Dobrý Biľak, zlý Kalmus
Republika sa oficiálne hlási k demokracii, ale neustále tu pribúdajú pomníky komunistom a ľudákom.
Akcia výtvarníkov Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza, pri ktorej obliali červenou farbou bustu Vasila Biľaka, má viacero dimenzií, ktoré však majú spoločného menovateľa, a to náš vzťah k vlastnej minulosti.
Jedným z týchto rozmerov je neutíchajúca nostalgia časti verejnosti za komunistickým režimom, ktorá sa neprejavila len v Krajnej Bystrej, kde si bustou uctili najslávnejšieho rodáka, ktorý sa „zaslúžil o rozvoj východného Slovenska“, ale aj v pravidelne sa opakujúcich uisteniach predsedu vlády o tom, že sa nikto nemusí hanbiť za to, ako žil pred rokom 1989. Ako keby tu nebolo dosť indícií, že existoval nejaký list pozývajúci na okupáciu, zničené životy, zadrôtované hranice a nemožnosť zvoliť si niečo iné než Biľaka a jeho súdruhov.
S tým súvisí aj rozpor v tom, k čomu sa naša republika oficiálne hlási a čo krášli naše obce a mestá. Pred vyše piatimi rokmi sa v rámci volebnej kampane traja najvyšší ústavní činitelia zasadili o umiestnenie sochy Svätopluka od najprominentnejšieho normalizačného sochára na Bratislavskom hrade, ale generáli Viest a Golian z verbálne ospevovaného SNP dôstojný pomník ani po vyše sedemdesiatich rokoch nemajú.
Svätoplukovi verejnoprávna televízia venovala hlavný vysielací čas, ale na odhalenie busty Jozefa Gabčíka si nenašla ani sekundu. V Rajci majú bustu Ferdinanda Ďurčanského a všelikde inde pamätné tabule venované Jozefovi Tisovi, pred Úradom vlády stojí komunista Marek Čulen.
Našťastie, každé nové odhalenie podobného diela sa stretáva aj s odporom. Proti odhaleniu prvej Tisovej tabule v Bánovciach nad Bebravou v roku 1990, na ktorom sa zúčastnil aj kardinál Korec, protestovala tak slovenská, ako aj federálna vláda. Radičovej vláda sa zas postavila proti Ďurčanskému, ktorého navyše aktivisti zabalili do toaletného papiera. Svätopluk zas vyvolal hlasný odpor časti verejnosti, výtvarníkov i médií.
To by bolo fajn, akurát nakoniec všetko zostalo na svojom mieste. Odpor verejnosti nakoniec zabránil Husákovej tabuli v Dúbravke, ale Kulichove sochy naďalej zdobia parlament, hrad i najdôležitejšie bratislavské námestie a s pripomienkami predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky sme sa nakoniec tiež akosi zžili. Všetko jedno, veď sme všetci Slováci.
Teda zrejme až na Kalmusa s Lorenzom, ktorí si dovolili zneuctiť Biľaka a tak v ich prípade prokurátor stále koná. Bolo by to v poriadku, veď sú to dospelí ľudia, ktorí si museli byť vedomí, čo môže nasledovať. Akurát tu absolútne chýba zmysel pre proporcie. Zafarbenie busty šéfideológa KSČ, ktorú zákon považuje za „organizáciu, ktorá nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách“, je tu dôvodom na trestné stíhanie, ale samotné odhaľovanie búst a tabúľ vrcholným predstaviteľom oboch totalitných režimov nie. Aj preto je aspoň symbolická podpora výtvarníkom, ktorej sa im dostalo v našej ankete, dôležitá.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
