré prerobiť.