Robia to inak ako ich vláda. Skupina Maďarov zbiera peniaze pre vojakov na Ukrajine, zapojiť chcú aj Maďarov na Slovensku

Skupina ľudí v Maďarsku na jar nadviazala kontakt s Fedirom Sándorom, profesorom z Užhorodu, ktorý má maďarský pôvod a bojuje za Ukrajinu. Spýtali sa ho, čím by mohli pomôcť jeho práporu.

Jeden z členov skupiny, vojenský novinár Balázs Trautmann, založil bankový účet, kam možno posielať príspevky. Na vlastné prekvapenie sa stretli s oveľa väčšou štedrosťou, ako čakali.

Prvý balík, ktorý poslali na Ukrajinu, obsahoval tri špeciálne prenosné batériové stanice, odvtedy dali dokopy tri balíky najrozličnejšieho oblečenia a prístrojov – výlučne veci, ktoré si vyžiadali vojaci.

Národná spolupatričnosť je len jednou z hybných síl toho, že chcú pomôcť; skupina pozostáva z bezpečnostných a vojenských odborníkov a pomoc vnímajú pragmaticky. „Digitálne sme si popľuli do dlaní a začali sme niečo robiť,“ hovorí Balázs Trautmann.

V rozhovore s ním sa dočítate:

• ako sa dostali od rozhovoru k spusteniu zbierky;
• akú úlohu v tom zohrávala prederavená vlajka, ktorá odkazovala na revolúciu v Maďarsku v roku 1956;
• čo všetko zatiaľ poslali vojakom bojujúcim na Ukrajine;
• prečo radi oslovujú Maďarov žijúcich za hranicami Maďarska vrátane tých na Slovensku;
• a prečo si od nich Sándor a jeho prápor pýtali aj maďarské zástavy.

Ako vznikol nápad zorganizovať zbierku?

Nebol to môj nápad, vždy sa snažím zdôrazniť, že som sa len pripojil k iniciatíve a ja som ten – spolu s jedným kolegom –, kto dáva projektu tvár na verejnosti.

Zbierku vymyslel jeden môj kolega, ktorého, žiaľ, nemôžem menovať, pretože pracuje v sfére, kde by mu to spôsobilo problémy. Zbierka sa začala v uzavretej skupine na Facebooku, ktorá sa venuje domobrane a bezpečnostnej politike. Takmer každý z tejto skupiny pracuje v oblasti, kde by na nich nevrhalo dobré svetlo, ak by sa zistilo, že sa na zbierke podieľajú ako organizátori.

V tejto skupine prebiehal rozhovor o tom, aby sme niečo spravili – a podľa maďarského zvyku sa o tom pár dní len rozprávalo, nedošlo k žiadnym skutkom. Bol som to ja, koho to prestalo baviť a založil som účet, aby sme mohli začať zbierať peniaze. Číslo účtu som zverejnil v uzavretej skupine, kde som sa ako vojenský novinár stal za posledných pár rokov dosť známym. A ľudia začali posielať peniaze.

Vtedy bolo cieľom zakúpiť vysokovýkonnú batériovú stanicu, ktorá stála 330-tisíc forintov (v prepočte vtedajšieho kurzu to bolo približne 810 eur – pozn. red.).

Mysleli sme, že sa vyzbiera trochu peňazí a zvyšok doložíme a stanicu kúpime. Počas prvých 28 hodín však prišlo na účet milión forintov.

To je približne 2450 eur. Bolo to teda oveľa viac, ako ste čakali.

Bolo to presne o 900 tisíc forintov viac, ako sme čakali. Všetci sme boli úprimne zarazení. Atomizovaná spoločnosť dôverovala prakticky neznámemu človeku – hoci tam mám meno, moja e-mailová adresa je verejná a na Facebooku som pod vlastným menom –, a verili aj tomu, že nekradneme.

Na základe čoho ste sa rozhodli, pre koho zorganizujete zbierku?

Prvotná myšlienka prišla z fotky prederavenej zástavy, ktorú spravil prápor Fedira Sándora 23. októbra, v deň výročia vypuknutia protisovietskej revolúcie v roku 1956 v Maďarsku. Sándor bol v minulosti známy ako Fedir, odvtedy sa ukázalo, že jeho oficiálne maďarské meno je Ferenc, prezývka Feďa.

Toto gesto mi padlo veľmi dobre. Dokonca som krátko predtým odišiel zo svojej predchádzajúcej práce, mal som trochu voľného času a na vojnu som dokázal hľadieť inými očami. Dovtedy pre mňa predstavovala vojenskú techniku či zostrelené lietadlá. Táto fotografia zobrazovala ľudskejšiu stránku vojny, na ktorú som nebol zvyknutý. Bolo to veľmi dojímavé, symbolické a z komunikačného hľadiska obzvlášť dobré gesto.

Aby som sa však vrátil k otázke: kupujeme len veci, ktoré si pýtajú vojaci. Odtiaľto z Budapešti nedokážeme rozhodnúť, čo potrebujú – darmo sme viacerí v skupine absolvovali povinný vojenský výcvik. Opýtali sme sa, čo potrebujú, oni nám poslali zoznam a my sa snažíme čo najskôr zaobstarať veci, ktoré na ňom sú.