Uvoľnite sa, kríza dostane nakladačku

Uvoľnite sa, prosím, kríza dostane nakladačku. Aspoň v to dúfa Európska centrálna banka, ktorá vo štvrtok vytiahla poslednú zbraň veľkého kalibru – kvantitatívne uvoľňovanie. Minimálne do septembra 2016 sa má cez ECB a národné centrálne banky do ekonomiky naliať 60 miliárd eur mesačne.

Ľudovo sa mu vraví aj „tlačenie peňazí“, hoci, samozrejme, jedná sa o metaforu, keďže tie peniaze sú elektronické. Princíp kvantitatívneho uvoľňovania je jednoduchý – centrálna banka na sekundárnom trhu odkúpi od komerčných bánk aktíva, väčšinou štátne dlhopisy. Nový kupujúci zvýši ceny, banky so ziskom predajú. Poklesnú úrokové miery a banky vďaka zvýšeným rezervám budú môcť poskytnúť ekonomike viac úverov. Viac úverov – viac investícií. Alebo aj nie.

Dva extrémne výsledky

Uvoľňovanie môže viesť ku dvom extrémnym prípadom. Ten prvý je, že sa nestane nič. Banky pre zvýšenú neistotu ostanú „sedieť“ na hotovosti, hoci aj s nulovým/záporným výnosom. To sa do značnej miery udialo, keď ECB na prelome rokov 2011/2012 naliala do finančného sektora viac ako bilión eur cez nástroj dlhodobých refinančných operácii (tzv. LTRO). Druhým extrémom môže byť, že peniaze sa prelejú len do určitého sektoru, alebo aktíva. Môže to byť akciový trh, reality, či niečo iné (napríklad ťažba ropy z bridlíc). Vznikne tak nebezpečná bublina.

Európa dúfa, že jej kvantitatívne uvoľňovanie bude ako americké, nie ako japonské. Spojené štáty od začiatku krízy spustili tri kolá uvoľňovania, to posledné sa v roku 2014 začalo postupne utlmovať v nadväznosti na zlepšujúce sa ekonomické ukazovatele. Naopak Japonsko, takpovediac „vynálezca“ kvantitatívneho uvoľňovania“ za posledných 13 rokov bez valného účinku spustilo zhruba 12 kôl.

Bolo americké uvoľňovanie skutočne účinné, alebo len nafúklo akciový trh a prelialo bohatstvo smerom k finančným inštitúciám, ktoré ho sprostredkovávali? Skutočne Spojené štáty ožili, alebo je to len efekt energetického boomu, zmien v štruktúre zamestnanosti a vyliatia negatívnych efektov kvantitatívneho uvoľňovania na rozvojové krajiny cez funkciu dolára ako rezervnej meny? Túto debatu nemusíme v článku absolvovať, stačí momentálne nám stačí uvedomiť si, že EÚ 2015 nie je USA 2008.

Keď sa uvoľňovanie v Spojených štátoch spúšťalo, boli úroky na štátnych dlhopisoch štyri percentá, na hypotékach šesť percent a akciový trh padal ako činka na dno Dunaja. V Únii dnes máme takmer nulové úroky na dlhopisy a akciový trh je na sedemročnom maxime. Superlacné hypotéky vám asi pripomínať nemusím.

Ďalší podstatný rozdiel – v USA majú Treasuries. V Európe nemáme univerzálny eurodlhopis, ale dlhopisy 19 štátov a ešte nejaké eurovalové. Že grécky dlhopis nie je to isté ako nemecký, tiež nemusím podčiarkovať.

Peniaze sa budú posielať podľa podielu jednotlivých národných centrálnych bánk v ECB. To je ďalší zásadný problém. Najväčšia časť nových peňazí tak pôjde do Nemecka, ktoré má najmenej problémov. Nemecké banky už teraz sedia na hromade hotovosti a Bundesbanka (nemecká centrálna banka) už na jar minulého roka varovala pred hroziacou bublinou v nehnuteľnostiach.

Problém s Gréckom

Do kvantitatívneho uvoľňovania sú zapojené aj Grécko a Cyprus – ak budú poslúchať a plniť dohodnutý reformný program. Pritom v Grécku sú v nedeľu voľby, v ktorých môže vyhrať SYRIZA. Dostávame sa tak do paradoxnej situácie, keď grécka centrálna banka bude nútená nakupovať dlhopisy, o ktorých potenciálny premiér krajiny  (80 percent uvoľňovania bude realizovaného cez národné centrálne banky bez zdieľaného rizika) vyhlasuje, že ich možno nechá zdefaultovať.

Ak by krajina nevystúpila z eurozóny, nebol by to kritický problém (straty by utrpela grécka centrálna banka). Ak by vystúpila, straty (nielen z uvoľňovania) by sa preniesli aj na ECB. Tej síce insolvencia v princípe neprekáža (môže si peniaze „dotlačiť“), ale bol by to ďalší gigantický zádrh.

Európska centrálna banka dostala zadanie ako v Pelíškách: „Deflace s recesí nesmí projít!“ a spravila ešte to posledné, čo mohla. O ekonomickej a politickej budúcnosti však kvantitatívne uvoľňovanie nerozhodne.

Autor je analytik INESS