Ivan Frollo má desiatky patentov na meracie prístroje, vyvinul aj taký, ktorý meria čas prechodu hviezd cez poludník

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Na konte má 22 patentov a 41 zrealizovaných meracích prístrojov. Viac ako 30 rokov sa zaoberá výskumom zobrazovacích metód, najmä tomografiou na báze magnetickej rezonancie. O vede, hudbe aj živote v Devínskej Novej Vsi sa s profesorom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a vedcom zo Slovenskej akadémie vied Ivanom Frollom môže človek rozprávať hodiny.

 

Narodil sa v roku 1939 v Prešove. Otec Jozef bol úradník, ktorý sa narodil v roku 1912 vo Vysokej nad Kysucou. Otca viackrát tlačili, aby vstúpil do strany. Keďže tak neurobil, lebo rodina bola veriaca, musel meniť zamestnania.

Mama Helena bola Češka, ktorá sa narodila v roku 1915 vo Viedni. Keď vznikla prvá Československá republika, jej rodina sa presťahovala – ona s najbližšou rodinou do Brna a ďalšia časť do Prahy. Neskôr, keď sa vydala do Prešova, stala sa z nej pani v domácnosti.

Rusi zbombardovali rodičovský dom

Počas 2. svetovej vojny si ako päťročný chlapec Ivan Frollo pamätá na nálety na rodný Prešov.

„Najprv si ľudia mysleli, že to boli Nemci. Po roku 1989 sa potvrdilo, že to boli Rusi, ktorí si mysleli, že Prešov je obsadený Nemcami. Nebola to pravda.“

Keď otec Jozef dostal v roku 1944 informáciu, že prichádza front, rodina sa presťahovala na Kysuce a o dva dni Prešov zbombardovali. Zasiahli aj rodičovský dom.

Bezprostrednému stretu s vojnou sa však malý chlapec nevyhol ani na Kysuciach. Prechádzali tadiaľ obidve armády.

„Keď Nemci ustupovali, obsadili aj náš dom. Nútili moju tetu, aby im varila. My sme sa presunuli do pivnice. V noci teta nosila partizánom jedlo do lesa. Potom Nemci odišli a dva-tri dni nato prišli Rusi. Opakovalo sa to. Pritlačili moju tetu, aby varila. Keď odchádzali, prezreli skrine a zobrali všetky veci, ktoré sa im páčili.”

Jeho rodina, ktorá bola veľmi nábožensky založená, prežila na Kysuciach do roku 1946. Po vojne sa presťahovala do Košíc.

Ivan si zo základnej školy spomína na modlitbu pred začiatkom vyučovania. Po prevrate učiteľa vyhodili. Z jedného dňa na druhý sa vyučovanie začínalo Piesňou práce – bol to pre neho divný pocit.

Pre čmáranice na tabuli deti vyšetrovala ŠtB

Po nástupe na gymnázium na Šrobárovej ulici sa stal na štyri roky predsedom chlapčenskej triedy.

„Po vyučovaní sme v škole ostávali skupina spolužiakov a robili sme si úlohy. Potom sme čmárali po tabuli a robili značky jedným ťahom. O niekoľko dní prišli vyšetrovatelia ŠtB. Troch-štyroch spolužiakov zavolali a vyšetrovali, že čo sme tam po tabuli kreslili. Boli to len čísla a tabuľky. My sme z toho však boli úplne hotoví,“ spomína. „Vôbec sme nevedeli, o čo ide. Dopadlo to tak, že sme to nevedeli vysvetliť, tak odišli.“

Popri škole navštevoval chemický krúžok, ktorý ho veľmi bavil. Jeho spolužiak robil výbušniny – petardy, a keď išli spolu po chodbe, tak ich vyhadzoval. Učiteľka ich za to oboch z krúžku vylúčila. Tak sa dal na letecké modelárstvo. Keď mu sused ukázal rádio kryštálka, zamiloval sa do elektrotechniky a začal skladať rádiá. To ho po strednej škole priviedlo na Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave.

Do rovnakého ročníka s Prešovčanom prijali vtedy dvesto študentov, ale v prvom roku polovica študentov zo skúšok vypadla. Náročná bola najmä teoretická matematika. Ďalšiu vlnu vyhadzovania spôsobil predmet marxizmus a leninizmus.

„Po piatich rokoch štúdia sme nemohli dokončiť vysokú, lebo došlo k legislatívnej zmene a museli sme mať povinnú polročnú prax. Nastúpil som do Tesly elektroakustika v Bratislave,” hovorí, ktorý vysokú školu nakoniec skončil v roku 1963.

Vojenská a vedecká kariéra

Na pol roka nastúpil do Banskej Bystrice na povinnú vojenskú službu k ženistom.

„Väčšina mojich kolegov tam bola na rok. Ja som tam bol na šesť mesiacov, lebo som mal vojenskú prípravu štyri roky na vysokej škole. Bola nedeľa a vedel som, že o týždeň mi končí vojenčina a mám ísť domov. V pondelok ma zavolal veliteľ: Frollo, ty si mi nepovedal, že v sobotu odchádzaš! Mal si byť povýšený. Tak ma v pondelok povýšili na slobodníka, v utorok na desiatnika, v stredu na čatára a v piatok na podporučíka. To bola blesková vojenská kariéra, pretože na mňa zabudli. Potom, keď som bol dvakrát na vojenskom cvičení v Malých Karpatoch, skončil som ako nadporučík,” smeje sa.

Po návrate z vojenčiny nastúpil na postgraduálne štúdium na Ústave teórie merania SAV. V rokoch 1963 – 1966 absolvoval internú ašpirantúru. Profesor, ktorý ho viedol, pracoval na prístroji na mimotelový obeh. Jemu zadával projekty na čerpadlá a iné stroje, ktoré sa mu nezdali zaujímavé.

Keď začal pracovať na dizertačnej práci, išiel za známym profesorom na Mýtnu ulicu do Astronomického observatória. Vysvetlil mu situáciu, že by rád pracoval na niečom zmysluplnom, a dostal možnosť vyvinúť prístroj, ktorý meria čas prechodu hviezd cez poludník. Aparatúra, ktorú zostrojil, bola veľmi dobre hodnotená a astronomické laboratórium sa vďaka nej posunulo medzi popredné na svete.

Keď sa to dozvedel konzultant jeho dizertačnej práce, nahneval sa. Dal mu však šancu obhájiť ju, ale predtým ho poslal na Ústav cievnej chirurgie do Sovietskeho zväzu.

„Býval som v hoteli. Pani, čo ma mala na starosti, bola turistka a každý víkend ma brala na rôzne miesta. Všetko som fotil. Zobrala ma do Novodievčieho monastiru. Dostala ma tam výnimočne, lebo vstup tam bol zakázaný. Výhoda bola aj to, že som mal československý pas., všade ma uprednostňovali. Mali sme spoluprácu aj s Leningradom, ale tam mi zakázali cestovať. Stále ma sledovali nejakí chlapi. Vedel som, ako sa ich zbaviť. Musel som posielať aj správy.“

Domov sa dostal pred Vianocami a obhajobu úspešne dokončil.

Príchod vojsk Varšavskej zmluvy

Od roku 1966 pracoval v Slovenskej akadémii vied, najskôr ako samostatný vedecký pracovník a od roku 1985 ako vedúci vedecký pracovník. V rokoch 1998 – 2006 pôsobil vo funkcii riaditeľa Ústavu merania SAV.

Počas komunizmu boli v ústave tlaky, aby vznikali sovietske spolupráce. Nikdy to však nedopadlo dobre. Raz Rusi kúpili z Nemecka starý tomograf. Ako jedna z podmienok spoločného projektu medzi krajinami bolo odkúpenie tejto starej aparatúry Československom. To Frollo odmietol. Keď sa vrátil domov, prebehlo vyšetrovanie na úrovni ministerstiev. Nakoniec sa všetko vysvetlilo.

Tesne po nástupe na SAV sa oženil. Keďže mladomanželia boli obidvaja cezpoľní, stali sa z nich bezdomovci. Obidvaja prespávali na pracovisku. Manžel na Gorkého ulici, manželka v kancelárii banky na Mýtnej ulici. Keď sa im narodila dcéra, manželka odišla k rodičom do Martina.

V auguste 1968 bol na Gorkého ulici v práci a počul obrovský rachot. Z okna uvidel tanky a myslel si, že je vojna. Pustil rádio a počul prezidenta, ako hovorí, že rodná krajina bola napadnutá.

Frollo to vtedy prežíval ťažko. Zúčastnil sa na viacerých protestoch a veľa fotografoval. Počas normalizácie musel na SAV podpísať poučenie z krízového vývoja a súhlas s príchodom vojsk. Odvtedy cestoval na krátkodobé konferencie v rámci východného bloku. Pred zahraničnou cestou musel absolvovať rozhovor. Po ceste zasa podať správu.

Nechcel riskovať emigráciu, zo strany vystúpil

V rokoch 1977 – 1978 absolvoval polročný študijný pobyt na Kalifornskej univerzite v Berkeley a na pätnástich ďalších univerzitách v USA. Aby slovenský elektrotechnik mohol odcestovať do USA, podmienkou bol vstup do komunistickej strany a návrat späť.

„Keď som sa vrátil z USA, mal som prednášku o odbornej stránke a hodinu o živote v Amerike. Zavolal si ma predseda strany, že mi zakazuje propagovať Ameriku. Hneď som zo strany vystúpil. V Inštitúte na Floride mi vtedy ponúkli, že budem šéfom katedry. Chceli, aby manželka s dcérou išli do Viedne a oni ich odtiaľ dostanú do Ameriky. Nechcel som riskovať,” priznáva vedec, ktorý videl veľký rozdiel v technických možnostiach aj v angažovanom prístupe študentov a profesorov, ktorí na akademickej pôde trávili aj víkendy.

„Profesor Singer z Berkley mi vtedy odporúčal orientovať sa na magnetickú rezonanciu, čo som aj urobil.”

Vďaka pobytu za oceánom pochopil, ako veľmi pozadu je Československo s technológiou a výskumom.

Rad krátkodobých pobytov absolvoval aj na vedeckých pracoviskách vo Veľkej Británii, v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Švédsku, Fínsku, Írsku či Poľsku. Zúčastnil sa na mnohých medzinárodných vedeckých konferenciách s aktívnym vystúpením.

„Raz, keď som sa vracal z Anglicka, mal som so sebou malý mikropočítač. Hraničiari v Devínskej Novej Vsi mi ho zobrali a až na tretí deň som si mohol poň prísť,” vysvetľuje.

Počas svojej kariéry dosiahol profesor významné vedecké výsledky, ktoré boli publikované v rešpektovaných vedeckých časopisoch. Navrhol a so svojím kolektívom aj urobil 41 prístrojov a zariadení, ktoré našli uplatnenie vo výskume i v praxi.

Mnohé výsledky jeho vedeckej práce boli patentované. Na konte má 22 patentov. Významný je jeho prínos aj vo výchovno-vzdelávacom procese.

„Boli sme továrňou na patenty. Každý patent bol schválený v rámci Československa, ale na jeho udržanie musel ústav asi každý piaty rok zaplatiť znova. Takže sme ich po piatich rokoch rušili, lebo by sme nemali peniaze na výskum,“ objasňuje vedec.

Po revolúcii odchádza väčšina mladých vedcov

Revolučné nálady na konci osemdesiatych rokov elektrotechnik vnímal. Na akadémii na Patrónke boli manifestácie pred jedálňou a zúčastňovalo sa na nich viac ústavov. Po Nežnej revolúcii prišli tlaky aj na funkcie riaditeľov. Na prechodné dva roky bol zvolený nový riaditeľ Ústavu merania SAV. V rokoch 1998 – 2006 pôsobil vo funkcii riaditeľa aj samotný Frollo.

Elektrotechnik v roku 1992 obhájil doktorskú dizertačnú prácu (DrSc.) na tému: Meracie metódy a systémy pre lekársky výskum.

V roku 1993 sa habilitoval za docenta a v roku 1995 bol menovaný za vysokoškolského profesora v odbore Meracia technika na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity (SjF STU) v Bratislave.

Dlhodobo pôsobil aj na Fakulte elektrotechniky a informatiky (FEI) STU. V roku 1994 – 2004 prednášal a viedol cvičenia zahraničným študentom. Ďalšia jeho spolupráca so SjF STU a FEI STU spočíva vo vedení prác v rámci ŠVS, diplomových prác.

Je členom komisií pre štátne záverečné skúšky a pre obhajoby doktorandských dizertačných prác.

Vedec priznáva, že nebol za rozdelenie Československa v roku 1993 kvôli rodine. České univerzity, čo sa týka technického vybavenia a aj finančného ohodnotenie pedagógov, boli na tom vždy lepšie. Slovensko bolo pozadu aj čo sa týka ekonomiky podnikov. Dnes však priznáva, že to bol dobrý krok a vidí vo vede pokrok a aj viac financií. Slovensko sa už nemá na čo vyhovárať. Slováci stále chodia robiť merania na magnetickú rezonanciu do Brna a dobrú spoluprácu má SAV od roku 1989 aj s Viedňou.

Najvýznamnejšie výsledky Ivan Frollo dosiahol v oblastiach, akými sú meracie metódy a prístroje pre biológiu, fyziológiu, kardiochirurgiu a respirológiu, elektronické meracie prístroje na báze mikropočítačovej techniky pre fyziológiu a tomografické metódy a systémy na báze nukleárnej magnetickej rezonancie s aplikáciou pre fyziku a medicínu.

Je členom viacerých medzinárodných i domácich vedeckých organizácií, je aktívny v manažmente vedy a aj v národných a medzinárodných projektoch. Dostal viacero významných ocenení za celoživotnú prácu a zásluhy v oblasti vedy a techniky.

V súčasnej situácii najviac slovenského vedca trápi, že všetci šikovní mladí vedci odchádzajú. „Vyškolil som 12 doktorandov a na Slovensku zostal jeden. Odišli do Švédska, Nemecka, Rakúska… Predsa nie je možné, že doktorand dostáva 450 eur a po skončení štúdia má o stovku viac! Keď ide do Rakúska, má tam hneď 2000 eur.”

Snom profesora Frolla je, aby bolo vo vede menej administratívy a politiky a viac skúmania a vedy. Takisto by si prial, aby do školstva a vedy investoval štát viac peňazí.

Tento príbeh bol zdokumentovaný vďaka podpore projektu Dokumentovanie pamätníkov/čiek kľúčových udalostí 20. storočia Bratislavským samosprávnym krajom.