Zabudla som na Valentína
Je to pekné, cítiť sa ľúbená aj bez ajlavjú na odkaze.
Toť bol Valentín a ja som sa to dozvedela až večer, keď som otvorila Instagram a tam boli všetci zamilovaní. Páčilo sa mi to.
Úplne som zabudla, že existuje taký sviatok a trochu som sa preľakla. Aby dćery neboli smutné. Priznala som sa, len mykli plecami. To bolo celé. Potešilo ma to. Veľmi.
Kedysi som to mala inak. Tak veľmi som si priala byť naozajstne milovaná, až som si myslela, že k tomu potrebujem (nielen) na Valentína kyticu. Potrebovala som kvetnaté dôkazy lásky a kvitnúce demonštrovanie lásky pri každej príležitosti. Raz som sa po nesplnenom valentínskom očakávaní s frajerom rozišla (na týždeň), a raz som švacla plechom na pečenie o dlažbu v kuchyni. Veď som chcela len obyčajnú kyticu, prípadne fererorošér k tomu. Tak, ako sa to má!
Nehádžte plech o dlažbu, je to strašne nepríjemný zvuk. Na ďalší deň sa mi ex ospravedlnil a doniesol mi ľaliu. Ale to viete, 15. 2. je to už viac len tŕnie, chrastie ako ľalia a ja… ja navyše neznášam rezané kvety.
Za tých neviemkoľko rokov, čo som bola rôzne zadaná, sa na Valentína viac zabudlo, ako nezabudlo. Vskutku hrozné! Mala som však aj frajera, ktorý mi na Valentína vyzdobil celú izbu srdiečkami, aj svietiacimi, aj veľkú kyticu kúpil. „Juj, dievča romantické, konečne sa dočkalo skutočného dôkazu lásky!“ poviete si. Ale kdeže, dievča nevďačné!
Cítiť sa vinná, že nie ste šťastná, aj keď vám niekto nosí rezané kvety, to je horšie ako ten zvuk toho plechu.
