Denník N

Mladý bieloruský filmár: Neviem, ako možno byť Rusom alebo Bielorusom a necítiť hanbu za to, čo sa deje na Ukrajine

Valery Neskaradziany. Foto - Archív V. N.
Valery Neskaradziany. Foto – Archív V. N.

Valery Neskaradziany je 27-ročný študent dokumentárnej tvorby, ktorý od roku 2019 žije na Slovensku. Tento rok pripravuje debutový film Rozptýlené hniezdo o bieloruských utečencoch, ktorí z krajiny utiekli v dôsledku tvrdých represií Lukašenkovho režimu voči demokratickému hnutiu.

Mladý filmár vraví, že dokumentom chce poukázať na to, prečo sa ľudia rozhodli ísť do ulíc, a zároveň skúma, aký je život v krajine po revolúcii. Tá síce bola neúspešná, no množstvo ľudí, ktorí Bielorusko opustili, podľa neho pre krajinu predstavuje aj značné pozitíva.

„Všetci, ktorí sme odišli, intenzívne sledujeme, čo sa doma deje. Vidíme to z odstupu. Myslím si, že aj vďaka tomu sme sa začali viac zaujímať o svoju kultúru. Je to asi našou poznávacou črtou, že až po odchode z krajiny začíname byť Bielorusmi,“ vraví Valery Neskaradziany.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako sa z vyštudovaného právnika stal filmár;
  • prečo prišiel na Slovensko a čo mu táto skúsenosť dala;
  • čo prežíval v začiatkoch vojny Ruska proti Ukrajine;
  • ako na manifest proti vojne, ktorý napísal, reagovala jeho rodina na Ukrajine a príbuzní v Rusku.

V rámci štúdia na banskobystrickej Akadémii umení pracujete na dokumentárnom filme o politických utečencoch. Kto sú hlavné postavy?

Je to rodina mojej švagrinej. Pred dvoma rokmi museli odísť z Bieloruska do Francúzska. Majú obavy, že dostanú trest za to, že sa v roku 2020 zúčastnili na protestoch. Tesne po voľbách bol v Breste významný protest, kde ľudia na jednej z ulíc tancovali tanec, pri ktorom sa drží do kruhu, a dodnes za to režim dáva väzenské tresty. Chcel som ukázať, že vtedajšie dianie pre mnohých Bielorusov predstavuje veľký psychologický problém.

Sú udalosti z roku 2020 v bieloruskej spoločnosti stále živé?

Veľká časť obyvateľstva intenzívne žije všetkým tým, čo sa dialo; tými nedeľnými protestmi. Vidím to aj pri tejto rodine, ktorú nakrúcam. Nemusel som ich na nič prehovárať, boli veľmi otvorení, chceli o tom hovoriť. Myšlienkami sa stále vracajú do týchto udalostí, pretože majú ťažký život s chorým dieťaťom, no domov za rodinou sa vrátiť nemôžu, keďže po začiatku represií to pre mnohých obyvateľov nie je bezpečné.

Filmom chcem poukázať aj na to, prečo ľudia chodili na protesty a prečo dodnes musia v dôsledku toho utekať z krajiny. Zaoberám sa aj tým, či sa vôbec chcú vrátiť domov, aký je život po revolúcii a prečo je teraz u nás trochu ticho.

Ďalší dôvod, prečo som chcel urobiť film, je ten, že medzinárodné aj bieloruské médiá to neraz prezentovali tak, že protesty boli iba v Minsku. Ale to nie je pravda. Aj v Breste, odkiaľ pochádzam, bolo na protestoch obrovské množstvo ľudí a veľa politických väzňov je odtiaľ. Toto je aj čaro dokumentárneho filmu, že na chvíľku môžete zastaviť čas a pozrieť sa retrospektívne na to, čo sa stalo.

Záber z filmu o rodine bieloruských emigrantov, na ktorom Valery Neskaradziany pracuje.
Záber z filmu o rodine bieloruských emigrantov, na ktorom Valery Neskaradziany pracuje.

Demonštrácie v Bielorusku v auguste 2020 vypukli po tom, čo došlo k zmanipulovaniu volieb. Ako si spätne spomínate na toto obdobie?

Rok 2020 bol pre našu krajinu asi najťažším obdobím. Už v rokoch 2006 a 2010 boli u nás veľké protesty po neúspešných voľbách, no

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Bielorusko a Lukašenko

Vizuálne umenie

Vojna na Ukrajine

Kultúra

Teraz najčítanejšie