Denník N

Za Milanom Hamadom a Milošom Janouškom

Milan Hamada a Miloš Janoušek. Foto - Peter Procházka
Milan Hamada a Miloš Janoušek. Foto – Peter Procházka

Koniec druhého a začiatok tretieho februárového týždňa priniesol odchod dvoch významných osobností slovenskej kultúry – čestných a láskavých ľudí. V nedeľu zomrel pesničkár a spisovateľ Miloš Janoušek. V pondelok literárny vedec, historik a kritik prof. Milan Hamada.

Miloša Janouška som poznal od prvých koncertov združenia Slnovrat v bývalom Divadle u Rolanda, neskôr ako skvelého pesničkára a člena skupiny Jednofázové kvasenie, hudobného popularizátora, gitarového inštrumentalistu a spisovateľa. Spolu s Dušanom Valúchom a Kajom Svozilom si ma definitívne získali svojím druhým albumom Ein Stein Blues z roku 1994. Poeticko-melancholickým a súčasne vtipným, s prvkami džezu, blues, ľudovej piesne, vážnej hudby, ale aj s paródiami vtedajšej hudobnej pop scény.

Z koncertov Jednofázového kvasenia sršala energia, silná emocionalita, hravosť a humor. Bolo zážitkom sledovať týchto troch „chalanov“ a ich spoluhráčov, ako sa doberajú, potom však začnú hrať a človek má slzy v očiach.

O Milošovej kreativite by sa dalo písať dlho – bol autorom divadelných a rozprávkových hier, dvoch zbierok poviedok a publikácií o slovenskom folku a Divadle u Rolanda. A hoci Milošovi Janouškovi bol vzdialený pátos veľkých vyhlásení, z jeho piesní som vždy cítil hlbokú ľudskosť a súčasne pevný morálny postoj.

Tieto vlastnosti ho spájajú aj s renomovaným slovenským literárnym vedcom Milanom Hamadom. Za svoje literárnovedné a kritické dielo, ale aj etické postoje bol viacnásobne ocenený. Jeho kritický hlas mal výraznú váhu od 60. rokov minulého storočia. Dokázal podporiť novú literárnu vlnu a oponovať zástancom striktne socialistického modelu. Cenou za to bol zákaz publikovania a nútený odchod z Ústavu slovenskej literatúry SAV.

Svoj principiálny postoj a angažovanosť založené na étose a poznaní preukázal v čase normalizácie aj v období po roku 1989. V tom čase poukazoval na úzkoprsý nacionalizmus, ale aj rezignáciu literatúry na reflexiu spoločnosti. Konštatoval: „Literatúra sa stiahla do svojich problémov… Žijeme v postmodernom marazme a hodnoty nám vôbec nechýbajú. Potrebujeme nové osvietenstvo. Nejde o to, aby opäť došlo k spojeniu literatúry s politikou, ale určite by malo dôjsť k spojeniu literatúry s ľudským osudom.“

S pánom profesorom Hamadom sa mi spájajú dva silné osobné zážitky.

Prvý súvisí s tromi spoločnými cestami za básnikom Jánom Ondrušom. V tom čase žil v stupavskom domove dôchodcov a trpel psychickou chorobou. Návštevu nám sprostredkoval Ondrušov brat a vydavateľ Miloš Ondrus. Prvé dva razy nás pán Ondruš neprijal. Vedel, že prídeme, ale necítil sa dobre. Tretíkrát sa však návšteva podarila a mne sa splnil jeden zo životných snov – sedel som s obdivovaným básnikom v jeho malej izbe, vedľa mňa profesor Hamada a Ján Ondruš odpovedá na moje otázky a recituje svoje verše.

Druhý zážitok je spojený so spoločnou účasťou v porote literárnej ceny Anasoft litera v roku 2009. Na deviatich knihách z desiatky sa päťčlenná porota zhodla za pár minút. Búrlivá diskusia o desiatej trvala ďalšie tri hodiny. Boli sme s pánom profesorom dvaja proti trom – a nami presadzovaná kniha sa nakoniec do desiatky predsa len dostala. Nevyhrala, ale počas nasledujúcich rokov sa stala jedným z najoceňovanejších a najprekladanejších diel slovenskej literatúry.

Pán profesor Hamada, milý Miloš, ďakujem vám za všetko, čo ste pre slovenskú kultúru znamenali.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie