Za Jiřím Šetlíkom (1929 – 2023)

Autorka je vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia CVU SAV

Jiří Šetlík, historik a kritik, bol v čase svojho skonu vari najvýznamnejším českým odborníkom na výtvarné umenie 20. storočia. Jeho smrť je nielen pre jeho domáce, ale i slovenské kultúrne prostredie mimoriadnou stratou. Intenzívne sa mu venoval už od šesťdesiatych rokov. Tento blízky vzťah zrejme inšpirovalo jeho manželstvo s herečkou Zuzanou Talpovou (1932 – 2005), ktorá pochádzala z Martina.

Jiří Šetlík absolvoval štúdium dejín umenia a estetiky na Karlovej univerzite (1948-1953), po ňom namiesto štandardnej povinnej vojenskej služby pôsobil tri roky v armádnych pomocných práporoch (PTP), lebo pochádzal z politicky nespoľahlivej rodiny. V roku 1949 jeho otec odmietol vstúpiť do komunistickej strany, vo vykonštruovanom procese ho odsúdili na dvaapolročné väzenie za špionáž. Príslušníkov PTP armáda využívala na ťažké a nebezpečné práce.

V roku 1955 nastúpil Jiří Šetlík ako ašpirant do Ústavu pre dejiny a teóriu umenia v ČSAV. Tam pôsobil tri roky a získal vedecký titul. Potom viedol zbierku moderného umenia Národnej galérie (1958-1964), od roku 1962 bol členom AICA (Medzinárodná asociácia kritikov umenia), šéfredaktorom časopisu Výtvarná práca (1964-1968) a riaditeľom Umeleckopriemyselného múzea (1968-1971) v Prahe, paralelne prednášal na vysokých školách. Po nástupe normalizácie stratil Jiří Šetlík vedúcu pozíciu. V múzeu ostal pracovať ako radový, neskôr vedecký pracovník. Zúčastňoval sa aktivít Charty ´77. Bol nesmierne činorodý v šesťdesiatych rokoch, potom mal až do Nežnej revolúcie zákaz publikovať. Počas ďalšieho dvadsaťročia normalizácie sa však nevzdal. Navštevoval ateliéry umelcov, ktorých tvorbu si vážil, a publikoval v samizdatoch.

Ako šéfredaktor týždenníka Výtvarná práce v politicky liberálnych šesťdesiatych rokoch Jiří Šetlík výrazne formoval názorovo pluralitný a umelecky vyvážený český a slovenský výtvarný život. Najmä jeho prostredníctvom sa k nám dostávali priame informácie o aktuálnom dianí na euroamerickej scéne – publikovali v ňom významné domáce i zahraničné osobnosti.

Ak chce niekto dnes, po viac ako polstoročí, porozumieť hviezdnemu obdobiu záveru šesťdesiatych rokov, keď bolo naše výtvarné umenie ako celok v zenite, musí siahnuť práve po Výtvarnej práci, ktorú viedol Jiří Šetlík. Už vtedy vnímal slovenské umenie ako svojbytný fenomén s iným charakterom než české. Zaujala ho predovšetkým tvorba Rudolfa Uhra. Výstavu z nej uviedol v Novej síni v Prahe (1966) a o rok neskôr v Dome kultúry v Bratislave. Záujem o ňu potvrdil opakovane, keď pripravil expozíciu diel Rudolfa Uhra, Viery Kraicovej a Alojza Klimu (Praha, 1969).

Vďaka Rudolfovi Uhrovi som Jiřího Šetlíka spoznala v sedemdesiatych rokoch. V Slovenskej národnej galérii som bola kustódkou zbierky moderného sochárstva. Socialistický realizmus a jeho normalizačný revival mi bol cudzí. Venovala som sa preto prvej polovici 20. storočia a Uhrova tvorba zo štyridsiatych rokov bola pre mňa oázou slobodného výtvarného názoru. Spriatelila som sa s ním, generačne starším. Sprostredkoval mi kontakty na svojich priateľov aj na Jiřího Šetlíka.

Po Nežnej revolúcii zastával Jiří Šetlík viacero významných pozícií. Ako blízky priateľ signatárov Charty´77 sa tešil dôvere Václava Havla. Aj preto sa začiatkom deväťdesiatych rokov stal prvým kultúrnym atašé veľvyslanectva demokratického Československa v USA. Neskôr bol pedagógom a prorektorom Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe (1993-1996) a vedúcim Katedry dejín umenia Fakulty architektúry Technickej univerzity v Liberci (1996-2000).

Na slovenské výtvarné umenie však nezabúdal. Roku 1996 publikoval esej Tázání na národní osobitost slovenského umění v knihe Očami X – Desať autorov o súčasnom slovenskom výtvarnom umení, ktorú som zostavila. Predstavil v nej svoj pohľad na jeho panorámu, počnúc relevantnou úvahou o formovaní slovenského etnika ako takého, v ktorom podľa neho majú dodnes význam ľudové tradície.

Poznal však tvorbu všetkých generačných vrstiev, počnúc Medňanským, Jasuschom a Benkom. Ovládal tvorbu klasikov moderny Fullu, Galandu, Bazovského a Sokola. Tiež umelcov, ktorí na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov utajene konfrontovali svoje autorské poetiky, aj tých, ktorí spochybnili hranice tradičných výtvarných disciplín, Alexa Mlynárčika, Júliusa Kollera či Rudofa Sikoru a Michala Kerna. V svojej štúdii sa venoval aj vtedy mladým výtvarníkom, Danielovi Fischerovi, Deziderovi Tóthovi, Ladislavovi Čarnému, Kláre Bočkayovej. Spomenul tiež tvorbu najmladších autorov – Jozefa Šramku a Laca Terena. Chápal ťažkosti autorov nastupujúcich umelcov v trhovej spoločnosti. Na podporu ich tvorby založili s Václavom Havlom, Jiřím Kolářom a Theodorom Pištěkom Cenu Jindřicha Chalupeckého (1990).

Ako významná osobnosť bol Jiří Šetlík dve funkčné obdobia predsedom Spoločnosti Jindřicha Chalupeckého (1994 – 2005), tiež členom českého centra PEN klubu. Písal, publikoval, pripravoval a otváral výstavy. Občas sa vrátil k tvorbe umelcov, ktorí mu boli blízki. V roku 2013 uviedol v Slovenskom inštitúte v Prahe samostatnú výstavu Rudolfa Uhra – s ním ho spájalo celoživotné priateľstvo. Odchodom Jiřího Šetlíka stratilo české aj slovenské výtvarné umenie intelektuála, ktorý mu hlboko rozumel, človeka, ktorý ním žil a ktorý mu ochotne slúžil.