Denník N

Divadlo, o ktorom sa hovorí: HollyRoth končí, ale prichádza Súmrak ríše

Robert Roth (Rastic) a Emil Horváth (Sventopulk). FOTO - MILO FABIAN
Robert Roth (Rastic) a Emil Horváth (Sventopulk). FOTO – MILO FABIAN

Slovenské národné divadlo premiéruje hru Mojmír II. alebo Súmrak ríše, ktorá má potenciál nahradiť kultové predstavenie s Robertom Rothom.

[tab:Autori o hre]

Tento víkend je v Slovenskom národnom divadle premiéra hry Mojmír II. alebo Súmrak ríše, budúci týždeň má derniéru HOLLYROTH. Nie je to náhoda, tvrdia tvorcovia.

„Je to snové rozprávanie o zániku Veľkej Moravy, ktoré sa odohráva v prvých troch minútach po Svätoplukovej smrti, dokiaľ má ešte jeho mozog dosť kyslíka a pracuje. Miesto dlhého tunela na ktorého konci je svetlo, som tam vložil motívy zo Shakespearovho Kráľa Leara. On je erbovnou postavou kráľa, ktorý sa zbláznil a má šaša. Toho hrá Dominika Kavaschová a jej part je veľmi dôležitý, spája tri rôzne postavy Svätopluka, Rastislava a Mojmíra, dáva im otázky, provokuje ich, dáva im rečie aj berie, doslova ich riadi. Ona však nie je len šašo, ale aj pohanská bohyňa Runa. Určite nebolo jednoduché, keď naši predkovia dlho uznávali rôznych bohov, stavali im oltáre, no zrazu prešli na kresťanstvo. Neviem, či to u niektorých nebola aj pragmatická voľba – že je dobré byť na strane Krista, lebo to je strana víťazov. Ako dramatik som povinný takéto otázky klásť a provokovať.“

„Historická hra si vyžaduje štúdium podkladov, ale potom príde bod, v ktorom sa musí autor (aj režisér) odpútať od kroník a historických analýz a nastupuje licencia poetica. Inak by to celé nemalo zmysel, lebo by sme robili len populárny dejepis pre stredoškolákov.“

„Mojmír II. je, aj keď sa to počas prvých dvoch tretín hry nezdá, naozaj hlavnou postavou! Je nielen historicky najlepšie zdokumentovaným Svätoplukovým synom, ale pre mňa je metaforou dnešného mladého človeka, ktorého odkaz otca (otcov) až tak veľmi nezaujíma a radšej by cestoval po svete, hovoril cudzím jazykom a nezväzoval sa tým, čomu hovoríme vlasť a národné cítenie.“

„Svätopluk dal vyhnať posledných Metodových žiakov. Na jednej strane sa pýtam, či to nebol barbarský čin zahodiť prvú vlastnú abecedu a jazyk, na druhej to cítim ako odveký spor, pod čím vplyvom toto územie chce byť, pokiaľ si teda môže vybrať? Má sa prikloniť k Západu, k jeho jazyku  a vzdelanosti ako Svätopluk, alebo k Východu ako Rastislav, ktorý sem Konštantína s Metodom poslal? To kolísanie medzi Západom a Východom je večná dilema malých štátov a v dnešných dňoch veľmi aktuálna. Budem trochu provokovať: keby Svätopluk nevyhnal Metodových žiakov, píšeme dodnes azbukou a sme tam, kde Ukrajina?“

„Na to, že Slovákov je toľko ako počet obyvateľov jedného väčšieho ruského mesta, sa nebezpečne málo zaujímame o vlastnú minulosť. Asi nám stačí to, čo hovorí Mojmír II. vo finále: „Nechápem, ako je to možné, Slováci, ale stále ste tu.“

Dramatik Viliam Klimáček

„Podobnosť predstavení  HOLLYROTH, ktoré tento mesiac končí a Mojmír II., ktorý má premiéru nie je náhodná. Je to záujem o históriu z rôznych polôh. Bystrejší pozorovateľ si určite všimne, že tá téma sa vyvíja alebo rozvíja. Zadanie od SND znelo urobiť niečo medzi 9. a 10. storočím, s Veľkou Moravou ako s niečím k čomu sa stále vraciame. Som veľmi rád, že to zostalo na mňa, lebo to mám rád tiež.“

režisér Rastislav Ballek

[tab:Recenzia]

Kde je naša ríša? Kto ju ochráni?

Slovenské národné divadlo pokračuje v rámci slovenskej sezóny novou hrou Viliama Klimáčka Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Hra sa v chronologickom slede po Karvašovej Polnočnej omši a Timravinom Bále zaraďuje na začiatok slovenských dejín – do obdobia veľkomoravskej ríše. Podľa slov tvorcov sa s Klimáčkovým textom veľa pracovalo a verzia uverejnená v bulletine (vraj asi štvrtá) skutočne nesedí s textom,  ktorý znie z javiska. Klimáček zasadil dej do prvých troch minút po Sventopulkovej (Svätoplukovej) smrti, v ktorých údajne človeku prebehne pred očami celý život. V priestore jeho odchádzajúceho vedomia sa nenachádza takmer nič: katafalk, stolička, čo môže byť trónom a kôň, samozrejme. Klimáček ho necháva potulovať sa ako blúdiaceho Kráľa Leara, na čo odkazujú aj úryvky v texte. Ten je pretkaný aj mnohými ďalšími citáciami: Hollého Cirillo-Metodiada, Svätopluk Ivana Stodolu, úryvky z prejavov Jozefa Tisa či Ivana Gašparoviča, dokonca Villonov Veľký testament. Samotné repliky sú teda svedectvom dejín Slovenska. Autor sa nebránil abstrakcii režiséra Rastislava Balleka, ktorý z textu vytiahol to podstatné a zvyšok dopovedal vlastným divadelným jazykom.

Na ktorú stranu sa prikloniť?

V rámci klasickej výstavby drámy by sme hru mohli rozčleniť na tri časti: expozícia, kolízia/kríza a anagnoriza. V expozícii spoznávame kráľa Svätopluka, ktorý zaspí, resp. umrie – ukladá sa na kamenný katafalk a vzápätí sa preberá akoby zo zlého sna. Slová „kde je moja ríša?“ sa stávajú leitmotívom jeho prehovorov. Cítiť z nich úzkosť, akoby vedel, že jeho – také majestátne slovo – ríša dnes už neexistuje. Pristupuje k nemu bohyňa Runa, ktorá na seba preberá úlohu šaša. Reprezentuje pohanský svet, kresťanstvo symbolizuje maketa kostola.

Kolízia a kríza nastávajú príchodom Rastica (Rastislava) – ten dal zavolať Konštantína a Metoda a neskôr ho Svätopluk vydal Frankom, ktorí mu vypichli oči. Dve generácie, dve svetové strany. V dialógu Rastica a Sventopulka nerinčia zbrane, lež slová. Sú to strety dvoch filozofií, dvoch životných princípov, východu a západu. Protirečia si v názore, čo má väčšiu hodnotu: Sventopulk vládne mečom, Rastic písmom. Rastic sa obracia na duchovný východ, ku koreňom, Sventopulk na progresívny západ. Ich historicky ladený dialóg, zasadený do abstraktného priestoru patrí k vrcholom inscenácie. Jednak aktuálnosťou témy, problémom, ktorý u nás pretrváva v rozličných dejinných súvislostiach podnes, jednak hereckým podaním Emila Horvátha a Roberta Rotha. Sventopulk Emil Horváth vstupuje do dialógu zapálene, ale civilne, s presvedčivými, jasne artikulovanými logickými argumentmi. Úlohou Rotha ako Rastica je Sventopulka provokovať, kritizovať, postaviť protiargumenty. Ich dialóg nie je mlátenie prázdnej slamy. Repliky sú konkrétne, vychádzajú z historických faktov aj zo súčasných skúseností, navyše sú napísané zrozumiteľným súčasným jazykom s príznakom istej kráľovskej noblesy vo výbere lexiky či slovoslede.

Záverečný monológ Sventopulkovho syna Mojmíra II. by mohol byť anagnorizou (spoznaním). Precitne a zistí, že v cudzine ho neprijali a doma naňho čaká bremeno vládnutia. A že krajina, v ktorej má žiť, je tmavá a špinavá.

Robert Roth odohrá polovicu inscenácie so zavretými očami, ako slepý Rastic. Otvorí oči napríklad vtedy, keď mu na hlavu položia kráľovskú korunu: vtedy nanovo ožije, preberie sa. Ako zhrbený, sporo odetý žobrák so slepeckou palicou sa pomaličky šuchtá po scéne, ale v pohybe jeho palice je obrovská nervozita a sila, a prúd slov sa mu valí z úst ako riava. Svojím výzorom okamžite evokuje oslepeného Oidipa – je to ďalší element, ktorý potvrdzuje rozmer antickej tragédie. Výnimočne tu Roth nie je hlavným hercom, ale disciplinovanou súčasťou kolektívu.

Aj ďalší herci hrajú s rovnakým nasadením a presvedčivosťou, preto nikto nevytŕča a neupozorňuje na seba vtedy, kedy nemá. Runu hrá s obrovským nasadením Dominika Kavaschová. Svoju postavu založila na sústavnej rozpohybovanosti a strihovosti. S vyplazeným jazykom pôsobí ako mačka, je úlisná, zvádza, má strach, ale všetko len potiaľ, aby jej pán uveril. Aj Daniel Fischer, ktorému naplno patria len záverečné minúty inscenácie, je ako Mojmír II. na javisku často prítomný. Posledného monológu sa zhostil v prvej časti sebavedome, s nadšením mladíka, ktorý opustil domov a zistil, aký veľký (a lepší) je svet. Druhú časť návratu domov hrá s bolestivou nástojčivosťou, nezdedil otcove schopnosti a nechce a nevie zveľaďovať ríšu.

Kráľovstvo za koňa

Súčasťou scény je konštrukcia konskej hlavy, ktorá nad nami visí ako mnohoznačný symbol: sláva, noblesa, víťazstvo, ale aj predtucha smrti či klietka, v ktorej sme uväznení pod tlakom očakávaní. Interpretácie sa môžu rôzniť. Konské telo bez hlavy zase slúži ako podstavec pre Sventopulka, kým sedí ako model pre svoju budúcu sochu. Výstup s trefnými dialógmi jasne odkazuje na sochu na bratislavskom hrade, na pre nás nepodstatné postavenie Svätopluka v našich dejinách, v ktorých sme zmietaní raz vľavo, raz vpravo. Emil Horváth zbavil Sventopulka akýchkoľvek afektov. Dal mu priamy krok a široké, rázne gesto, ale niekoľkokrát sa „prebudí“ ako zo zlého sna, ako senilný úzkostlivý starec, ktorý nič nevie nájsť (synov, ríšu, meč).

Vynikajúca hudba Andreja Kalinku by sa mohla prezentovať v samostatnej koncertnej verzii. Jej zborový základ prepája stredoveko znejúce motívy so súčasnými kompozičnými technikami, evokuje volanie davu na kráľa, aj pripomína existenciu hudobného diela Svätopluk od Eugena Suchoňa. Napriek jej intenzite je využívaná veľmi nevtieravo. Autorstvo bábky Metoda patrí Ivanovi Martinkovi. Na generálke Mojmíra II. ešte neboli všetci vodiči technicky zladení s bábkou, ale je to nádherný, majestátny a pritom strašidelný objekt, ktorého dokáže Martinka presvedčivo oživiť.

Ja, Mojmír posledný

Postava Mojmíra II. je obrazom súčasnej generácie. Je stále prítomný kdesi vo Sventopulkovom vedomí, myšlienka na syna sa pohybuje v pozadí. Rovnako aj syn, hoci ďaleko, puto s rodinou doma nemôže prerušiť. Hra sa volá Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Ústrednou postavou je síce Svätopluk, ale názov hry ukazuje ďaleko dopredu na to, čo príde po ňom, aj po jeho synovi. Je to konštatovanie o tom, čo sa stalo s ríšou, kedysi zvanou Magna Moravia, ku ktorej sa dnes hrdo hlásime, ale nemáme z nej vlastne nič. Ani kosti kráľov, ani písmo, ani reč. A územie neveľké, asi ako machuľa v zošite. Čo potom tvorí náš národ? Kto ho tvorí, keď nová generácia odchádza do cudziny? Pre Viliama Klimáčka je toto kľúčová téma hry, pre režiséra Balleka pointa. Ríša je v rukách mladého Mojmíra, pre ktorého je príťažlivejší Londýn zobrazený miniatúrou typickej telefónnej búdky, z ktorej volá otcovi. Ale nikdy sa nezbaví nálepky barbara, ktorý sa zúfalo snaží domestifikovať v zahraničí. A tak sa vráti domov, „vládnuť“…

Rastislav Ballek má svoj režijný rukopis. Rád využíva celý priestor na paralelné akcie a preto vyžaduje od hercov sústavné nasadenie. Aj Mojmír II., ktorý na javisku celý čas mlčí, svojou prítomnosťou a konaním zasahuje do deja. Prechádza sa, surfuje na doske – jeho konanie pripomína, že sme v 21. storočí, potomkovia dávnej ríše, dobrovoľne odtrhnutí od svojej vlasti. Ballek pokračuje v sérii skúmania (pod)vedomia, robil to napríklad v Orestei (SND, 2012) alebo v Rosmersholme (Aréna, 2013). Aj tam boli akcie paralelne rozptýlené po celej scéne a divák si musel poskladať obraz a tým aj vlastnú interpretáciu. Kým Rosmersholm pôsobil ako konštrukt, ako zmätok, v ktorom sa významy identifikovali a spájali veľmi ťažko, Mojmír II. má oveľa bližšie k Orestei (scénografickou úspornosťou, šírkou tragédie, aj sústredením sa na vnímanie príbehu prostredníctvom Oresta).

Avšak pohybujeme sa na malom plátne, ktoré nás vracia k štúdiovej inscenácii Hollyroth (v repertoári SND od roku 2009, derniéra 29.1.2015). Samozrejme, vďaka rozsiahlosti Hollého tvorby vtedy vznikol autentický materiál, ktorého režijná interpretácia provokovala a podnecovala premýšľanie o našich dejinách. Klimáček musel veľa improvizovať a domýšľať. To, čo on doslovne dopovedal, Ballek škrtol a interpretoval podľa seba. Keď sa Klimáčkov realistický mobil zmení na miniatúru telefónnej búdky, zachová sa nielen jej pôvodný význam, ale obohatí sa o ďalšie, ruka v ruke s uštipačným úškrnom nad situáciou.

Inscenácia si vyžaduje divácku pozornosť a pripravenosť dekódovať významové vrstvy, ktoré fungujú samostatne v prvej rovine, ale v ďalšej sa spájajú do novej kvality. Je to výzva na premýšľanie o dejinách aj o súčasnosti, je to apel, je to provokácia, je to divadlo.

Dária F. Fehérová

Viliam Klimáček: Mojmír II. alebo Súmrak ríše

Réžia: Rastislav Ballek, dramaturgia: Peter Kováč, scéna: Juraj Poliak, kostýmy: Katarína Holková, hudba: Andrej Kalinka, bábky: Ivan Martinka

Hrajú: Robert Roth, Emil Horváth, Daniel Fischer, Dominika Kavaschová, Ivan Martinka

Premiéra 24. a 25. januára 2015 v Štúdiu SND

[tab:Názor odborníka]

Čo si myslí o hre archeológ-historik, ktorý si prečítal jej text

Keďže ide o umelecké dielo, nemožno očakávať presnosť na úrovni vedeckej spisby. Navyše, dôsledné pridŕžanie sa nanajvýš aktuálnych poznatkov, takých, ktoré sa ešte nestali súčasťou všeobecného povedomia, by mohlo spraviť jazyk hry ťažko zrozumiteľným. Napriek tomu, ak ide o historickú vernosť, možno v hre postrehnúť niekoľko momentov, ktoré z nej predsa len niečo uberajú:

1. Názov Veľká Morava počas 9. storočia nebol známy. Prišiel s ním až Konštantín Porfyrogenetos v diele napísanom po jej zániku. Pochopili by to však ľudia správne, keby sa v hre namiesto toho hovorilo o Morave?

2. Mince (Razím mince, som predsa kráľ) sa na Veľkej Morave nielenže nerazili, v obehu tam neboli ani cudzie platidlá. Razba mincí v tom čase však prebiehala vo veľmi obmedzenej miere aj napríklad vo východnej časti Franskej ríše.

3. Z hry ako celku má človek skôr dojem, že všetko veľkomoravské súvisí predovšetkým s územím Slovenska (…kde majú slovenské deti svojho kráľa…). Jadro Veľkomoravskej ríše však bolo na území dnešnej Moravy. No okrem Velehradu, hra sa na ňu výraznejšie neodvoláva. Upätie na Slovensko je zrejmé aj z narážky na tzv. tisícročnú porobu (Tisíc rokov budete otrokmi…). Okrem toho, že ide o dnes už dávno prekonaný pohľad na poveľkomoravskú etapu slovenských dejín, vôbec, ani tradične historicky, ho nie je možné spojiť s dnešným moravským územím.

4. Označenie uhorský (Uhorská bojovníčka; Pohraničné šarvátky s Uhorskými provokatérmi…) je v kontexte veľkomoravského obdobia nesprávne, používa sa až v súvislosti s Uhorským kráľovstvom. Z pohľadu archeológie, vhodným označením by bolo staromaďarský.

5. Wiching nemohol byť pri smrteľnej posteli Svätopluka, lebo z Nitry mal utiecť ku franskému panovníkovi Arnulfovi zrejme ešte pred rokom 891. Vzťahy teda neboli trváce ani tu.

6. V roku 893 Veľká Morava Starými Maďarmi napádaná nebola (Pohraničné šarvátky s Uhorskými provokatérmi…). Naopak, z listu bavorských biskupov adresovaného pápežovi v roku 900 vieme, že spočiatku (až do roku 901) boli vzájomné veľkomoravsko-staromaďarské vzťahy do tej miery blízke, že spoločne podnikli dokonca vojenskú výpravu na franské územie. Svätopluk teda určite
neumieral s pocitom bezprostredného ohrozenia svojho štátu zo strany Starých Maďarov.

Tomáš König
Autor vyštudoval archeológiu-históriu a je odborným asistentom na Katedre archeológie Univerzity Komenského

[tab:FotoGaléria]

Kto je kto
Emil Horváth (Sventopulk), Robert Roth (Rastic)
Emil Horváth (Sventopulk), Robert Roth (Rastic)
Dominika Kavaschová (Runa)
Dominika Kavaschová (Runa)
Daniel Fischer (Mojmír).
Daniel Fischer (Mojmír).
Metod ako bábka.
Metod ako bábka.
Emil Horváth (Sventopulk), Dominika Kavaschová (Runa)
Emil Horváth (Sventopulk), Dominika Kavaschová (Runa)

Foto – Milo Fabian

[tab:Ukážka z hry]

Viliam Klimáček: Mojmír II. alebo Súmrak ríše
(fragmenty z hry pre SND)

Postavy:
RASTIC        (Rasticlao, Rastislav…) ten, čo pozval Konštantína a Metoda
SVENTOPULK    (Zwentzibald, Svätopluk…) ten, čo sa Metoda zriekol
MOJMÍR        Mojmír II., Sventopulkov syn a jeden z dedičov ríše
RUNA    pohanská bohyňa, má mnoho tvárí, je aj BOJOVNÍČKA, ŠAŠO, SOCHÁRKA, IGRIC, DJ-KA, TV HLÁSATEĽKA…

Odohráva sa počas prvých troch minút po Svätoplukovej smrti. Jeho srdce už prestalo biť, no jeho mozog už začínal vidieť čosi úchvatné a temné za oponou reality – explodujúci čas, surreálne krásny ako stretnutie Shakespeara so Stodolom na operačnom stole doktora V.K.

I.
UHORSKÁ BOJOVNÍČKA V PRILBE A SO ŠTÍTOM ZAČÍNA SVOJU STAND UP TRAGEDY

Svätopluk práve zomrel. Všetko pozoruje Mojmír II. Za sebou ťahá kolieskový kufrík. Nechápe, čo vidí. Pred mŕtvym telom kráľa sa Runa zmenila na Bojovníčku.

BOJOVNÍČKA    Du-dum, du-dum, du-dum, du-dum, du-dum. Spievajú kopytá koní. Du-dum, du-dum, du-dum, du-dum, du-dum. Rúti sa jazda. Du-dum, du-dum, du-dum, du-dum, du-dum. Bojovníci na koňoch nepotrebujú bubny. Ich bubnom je zem, na ktorú hrajú kopytá. Du-dum, du-dum, du-dum, du-dum, du-dum. Sto a sto a sto a ešte veľakrát sto jazdcov bubnuje. A zem sa chveje, pretože sa bojí. Cíti, že prichádzajú nové časy. Zatiaľ ste nás vždy odrazili, ale my prídeme znova. Znova zvírime prach. A jedného dňa porazíme vaše vojsko a pohltíme vašu krajinu ako rozvodnená rieka. Rozdupeme vaše polia, vypálime vaše domy a povraždíme všetkých synov, aby sa nemohli pomstiť za smrť otcov. Vaše matky vezmeme do otroctva, s vašimi dcérami sa zabavíme a potom ich hodíme psom. Ale do vašich najkrajších žien nastriekame svoje semeno, aby v nich vyrástol uhorský strom. Vyštíme sa na vaše mohyly a vaši veľmoži budú zbierať hovná našich koní. O pár rokov už nebude nikto, kto by si pamätal túto ríšu. Váš kmeň sa rozpustí ako hrudka medu vo varenom víne. Nikto si už nespomenie, že ste niekedy mali vlastnú abecedu. Naučíme vás nové písmo, ktoré do zablatenej zeme napíšu kopytá našich koní. Tu už pre vás nebude viac miesta, Slovieni.

II.
NAJMOCNEJŠÍ MUŽ RÍŠE SVENTOPULK HĽADÁ MEČ A NÁJDE ŠAŠA

SVENTOPULK    (vstane z katafalku) Kde je môj hrad? Kde je môj meč? Včera som ríšu rozsekol ako bieleho koňa a daroval ju svojim synom. Komu som dal hlavu? Komu brucho? A kto dostal kopytá?
ŠAŠO            (Runa si nasadí šašovskú čiapku) Včera nemúdro si krájal, kráľu.
SVENTOPULK    Kde sú moji synovia? Včera som cítil, že odbila moja posledná hodina, ale dnes, dnes už je všetko ináč! Vstal z lôžka kráľ a berie si nazad ríšu. Zavolaj mojich synov, ihneď! Kde sú? Prečo nebdejú pri otcovom lôžku?!
ŠAŠO            Zohrievajú posteľ s niektorou z mileniek, ó prepáč, najjasnejší, dnes je nedeľa, obcujú asi vzorne s manželkami.
SVENTOPULK    Mám radšej, keď sa ti z krivej huby sypú ruže a nie tŕne.
ŠAŠO            Čo ak si naozaj mŕtvy, najjasnejší kráľu a kamenná mohyla ti na hrudi leží, dýchať ti nedá a ja som prvý červík, ktorý ochutnáva tvoje vznešené mäsko? Odpusti bláznivej hlave pochabé žarty! Čo čakať od prázdneho džbánu? (sám sa fackuje) Háveď! Háveď!
SVENTOPULK    Mám troch synov a ani jeden nestojí za nič! Ríšu im nedám! Nezomieram ešte! Žijem! Naozaj si ju nepočul?!
ŠAŠO            Koho?
SVENTOPULK    Bojovníčku! Mala prilbu a štít… našťastie, iba sen.
ŠAŠO            Veľký Sventopulk, ktorého sa bojí aj bavorský kráľ, verí na sny?
SVENTOPULK    Prezradím ti tajomstvo! Oveľa väčšie ríše ako tie, ktoré viem pokoriť ohňom, sú v našich hlavách! V nich som noc čo noc stratený a bojím sa, že jedného rána na svitaní sa nestihnem vrátiť kamenným mostom, čo delí tie svety a ostanem naveky uväznený vo vlastnej hlave!
ŠAŠO            Mal by si si nájsť mladú milenku, kráľ. Poznám jednu zlatovlasú pastierku…
SVENTOPULK    Lono ako lono
ŠAŠO            A čiernooký macedónsky chlapčisko?
SVENTOPULK    Prestaň, lebo ťa dám zbičovať!
ŠAŠO            (plazí sa pri kráľových nohách) Som prach! Som plaz! Som chrobač! (sám sa fackuje) Háveď! Háveď!
SVENTOPULK    Kto ochráni moju ríšu, keď sa raz nevrátim?
ŠAŠO            Niekam sa chystáš, svetlo našej budúcnosti?
SVENTOPULK    Chvíľu sa mi naozaj zdalo, že som zomrel. Ale potom by si tu nebol ty, taký ozajstný, pochabý, dýchajúci. Vieš, moji synovia sa trasú ako nažiadané kobyly, aby už konečne prevzali vládu, ale rozvahu, um a schopnosť predvídať nemá žiadny z nich. Priveľa zadkov čaká na môj trón, no ani jedna jasná hlava, ani jedno jediné chrabré srdce!

III.
VLÁDCA SA LIEČI Z BOLESTÍ KĹBOV POMOCOU PIEŠŤANSKÉHO BAHNA A NADANEJ SOCHÁRKY, KTORÁ NIE JE TOU, KTOROU SA JAVÍ

Svätopluk sedí modelom vlastnej jazdeckej sochy. Šašo je zrazu sochárkou.

SVENTOPULK    Kde som? Kde je môj hrad? Kde je moja ríša? Kde je môj kôň?!
SOCHÁRKA        Koníček? Hneď bude! Len sa nehýb, jasnosť. Robím ti veľ-koňa, hodného veľ-kráľa!
SVENTOPULK    Ty máš dar umeleckého oka? Kde sa to v tebe berie, šašo?
SOCHÁRKA        Nie som ten, kým sa javím, no verne budem plniť všetko, čo ti len z očí prečítam. Tvoj zrak bol kedysi čistou studňou, no v posledné roky zakalil ho tieň, ó najvyšší.
SVENTOPULK    Mlč, lebo dám vylúpnuť tie tvoje nadané očiská a naložím ich do pálenky, čo vygrúľa prvý ožran pri ceste!
SOCHÁRKA        Oslepíš ma ako svojho strýka Rastislava?
SVENTOPULK    Toho zradcu mi nespomínaj! Ríša si sama volí prostriedky, ktorými sa udržiava! Keď vraždiť pýta, vraždí! Keď treba oči vyklať, kolie! Mlč a pracuj, koža otrocká!
SOCHÁRKA        Vznešená socha stojí za malé podpichnutie, kráľu.
SVENTOPULK    Socha, socha! Aj tak na ňu bude pršať a holuby ju tiež neušetria.
SOCHÁRKA        Ten lós čaká každý monument. Vadí ti to, výsosť?
SVENTOPULK    Ja to robím pre národ. Aby mal pred očami vzor, v mysli oporu a v srdci nádej. (Sochárka modeluje z hliny) Vyznáš sa v bahne?
SOCHÁRKA        Chceš vedieť, aká bude tvoja ríša o tisíc rokov? (pozerá do blata) Vidím krajinu, domy, ľudí, ale komu patria, neviem.
SVENTOPULK    Sochy, hľadaj sochy kráľov!
SOCHÁRKA        (číta z blata) Vladimír Iľjič Lenin… Lenin… aj tu… samý Lenin. Má sochy v polovičke sveta.
SVENTOPULK    To musí byť mocné knieža… ešte ďalej pozri!
SOCHÁRKA        (číta z blata) Si tam, Sventopulk! Na koni! Tvoja socha bije kopytami o hladinu Dunaja!
SVENTOPULK    Koľko mám sôch? Desať? Sto?! V koľkých krajinách, čo?! Hovor!
SOCHÁRKA        (číta z blata) Vidím jednu sochu v jednej krajine.
SVENTOPULK    (vezme jej blato a hodí ho o zem) Hnusné bahno!

VII.
SVENTOPULK A RASTIC HOVORIA O SVÁRE VÝCHODU SO ZÁPADOM

RASTIC        (ohmatáva tvár Sventopulka) Sventopulk, synovec môj?
SVENTOPLUK    Ja, Rastic!
RASTIC        Kráľ? Si kráľ, nie?
SVENTOPULK    Áno, rex. Tak ma volajú.
RASTIC        Ty a tvoja latinčina. Ja  som iba chcel, aby naše činy boli večito zapísané našim písmom.
SVENTOPULK    Načo vymýšľať nové znaky, keď ríše staršie než my už písmo poznajú? Latinské!
RASTIC        Lebo sme iní. My sme prišli z východu, tam máme korene. Tam sú pramene slovanskej krvi!
SVENTOPULK    Načo sa stále vracať? Pamätajme si to, dobre, spomínajme na predkov, ale teraz berme to najlepšie zo západu. Keď nás vymažú z mapy, o čo pôjde potom, knieža? Hej, šašo! Mapy sem!
RUNA            (prináša mapu) Tu je tvoja ríša.
SVENTOPULK    Škoda, že to nemôžeš vidieť, Rastic. Moja ríša sa rozlieva ako červené more po celej mape.
RASTIC        Krvavá škvrna.
SVENTOPULK    Krvavá, ale naša.
RUNA            Už nie celkom. (ukazuje na mape) Toto, toto a toto si nedávno stratil. A o toto, toto a toto prídeš čochvíľa. Tvoja ríša je naozaj tu, ujko. (ukáže na mapu) Je rovnako veľká ako tá mapa. Stoj radšej na mieste, lebo ak urobíš krok na východ, už nie si doma. Ani na juh, ani na sever, ani na západ. Pekne stoj nohami pri sebe a ostaneš doma.
RASTIC        Ja hľadím dopredu. Vidím, že všetko slovanské sa vzmáha, keď nechá sa osvietiť slncom slovanstva. Všetko slovanské spolu pučí, kvitne, nahor sa derie, pomáha si! Slovan Slovanovi krvi nepreleje!
SVENTOPULK    Nebol by som si taký istý. Skús mať slovanského suseda a hneď získaš nepriateľa.
RASTIC        Kto si rozumie v jazyku, nemôže byť nepriateľ.
SVENTOPULK    Teraz skús povedať naozaj nepredpojatý, knieža, že odkiaľ vo svete prišlo v minulých storočiach všetko veľké? Veľkí králi, dobré zbrane, výstavné mestá, najkrajšie šperky či úžasná hudba, čo ti zovrie srdce, odkiaľ? Z byzantského východu alebo rímskeho západu?
RASTIC        Neviem, lebo nepoznám všetky bohatstvá východu! Ty hej?!
SVENTOPULK    Videl som tých tvojich Slovanov. Ich najmilším bohom bola medovina.
RASTIC        Jedno červavé jablko predsa nepokorí krásu jablone! Východ je od povahy duchovnejší než Západ!
SVENTOPULK    To je iba mýtus. Je to celkom ináč. Východ žije pre budúcnosť, Západ pre prítomnosť. Východ rád sníva, západ radšej koná. Východ cíti, ale Západ myslí. Moji potomkovia časom zabudnú, že sme vyhnali Metodových žiakov. Raz budú možno aj radi, že sa tak stalo, ktovie? Veď by písali azbukou a boli tam, kde naši východní susedia…
RASTIC        Možno boli Konštatntín s Metodom iba žart byzantského cisára, možno si len Všemohúci na okamih zdriemol, ale prišla k nám šanca, aká už viackrát nepríde! Rabov si z nás spravil! Dal si prednosť chvíli pred večnosťou, výhode pred obeťou, peniazu pred láskou, prospechu pred pokorou, sláve pred vzdelaním! Ach, ako len do času, ako do času to všetko vydrží, kráľ! Predal si svoju ríšu za zvuk zlatky, cvendžiacej o kameň! Je to len cveng bez hodnoty, ako ty budeš onedlho kráľom bez ríše!

[tab:END]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie