Rusi idú aj proti smršti guliek. Ako nadrogovaní, ani sa nezohnú, vraví ukrajinský rozviedčik

Predná frontová línia je odtiaľto necelých 10 kilometrov. Miesto, kde skupina ukrajinských rozviedčikov žije, nesmieme prezradiť. Sem na Donbas prišli z chersonského frontu. Bolo ich trinásť. Až do 13. decembra. Trinástka nebola šťastné číslo ani pre tento oddiel.

Dávajú si pozor, čo prezradia. Vyfotiť sa nechajú, ale priezvisko nepovedia. Nesmie byť jasné, v ktorom dome, v ktorom byte a v ktorom meste si vybudovali dočasnú základňu.

Veliteľ skupiny sa volá Andrej a volajú ho Šturman. Pôvodnou profesiou je námorník z Odesy. Vlani 24. februára, keď Rusi raketami zaútočili na Ukrajinu, bol na mori. Hneď chcel ísť späť na breh. Domov.

„Moji rodičia ani manželka veľmi nechceli, aby som sa prihlásil do armády a šiel do vojny. Ich reakcia bola pre mňa bolestná. Prihlásil som sa najskôr k dobrovoľníkom, ktorí vozili humanitárnu pomoc. Ale nakoniec som rodinu nevypočul. V polovici apríla som už šiel na front. A hneď zo mňa urobili veliteľa menšej jednotky, pretože som absolvoval vojenskú katedru a mal som hodnosť poručíka.“

Andrej je rodený vodcovský typ. Prirodzený, sympatický, veľmi inteligentný, precestoval celý svet, hovorí dobre po anglicky aj po rusky. Je na prvý pohľad sebavedomý, nerád dáva najavo city. Keď hovorí so ženou, nemusia to počúvať všetci ostatní. Jeho prejavy náklonnosti sú decentné. Sú však chvíle, keď je vidieť, že aj tento „dobrý chlap“, ako ho označujú podriadení, má rany na duši a nedokáže ich skryť.

Jeho muži nesedia celé dni v zákopoch. Ich úlohy sú iné, špecifické. Musia byť v strehu každú minútu. Dostanú pokyn a vyrážajú do terénu. K dispozícii majú aj prieskumné drony.

No ani oni sa nevyhli priamemu boju, stretu s ruskými vojakmi, zákopom a niekoľkohodinovej paľbe. A ťažkej životnej skúsenosti.

„Raz nás odviezli ako posily na miesto tvrdých bojov na bachmutskom fronte. Boli sme južne od mesta,“ opisuje veliteľ Šturman prvú skúsenosť svojej jednotky s veľkou bitkou.

„Už predtým sme si zastrieľali, nejaké skúsenosti sme mali, ale toto bolo niečo úplne iné. Vlastne kontaktný boj. Veď Rusi boli od nás len pár desiatok metrov! A desať hodín sa strieľalo bez akejkoľvek prestávky. Len tak-tak sme stačili meniť zbrane, pretože ich hlavne sa prehrievali.

Jeden človek sedel, len čistil zbrane a pchal patróny do zásobníkov. Niekto zase len strieľal. Potom sa vymenili, ale niekto strieľal stále, ani sa nestihol striedať. Celých tých desať hodín.“

Proti trinástim prieskumníkom stáli vagnerovci – žoldnieri a bývalí väzni, ktorých naverboval majiteľ súkromnej armády Jevgenij Prigožin.

Andrej Šturman nehovorí o protivníkovi pohŕdavo, s dešpektom, ani hanlivo. Je vecný, nezvyšuje hlas, nedáva priechod hnevu. Až do istej chvíle.

„Myslím, že Rusi musia dostávať nejaké drogy, povzbudzujúce preparáty. Viete, prečo si to myslím? Pretože absolútne nemali strach. Chýbal im elementárny pud sebazáchovy. Išli proti smršti guliek. Ani neuhýbali, ani sa neprikrčili, šli vzpriamene! Dokonca šliapali po tých, ktorých sme zastrelili. Celých desať hodín. Išli, stále šli, naši chlapci len ťažko stíhali meniť zásobníky, ktoré do nich vyprázdňovali. Boli ako zhypnotizovaní.

Jeden Rus sedel asi pätnásť metrov od nás. Ale bol v slepej zóne, nevideli sme ho. V ktorejkoľvek chvíli však mohol niekto z nás vykuknúť, odhaliť ho a na mieste ho zastreliť.

Neskôr nám túto situáciu ukazovali na záberoch z dronu. Skutočne tam sedel vagnerovec a úplne pokojne, akoby sa nechumelilo, si obväzoval nohu. Kúsok od neho stál (!) jeho kolega so samopalom na ramene! Chápete? Na ramene. Zaveseným, ako keby nebola vojna. A prechádzal sa. Tam a späť. Taký zvláštny úkaz. Nemohli si byť istí, že ich neuvidíme.“

Všetci účastníci tohto boja streľbu opisujú ako extrémne intenzívnu. Z trinásťčlennej skupiny sa na základňu vrátila len časť. Aj to Andrej opisuje hlasom, ktorý sa zatiaľ netrasie.

„Neviem, ako veľmi vagnerovci mierili. Ale jedného nášho guľka dostala. Potom druhého… Bol to môj dobrý priateľ. Najlepší. A bol to aj skvelý človek. V tom boji som prišiel o najlepších mužov.“

Po desiatich hodinách boja sa Rusom podarilo ukrajinské jednotky obísť a čiastočne obkľúčiť. Z celej Andrejovej roty ostali bojaschopní len traja muži – on a dvaja vojaci. Dochádzali im sily aj munícia.

„Použili sme už všetky granáty, ani patrónov veľa nezostávalo, tak som sa rozhodol stiahnuť,“ opisuje Šturman.

Podľa ukrajinských zdrojov vtedy vagnerovci stratili 140 bojovníkov za jediný deň. Osemdesiat z nich bolo zranených, šesťdesiat mŕtvych.

„Niektoré telá boli úplne roztrhané. Na bojovom poli z nich zostali len kusy. Nie je tam miestečka, kde by niekto nezahynul,“ opisuje sucho Andrej výsledok desaťhodinového boja.

„Ustúpili sme a cestou sme zbierali ranených. Pešo sme ich ťahali k autu asi 500 metrov. Stretli sme našich vojakov z inej jednotky, mali nejakých ranených a jedného mŕtveho. Všetkých sme pobrali a odviezli do nemocnice.

Z mojich trinástich chalanov sú traja nezvestní, päť je zranených. Saša a Dima padli. Daj Boh, aby aspoň niekto z tých troch stratených bol len v zajatí. Ale nevieme.

Ak padli do zajatia, veríme, že ich časom vymeníme za ruských zajatcov. Teraz skúšame zistiť, či sú u nich,“ dúfa Andrej bez viditeľných emócií.

Aj jeho oddiel mal svojho ruského zajatca.

„Bol to vagnerovec. Vlastne prišiel sám. Celú jeho skupinu sme postrieľali a on zostal opustený, tak prišiel. Vzdal sa. Tvrdil, že im za trest môžu useknúť malíček na ľavej ruke. Alebo ich dokonca, ako on hovoril, ,anulovať‘. Pred všetkými, verejne, aby ostatným prešla chuť neuposlúchnuť príkaz.

Vraj sú za ich vojakmi, ktorí idú v prvom rade, záložné oddiely. Muži v prvej línii majú dve možnosti: ísť dopredu a dúfať, že prežijú, alebo ustúpiť – a to neprežijú určite. Je to stará a dosť efektívna taktika, ktorú Sovieti hojne používali počas druhej svetovej vojny.“

Či ruský útok skutočne prebieha takto, nevieme. Overiť niektoré tvrdenia na smrť vydesených zajatcov, ktorí sa chcú predovšetkým zavďačiť svojim „záchrancom“, občas nedokážu ani rozviedčici.

Saša, ktorému nikto nepovie inak ako Medveď, má doma štvormesačné dieťa. Bolí ho koleno. Vraj meniskus. Bolesť sa však vraj dá vydržať. Saša je tichý mladý muž, ktorý každý deň volá svojej žene a prihovára sa bábätku, ktoré našťastie ešte nechápe, prečo otecko nie je doma.

Pokiaľ si úkryt rozviedčikov niekto predstavuje ako utajený tábor hlboko v lesoch, mýli sa. Prenajali si jeden z bytov v nemenovanej obci pri fronte. Prenajali. Nezískali ho tým, že by vnikli do opusteného obydlia, ktorých je všade naokolo dostatok. Cez starostu sa dohodli s majiteľom a platia nájom, plyn aj elektrinu. Ak fungujú.

O žalúdky roty sa stará veselý chlapík Oleh. Snažia sa, aby jedli kvalitné potraviny. Po stravu sa jazdí pravidelne a na stole je vždy mäso, ale aj mandarínky.

Majú menšie problémy s hygienou, pretože netečie voda. Suchý záchod je asi ten najväčší nekomfort, ktorý musia strpieť. Vojaci však majú možnosť si zájsť do neďalekých „kúpeľov“ – v kontajneroch a bunkách sa potom nabažia teplej tečúcej vody a Poliakmi darované práčky aj sušičky zatiaľ privedú ich oblečenie do stavu, ktorý je prijateľný pre oko aj nos.

Streľbu je počuť neustále. Nielen vojaci, ale aj civilisti, ktorí zostávajú v okolitých bytoch a domoch, už spoznajú, či sa strieľa na nich, alebo pália „naši“ na Rusov. Keď sa práve nestrieľa, vonku je hmla, ticho je zlovestné ako v hororových filmoch, kde navodzuje napätie, aj prieskumníci stíchnu a čakajú na nejaký zákerný ruský útok.

Potom niekto povie vtip. Atmosféra sa uvoľní. Bavia sa o vojne. Spomínajú, čo sa komu kde a za akých okolností stalo. Historky sa rozprávali už toľkokrát… Napriek tomu všetci počúvajú, ako keby ich počuli prvýkrát.

Ak majú v tejto chvíli z niečoho strach, tak z toho, že už nikdy nebudú mať na rozhovor inú tému ako vojnu.

Nemajú radi helmy. Ale nosia ich. Olehovi zachránila život. Kuchár a proviantu Oleh je veselá kopa. Stará sa o papiere a jedlo. Na front prakticky nechodí. „Nechválim sa žiadnymi bojovými zásluhami. Chcem, aby chlapci, keď sa vrátia, mali teplé dobré jedlo,“ priznáva usmievavý chlapík.

Mal škaredé zranenie, ale nerád o ňom hovorí. Práve vtedy ho vraj zachránila helma, takže si k nej našiel vzťah.

„Ja ťa počujem, ale ty ma nepočuješ,“ rozčuľuje sa na svoju ženu. Všetci pravidelne volajú manželkám. Oleh sa dokáže naštvať aj na vojakov, nielen na manželku, ktorá za zlé spojenie určite nemôže. Keď mu skysla polievka, ktorú pre spolubojovníkov tak starostlivo pripravil a ktorú po jedle nechali v kuchyni, zúril.

Kuchyňu vraj upratuje, zametá a umýva riad. Napriek tomu má byt ďaleko od vzorne uprataného. Sú iné priority ako čistota linolea. Topánky sa vyzúvajú len na noc, spia v spodnej bielizni; pyžamá na front nepatria.

Pre novinárku sa posteľ našla, prenechal jej ju Medveď. Posteľ predstavovali dvere položené na stoličkách. Reliéf dverí, inak pekných, tlačí do chrbta – možno aj preto, že matrac nahrádzajú dve deky. Ostatní spia na tenučkých matracoch na zemi.

O dámsku novinársku návštevu u rozviedčikov sa jeden deň začne zaujímať susedka Máša. Nemá sa s kým rozprávať. Toľko jej kamarátok odišlo!

Má muža bagristu. Prišli sem z Donecka, keď sa v roku 2014 začala vojna. Hovorí suržikom, zmesou ruštiny a ukrajinčiny, prípadne ďalších „sovietskych“ jazykov. Suržik je vo východoukrajinských končinách skvelým dorozumievacím nástrojom. O to viac, že Mášin manžel je napoly Rus, napoly Litovčan. A vlastní žltý bager, čo sa v čase vojny obzvlášť cení.

Okrem muža má Máša dve malé deti – štvorročné dvojičky. A dvadsaťjedenročného syna. Taká normálna donbaská rodinka. Prítomnosť vojakov jej nevadí, ich susedstvo znáša statočne – aspoň to hovorí -, ale bojí sa, keď je pred domom zaparkovaných príliš veľa áut. Pre Rusov to môže byť znamenie, že sem má zmysel „niečo poslať“.

Máša dnes perie. Optimisti z východu nazývajú práčku, ktorú má k dispozícii, poloautomatickou. Keď ide prúd, bubon sa otáča. Inak na prístroji nie je automatické vôbec nič.

Vodu si Máša aj vojaci musia nosiť. Niekedy sa objaví cisterna a ľudia potom vybiehajú na ulicu. Pôvodne opustené mestečko ožije, aj keď je z diaľky počuť streľba a výbuchy.

Pár obchodov v okolí je ešte otvorených. Sortiment je však veľmi chudobný. Vojaci do nich príliš nechodia, majú svoj systém zásobovania.

Večery často trávia rozhovormi o budúcnosti.

„Je jasné, ako to dopadne. Zvíťazíme, nepochybujem o tom. Otázka je, kedy to bude,“ konštatuje Andrej. A prizná: „Už by som bol rád, aby sa to všetko skončilo. Ja aj moji ľudia sme veľmi unavení. Nemáme žiadne voľné dni, keď nás na chvíľu pustia na dovolenku, ani si nestačíme oddýchnuť. Únava sa hromadí. Sme vyčerpaní aj morálne. Vidíme umierať svojich priateľov. Niekoho dobre poznáš, každý deň sa pozdravíte, ráno pokecáte. A popoludní už ten človek nie je.“

Rytieri prišli na Donbas z chersonského frontu. Tam vraj panovala úplne iná atmosféra.

Hlavne tam Rusi nenasadili vagnerovcov, kriminálnikov, ale stálu armádu. Aj ruskí velitelia sa o svojich vojakov lepšie starali – odmietali ich posielať na bitúnok, skôr než pechotu používali delostrelectvo a tanky.

Donbas je iná káva. „Tu to je ako v Stalingrade. Hlavne v decembri tu bolo naozaj veselo. Teraz je to trochu pokojnejšie, asi väčšinu vojakov  presunuli najskôr na Soledar a teraz na Bachmut,“ myslí si Andrej.

„Pre nás je asi ťažšie, keď na nás posielajú stále nových a nových vojakov. To je ešte horšie ako delostrelectvo. Aj keď porovnávať sa to asi nedá. Keď strieľa tank, tiež to nie je nič veselé. Jedným výstrelom, ak vidí cieľ, môže rozmetať zákop a pochovať tam niekoľko vojakov. A potom ani nemôžete vystrčiť hlaveň zo zákopu, pretože na vás stále pália delá. Ale keď oproti vám idú stále ďalší a ďalší živí ľudia, čoskoro pocítite veľkú únavu. Nedá sa ani na chvíľu poľaviť v pozornosti, musíte stále strážiť, kde sa čo pohne, a zrazu ste úplne vyčerpaní.“

Tento spôsob boja však prieskumná 28. rota väčšinou nezažíva. Má iné, špecifické úlohy. Keď bola 13. decembra z núdze nasadená ako bojová pechota, všetci vedeli, že sa nič iné nedá robiť. Že velenie musí improvizovať. A že občas skrátka bojujú všetci, ktorí môžu. „Napríklad aj spojári, ak sa nedá inak,“ potvrdzuje Šturman. Na ten deň nespomína rád.

„Pechota, ktorá je v prednej línii stále, má také zážitky dnes a denne. Pre nás to bola mimoriadna akcia. Pre nich rutina.“

Po pár večeroch Andrej priznáva, že Donbas nie je k ukrajinským vojakom vždy prívetivý. Ľudia sa na nich pozerajú rôzne, niekedy aj cez prsty. Na juhu je vraj atmosféra úplne odlišná.

„Keď sme vošli do centra Chersonu, zastavili sme auto a prešli cestu. Ďalej sme sa nedostali. Ľudia nás obklopili, plakali, bozkávali nám ruky, padali pred nami na kolená.

Bolo to pre nás ťažké. Nemyslím si, že sme si zaslúžili aj prejavy vďačnosti. O mesto sme nebojovali, jednoducho sme doň vstúpili. Rusi odišli sami, bez boja. Ale ľudia nám boli veľmi vďační. Všetci na nás mávali, akoby sme boli prezidenti alebo rockové hviezdy. Pomáhali nám, kŕmili nás, napájali nás. Všetko, čo mali, nám chceli dať.

Ale tu na Donbase sú ľudia veľmi unavení. A správajú sa k nám inak. Mnohí skutočne chcú žiť v ruskom svete. Áno, teraz to nahlas nikto nevykrikuje, ale stalo sa, že moji vojaci vošli do jednej obce, do jedného konkrétneho domu a tam ich privítali slovami: ‚Čo sem leziete?’“

Má teda ešte vôbec zmysel bojovať o Donbas, v ktorom žijú aj ľudia, ktorí sa pozerajú skôr smerom k Moskve ako ku Kyjivu? Nie sú namieste diskusie, ktoré bolo na Ukrajine počuť do vlaňajšieho 24. februára, že by bolo lepšie ten nehostinný a nie práve priateľský kus Donbasu Rusom dať a zvelebovať Ukrajinu, ktorá myslí a chce žiť inak?

Andrej je otvorenejší ako ukrajinskí politici. Môže si to dovoliť. „Nemyslím si, že sú nám tu miestni veľmi vďační. Lenže toľko z nás v boji o Ukrajinu zahynulo, že už to nemôžeme nechať. Zomreli tu naši blízki, a my by sme teraz jednoducho odišli? Bohužiaľ, to musíme dokončiť.“

Podľa Andreja je to aj názor mnohých vojakov. Aj keď väčšina z nich vie, že teraz už nie je možnosť zbaviť sa Donbasu. „Hovorím keby,“ zdôrazňuje veliteľ, „keby to išlo, tak by sme všetkých Ukrajincov – a tých, ktorí nimi chcú byť – odtiaľto vzali, postavili vysoký Berlínsky múr a nechali ruský svet za ním. Nech si tam robia, čo chcú. Pretože vôbec nie som presvedčený, že miestni túžia po tom, aby sme ich oslobodzovali.“

Podľa vojakov sa to premieta aj do cien. Ľudia sa snažia na obchodoch s vojakmi zarobiť. Na juhu im nútili potraviny zadarmo, púšťali ich v radoch pred obchodmi dopredu, ľudia ich na ulici zastavovali a ďakovali im. Obyvatelia Donbasu sa vraj často síce tvária prívetivo, ale „odierajú nás, ako môžu. Nevnímajú nás ako osloboditeľov“, priznávajú rozviedčíci z 28. roty.

„Ale zase na druhej strane mnohí moji známi z Odesy, ktorá bola predtým politicky vlažná, po invázii zmenili názor na Rusko,“ uvažuje Andrej.

Myslí si, že 24. februára minulého roka sa v hlavách mnohých Ukrajincov odohrala revolúcia. Tí, ktorí dovtedy hovorili, že nič nie je čiernobiele, posielajú teraz Rusov do horúcich pekiel. Na Donbase však mnoho miestnych zostáva verných sovietskej tradícii a Moskvu si ctia ako centrum svojho sveta. Tí sa však teraz radšej otvorene nevyjadrujú. Mlčia. A čakajú.

To Andrejova rodná Odesa sa stala mestom obrody ukrajinského vlastenectva. Hrdinovia už nie sú tí z komiksov od Marvela, ale armáda, ukrajinská bezpečnostná služba, územná obrana, dobrovoľníci. Obyvatelia Odesy spievajú ukrajinské národné piesne, chodia v tradičných vyšívaných košeliach, na oknách majú modro-žlté zástavy.

„Myslím si, že – keď sa pokúsim abstrahovať od toho, čo sa deje, čo je pre mňa ako účastníka ťažké, ale skúsim to cez tú hrôzu, ktorú vidím, povedať – možno je taká vojna nutná, aby sa národ stal národom. Možno vojnu za nezávislosť krajiny ľudia potrebujú, aby sa spojili. A spomenuli si, že žiť len pre seba nie je správne. Že si musíme zase začať pomáhať.

Putin je zločinec a rád by som ho videl v Haagu. Ale napriek tomu musím povedať: To, čo urobil pre Ukrajinu, je oveľa viac ako všetci naši prezidenti dohromady. Keby táto vojna nebola, neviem, či by sa ukrajinský národ etabloval. A teraz je väčšina ľudí pyšná, ale naozaj pyšná na to, že sú Ukrajinci. Ešte nedávno im to bolo fuk a každý sa staral len sám o seba.

Aj ja som pyšný na to, že som Ukrajinec,“ prejavuje Andrej prvýkrát primeranú dávku emócií. Zatiaľ pozitívnych.

Vojak, ktorý zomrel v boji 13. decembra, bol Šturmanov najlepší priateľ. Volal sa Dima.

„Bol to najlepší chlap, akého som poznal. Ako keby umrel môj brat. Áno, bol som jeho veliteľ a on ma musel počúvať, ako keby som bol Boh. Ale aj tak mi bol veľmi blízky… Je pre mňa veľmi ťažké o ňom hovoriť…“

Dima bol biznismen. Bohatý človek. Za svoje peniaze nakupoval veci pre svoju rotu, ale nechcel, aby sa o tom hovorilo. Zdá sa, že vojaci o ňom nehovoria v superlatívoch len preto, že zahynul.

„Nemôžem plakať. Ani vtedy som nemohol plakať. Len raz som plakal. Keď som bol v kostole a tam som sa za neho modlil. Prepadol som nejakej hystérii, bol som na dne,“ priznáva Andrej, aby sa o chvíľu zase uzavrel, začal hovoriť s nadhľadom nad svojimi pocitmi aj smútkom a plnil úlohu vždy rozvážneho veliteľa.

„Odvtedy už neviem plakať. Zomrela nejaká časť môjho ja. Je to taká bolesť… Taká bolesť! Veľmi ma to demoralizovalo. Stratil som to najlepšie, čo som tu mal.

Do 13. decembra 2022 som bol šťastný človek. Všetci moji chlapci žili. Ale teraz, teraz už nedokážem byť šťastný. Ale stratil som aj schopnosť cítiť bolesť. Nič necítim. Nič.

Jediné, čo ešte chcem, je udržať svojich chlapcov nažive. Seriem na všetko, ale moji chlapci musia byť živí. Ja viem, že to asi u veliteľa nie je ideálne, ale takto ma to zmenilo. Tá zasraná vojna je to najhoršie, čo som si dokázal predstaviť.“