Denník N

Ľudia nám závidia popularitu a zároveň nami pohŕdajú, vraví Richard Stanke v knižnom rozhovore s Jánom Štrasserom

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

V knižnej edícii Denníka N práve vychádza kniha rozhovorov Jána Štrassera s Richardom Stankem.

„Richard Stanke je herec. Na Slovensku je veľa hercov. Richard Stanke je dobrý herec. Tých je už trochu menej. Richard Stanke je dobrý herec, ktorý neváha verejne zdvihnúť hlas, keď je ohrozená sloboda a demokracia. A tých je ešte menej, no tým skôr treba o nich vedieť a hovoriť o nich,“ hovorí Ján Štrasser o svojom respondentovi.

Prvá časť knihy Som Richard Stanke je venovaná detstvu, ktoré Stanke strávil na bratislavskom Tehelnom poli. Jeho bohatej divadelnej a filmovej kariére je venovaná druhá časť knihy. V tretej hovorí aj o svojom osobnom živote, coming-oute, o blízkych vzťahoch aj o bulvári. Neobchádza politické témy, pandémiu, ruskú inváziu či svoje vystúpenia na verejných protestoch.

Divadlo. Aký je to vlastne svet?

Zvláštny, tak trochu svet sám pre seba, ale aj mnohé iné svety sú samy pre seba, ja neviem, napríklad výskumný ústav reumatických chorôb.

Zaujímavý príklad.

No dobre, tak výskumný ústav živočíšnej výroby.

Ešte lepšie.

Poviem to inak. Keď od desiatej predpoludním do druhej popoludní skúšame, keď večer hráme predstavenie, nič iné pre nás neexistuje. No keď prestaneme pracovať, veľmi intenzívne vnímame, čo sa okolo nás deje.

To je normálne, aj tím chirurgov sa musí počas operácie odpojiť od okolitého sveta a sústrediť sa na svoju prácu.

Chirurgov a vôbec lekárov si ľudia vážia, lebo vedia, že tí môžu rozhodovať o ich zdraví a životoch. Pokiaľ ide o nás hercov, niekedy mám pocit, že nám závidia popularitu a zároveň nami pohŕdajú.

Dosť ľudí pokladá divadlo za akési semenište nerestí, kde sa len chlastá a smilní…

Lebo herci sú pre nich šašovia, ktorí ich majú baviť. No pravdou je aj to, že sme zjavne senzibilnejší, spontánnejší, emotívnejší než iní ľudia, vyplýva to z nášho ustrojenia a z povahy našej práce. Herectvo je činnosť, ktorá sa deje v kolektíve, sme často veľmi intenzívne spolu.

Ako to vplýva na medziľudské vzťahy v súbore?

Nemôžem hovoriť za iné divadlá, ale náš činoherný súbor je dnes vyvážený a ľudsky veľmi súdržný, priateľský, je v ňom dobrá atmosféra.

Vždy bol taký? Si v ňom už tridsaťpäť rokov.

Inak som to vnímal, keď som doň v roku 1990 prišiel a bol som kandrdas, a inak to vnímam dnes, keď sa už preklápam do kategórie seniorov. A tak ako pred tými tridsiatimi piatimi rokmi súbor priateľsky prijal mňa, usilujem sa kamarátsky prijímať dnešných kandrdasov. Len tak môžeme dobre fungovať ako herci, ako kolegovia, ako ľudia.

Použil si slovo kandrdas, Dokonca dvakrát.

Nevieš, čo znamená kandrdas?

Ako Sergej Jesenin s Emíliou Vášáryovou v inscenácii Keď tancovala, SND, 1996. Foto – Jana Nemčoková, Archív SND

Ja viem, ale všetci naši čitatelia asi nie.

Žiak, učeň, elév, praktikant… To slovo pochádza z nemčiny – Kann der das? Zvládne to? – a v divadelnom slangu sa ním označuje herec začiatočník.

Aký má dnes podľa teba divadlo zmysel?

Konkretizuj zmysel svojej otázky.

Má diváka nútiť premýšľať? Má ho zabávať? Má mu sprostredkovať nejaké poznanie, priniesť nejaké posolstvo?

Áno, toto všetko a možno ešte viac, no nie prvoplánovo. Osobne preferujem také divadlo, ktoré diváka znepokojuje, pretože špecifickými umeleckými prostriedkami reflektuje to, čo žijeme. A to sa dá vysloviť cez antickú drámu, cez Shakespeara, cez Čechova, cez súčasnú hru… Cez tragédiu i cez komédiu. Dôležité je, aby to bolo urobené tak, že to diváka zasiahne, nenechá ho ľahostajným, a on môže odísť z divadla s nejakým intenzívnym pocitom. Môže byť inscenáciou nadšený, no rovno aj znechutený, pobúrený, rozporuplné reakcie sú namieste. Vždy mi je podozrivé, keď sa nejaká hra všetkým páči, je to signál, že niečo nie je v poriadku.

A keď sa všetkým nepáči?

Tak to už je prúser.

Má mať Slovenské národné divadlo v rámci slovenského divadelníctva výnimočné postavenie?

Otázka nestojí tak, či ho má mať – ono ho má. Je to prvá scéna a sídli v hlavnom meste Slovenska. Pravdaže, to neznamená, že divadlá v regiónoch či v menších mestách nie sú kvalitné, a rovnako to neznamená, že všetko, čo sa uvedie v Národnom, musí byť to najlepšie. V histórii slovenského činoherného divadla boli sezóny, keď niektoré regionálne divadlá, napríklad martinské či nitrianske, boli na výslní a Národné tak trochu stagnovalo. Ale v princípe platí, že naše divadlo je svojou dramaturgiou, personálnym obsadením a inscenačnou praxou etalónom kvality slovenského divadla ako takého.

Čo pre teba znamená byť členom Činohry Slovenského národného divadla?

Som na to hrdý.

Čo sa má podľa teba hrať v Činohre SND?

To je otázka pre našich dramaturgov a režisérov. Viem, že moja odpoveď ťa neuspokojí, no poviem to: náš repertoár by mal zohľadňovať záujem širokého spektra divákov.

Teda fajnšmekrov, intelektuálov aj tých, čo sa chcú večer len zabaviť?

Skúsim to spresniť. Naše divadlo by na jednej strane nemalo byť elitárske a na druhej by nemalo podliezať latku dobrého vkusu. Malo by prinášať pôvodnú tvorbu, sledovať trendy vo svetovom divadelníctve a reagovať na ne. Samozrejme, reagovať na aktuálnu spoločenskú situáciu.

Tých, čo sa chcú v divadle zabaviť, je násobne viac ako fajnšmekrov.

Pravdaže, ale Národné predsa nie je súkromné divadlo, nie je odkázané hrať komerčný repertoár, aby neumrelo hladom! Práve preto je dotované z peňazí daňových poplatníkov, aby prinášalo aj náročné tituly, aby bolo v prvom rade kultúrnou ustanovizňou.

To znie, akoby si bol proti komédiám v repertoári.

Preboha! Akurát to pre mňa nemusí byť fraška à la Feydeau, tak ako sa hrá u nás. Treba ustriehnuť, aby sa predstavenie nepodkladalo divákovi, neskĺzavalo do bulváru či nebodaj až do braku. Spomínam si na inscenáciu Shakespearovej komédie Ako sa vám páči, ktorú u nás kedysi režírovala maďarská režisérka Enikő Eszenyi. Bolo to kultivované aj divácky úspešné. Vždy záleží na výbere titulu, na režijnej koncepcii, ale aj, prečo to nepovedať, na hereckej inteligencii.

Ako Toby v inscenácii Vedľajšie účinky, SND, 2019. Foto – Robert Tappert, Archív SND

Mne sa zasa veľmi páčila inscenácia britskej komédie Celé zle v réžii Michala Vajdičku. Hoci na štyristo repríz Feydeauovho Chrobáka v hlave zrejme nemá.

Celé zle je celé dobre. Aj keď v tom nehrám.

Povedal si, že vaše divadlo žije z peňazí daňových poplatníkov. No vidieť jeho predstavenia možno len v Bratislave. Keď je slovenské a národné, nemalo by častejšie hosťovať na viacerých miestach Slovenska, aby si ho užili aj mimobratislavskí diváci?

Mne nerobí problém zájazdovať, pravda, naše inscenácie môžeme hrať len tam, kde sú na to podmienky. Nie všetko sa dá preniesť do iných divadelných priestorov a do nedivadelných už vôbec nie. Asi je jednoduchšie, aby mimobratislavskí diváci chodili k nám do Národného. Voľakedy to bolo pomerne obvyklé.

Namiesto krúžkovného by sa malo zaviesť divadelné.

Výborný nápad! Ale kým sa to presadí v skrátenom legislatívnom konaní, možno by bolo fajn, keby si návštevníci Bratislavy pozreli Hrad, Devín, Dunaj a večer by prišli k nám na predstavenie.

Pred dvadsiatimi rokmi sme sa ťa v týždenníku Dominofórum so Štefanom Hríbom opýtali aj toto: „Štát vám už roky stavia novú budovu SND. Tešíte sa do nej?“ Odpovedal si: „Nie. Je škaredá a ja mám radšej menšie priestory.“ Zmenil si názor?

Určite. Vtedy som nevedel, do čoho ideme. Nová budova SND funguje pätnásť rokov, a pokiaľ ide o zázemie pre účinkujúcich a techniku, sme na tom určite lepšie. No musím povedať aj to, že veľká sála Činohry nedosahuje akustickú úroveň Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, kde Činohra prežila viac ako päťdesiat rokov. A nielen to.

V čom ešte ju nedosahuje?

DPOH malo génius loci.

Nové SND ho nemá?

V DPOH bol skvelý kontakt javiska a hľadiska a oveľa lepšia akustika. Akustika vo veľkej sále Činohry, jemne povedané, nie je ideálna, herci sa musia tlačiť na rampu a aj v komornejších inscenáciách doslova kričať. Osobne dávam prednosť intímnejšiemu kontaktu herca s divákom. Nehovoriac o tom, že z viacerých sedadiel je vyslovene skreslený pohľad na javisko.

Nejde mi do hlavy, ako mohli páni architekti skombinovať klasické, takzvané skriňové javisko s amfiteátrovým hľadiskom.

Zrejme sa neradili s režisérmi, so scénografmi.

S Dominikou Kavaschovou v inscenácii Krotká, SND, 2018. Foto – Braňo Konečný, Archív SND

Slovenské národné divadlo je primárne financované zo štátneho rozpočtu.

Áno, dotuje ho štát, ale určite nie tak dobre, ako by si svojím významom a umeleckou úrovňou zaslúžilo. Ale to je len obraz celkovej podvyživenosti našej kultúry. Všetci naši politici majú veľké reči o potrebe podporovať kultúru, ale keď treba premeniť slová na činy, vždy sú na programe dôležitejšie veci.

Napríklad platy zdravotníkov, učiteľov… Prepáč, to chcel byť humor. Napríklad diaľnice.

Diaľnice sú dôležité, najmä tá z Bratislavy do Košíc.

Má byť umenie podporované z verejných zdrojov?

Samozrejme.

Na základe akých kritérií?

Vezmime si štyroch muzikantov. Prvá štvorica je rockovou kapelou, druhá sláčikovým kvartetom. Ty by si ktorú štvoricu podporil z verejných zdrojov?

Čo je to za otázku? Sláčikové kvarteto.

Prirodzene. Rocková kapela môže vypredať športovú halu či dokonca futbalový štadión, sláčikové kvarteto hráva spravidla v menších koncertných sálach. Vo sfére umenia sú druhy a žánre, ktoré nielenže nie sú ziskové, ale nie sú schopné bez dotácie ani vzniknúť a existovať. A čím menšia je krajina, tým to majú ťažšie. Ak sme kultúrny národ a chceme ich mať, nemôžeme na ne uplatniť komerčné kritériá.

Nie každé nekomerčné umenie je automaticky kvalitné.

Prirodzene, nie je vo verejnom záujme financovať tisíc sláčikových kvartet.

Naťahujúcich sa rúk je vždy viac ako finančných prostriedkov. Kto má určiť, čo je v umení kvalitné a čo nie, čo a do akej miery podporiť a čo odmietnuť?

Vo svete západnej civilizácie, do ktorého patríme, je to už dávno vymyslené – sú na to rôzne grantové systémy. Aj u nás na tomto princípe funguje napríklad Fond na podporu umenia či Audiovizuálny fond.

Nie tak dávno držalo mešec s peniazmi na podporu umenia Ministerstvo kultúry SR.

A je veľmi správne, že ho už nedrží, že zveruje finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu nezávislým fondom, ktoré musia fungovať apoliticky a transparentne. Myslím, že v tejto chvíli je to na Slovensku určite lepšie.

Nejeden umelec, ktorý so svojím projektom neuspel, tvrdí, že na fondoch vládne korupcia a klientelizmus.

Korupcia a klientelizmus sú zlé veci a treba ich tvrdo potláčať, no zlé je aj kverulantstvo.

A má to nekomerčné umenie len naťahovať ruku? Nemá sa taktiež správať trhovo a v rámci možností sa snažiť zarobiť si na seba?

Ale áno. Artová hudba si musí hľadať a vychovávať svojich poslucháčov, literatúra svojich čitateľov, divadlo svojich divákov. Tu má svoju nezastupiteľnú úlohu školstvo, žiaľ, asi si ju neplní najlepšie. Ostanem pri divadle – ak doň chodíš od detstva, vypestuješ si k nemu vzťah a ten si veľmi pravdepodobne uchováš aj v dospelosti. A divadlo ti v tom má pomáhať.

Napríklad tak ako Činohra SND, ktorá má v repertoári rozprávku Nebojsa a pri príležitosti dňa detí zorganizovalo pre detských divákov Veľkú divadelnú prespávačku?

Presne tak!

Financie na nekomerčné umelecké projekty môžu ich tvorcovia a interpreti získať aj od mecenášov.

Slovo mecenáš sa v slovenčine už dávno nenachádza.

Tak dobre – od sponzorov. V kultúrnych krajinách bohatí ľudia považujú za svoju čestnú povinnosť podporovať kultúru a umenie z vlastných zdrojov. Dokonca to berú ako niečo prirodzené.

Prirodzené je to v krajinách, kde má poctivé podnikanie svoju prirodzenú tradíciu. Nie u nás, kde rodiaca sa kultúra podnikania v predvojnovom Československu bola zdevastovaná v arizátorskom Slovenskom štáte a hneď nato v komunistickej totalite.

Od pádu komunistickej totality uplynulo už vyše tridsať rokov.

Ako môžeš chcieť od tých, ktorí svoj majetok nadobudli pochybnou privatizáciou v deväťdesiatych rokoch, aby boli kultúrni a podporovali skutočné umenie? Hovorím teraz o tých, pre ktorých sponzorovanie akýchkoľvek aktivít slúži v prvom rade na ich osobnú prezentáciu. Začiatkom deväťdesiatych rokov si dvíhali prestíž tyrkysovými sakami, dnes ich nasledovníci na to používajú megadrahé rolexky a opulentné recepcie s s ohňostrojom, len nech si ich príde natočiť Smotánka.

Sú aj inteligentní podnikatelia a tí sa nepotrebujú pretŕčať na verejnosti.

Viem. Občas ich mená nájdem v bulletinoch rôznych nekomerčných kultúrnych aktivít a vzdávam im úctu.

Knihu Som Richard Stanke si môžete hneď teraz kúpiť na obchod.dennikn.sk

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Divadlo a tanec

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie