Daniel Kerekes
„Bohatou literaturu, kterou jsem při studiu svém sebral, bohužel pro nedostatok papíru nemohu uvésti.“ Týmito slovami končí v roku 1917 Bedřich Bobek svoju – na vtedajšiu dobu – výnimočnú knihu O poměrném zastoupení.
Právnika Bobeka po vypuknutí prvej svetovej vojny rakúsko-uhorské ministerstvo zahraničných vecí vyslalo na študijný pobyt do švajčiarskeho Bernu. Na politickom oddelení tamojšej vlády sa mal zaoberať pomernými volebnými systémami vo švajčiarskych kantónoch.
Otázka, prečo cisársky dvor poslal českého právnika počas svetovej vojny študovať pomerný volebný systém vo Švajčiarsku, je skutočne namieste. Odpoveď nepoznáme. Možno Viedeň – aj vzhľadom na vojnové udalosti a riziko rozpadu štátu – plánovala reformu volebného systému. A možno to bola len snaha českých úradníkov chystať si pôdu pre budúce emancipačné aktivity.
O Bobekovi v tomto článku píšeme preto, lebo práve jeho študijný pobyt vo Švajčiarsku významne ovplyvnil to, akým spôsobom dnes na Slovensku volíme a že kvalitou volieb – hoci si to občas nemusíme pripúšťať – patríme k svetovej špičke. Ak to trochu zveličíme, sľúbené švajčiarske dôchodky síce na Slovensku nie sú, ale máme aspoň švajčiarske voľby.
Pred niekoľkými týždňami sa bez odbornej debaty po návrhu Igora Matoviča a textom, ktorý pripravila Mária Kolíková, menila ústava. Dostala sa do nej zmienka o jednom volebnom obvode a z českej ústavy odkopírovaná problematicky vágna formulácia o „zásadách pomerného zastúpenia“. To, ale aj opakujúca sa neodborná politická debata o počte volebných obvodov viedli k tomuto textu.
Pozrieme sa v ňom na históriu volebných obvodov na Slovensku a vysvetlíme si aj ich vtedajší zmysel. Pomôže nám to pochopiť funkcie volebných obvodov vo volebných systémoch a vyvrátime aj mýtus o Mečiarovom volebnom obvode.
Gerrymandering po československy
Bobeka po vzniku Československa v roku 1918 povolali do služieb štátu. Stal sa vysokopostaveným úradníkom na ministerstve vnútra a okrem iného mal na starosti prípravu volebných zákonov.
Návrhy, ktoré pripravil, boli moderné a inovatívne. Technikálie volieb síce do veľkej miery prevzali ešte z rakúskeho volebného poriadku, no zaviedlo sa napríklad všeobecné volebné právo, ale predovšetkým pomerný volebný systém.
Na začiatku 20. storočia boli pomerné volebné systémy skôr výnimočné. V štátoch, ktoré už v tom čase v nejakej podobe poznali voľby, sa zväčša aplikovali väčšinové systémy. Keby Bobeka neposlali na študijný pobyt do Švajčiarska, je dosť možné, že medzivojnové Československo by prebralo rakúsko-uhorský väčšinový volebný systém.
Pomerný verzus väčšinový volebný systém
V pomerných systémoch voliči volia primárne politické strany. Tie potom v parlamente obsadia toľko kresiel, koľko im pomerne pripadá na základe výsledkov volieb. V parlamentoch, ktoré sa volia pomerným systémom, je spravidla viac strán či väčšia ideová pluralita. V pomerných systémoch sa však ľahšie presadia aj extrémisti a priveľa strán v parlamente môže viesť k nestabilným vládam neschopným konať.
Vo väčšinových systémoch si voliči vyberajú primárne konkrétnych politikov (často však podľa ich politickej príslušnosti) vo volebnom obvode. Parlamenty, do ktorých sa volí väčšinovým systémom, majú spravidla menej relevantných strán (2 až 3), pričom jednej strane sa obvykle podarí získať väčšinu. To zabezpečuje stabilnejšie a rozhodnejšie vládnutie, ale limituje ideovú pluralitu.
Známymi príkladmi väčšinového systému sú Spojené štáty či Veľká Británia. Slovenský parlament sa volí pomerným systémom.
Bobek vypracoval k prvému československému volebnému zákonu nesmierne kvalitnú dôvodovú správu, ktorá pripomínala skôr štúdiu než povinný úradný dokument sprevádzajúci návrh zákona v legislatívnom procese.
Volebné obvody boli horúcou témou už vtedy. Svedčí o tom fakt, že prerokovanie zákona sa pre ne odkladalo, aj to, že pôvodne navrhovaná verzia nezodpovedala tej, ktorá sa nakoniec schválila.
Ak by sme chceli paralelu s dneškom, tak Lidové noviny 18. júla 1919 veľmi citlivo vnímajú, ako ministerstvo vnútra obchádza riadny legislatívny proces tým, že si návrh zákona dalo neformálne predrokovať v ústavnoprávnom výbore namiesto toho, aby ho riadne predložilo do legislatívneho procesu. Verejnosť sa preto nemôže oboznámiť s návrhom takého kľúčového zákona, akým bol volebný poriadok.
Dôvodom takéhoto postupu mohla byť aj snaha vyhnúť sa verejnej debate o citlivejších otázkach volebných pravidiel, medzi ktoré pravdepodobne patrila aj otázka volebných obvodov.
Denníku N sa na základe štúdia dobovej legislatívy a máp podarilo presne zrekonštruovať prvorepublikové volebné obvody. Na Slovensku vyzerali tak, že napríklad takmer celé východné Slovensko bolo jedným obvodom, do jedného obvodu spadalo aj prakticky celé Považie. Najviac netypický bol XX. volebný obvod, ktorý okrem oblastí na juhu Slovenska na prvý pohľad nelogicky zahŕňal aj vybrané oblasti Spiša či mesto Košice.
Do XX. obvodu, ktorý sa rozprestieral najmä na juhu, sa dostala napríklad na severe ležiaca a Nemcami obývaná obec Chmeľnica. Podobné premiešavanie obvodov vidíme aj v okolí Nitry, kde obce spadajú do troch volebných obvodov podľa toho, či v nich žijú Slováci alebo Maďari.
Že volebné obvody XX. a XXI. presahujú dnešné hranice Slovenska, je dané tým, že obvody sa určovali ešte v čase, keď provizórna administratívna hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou ležala východnejšie (od severu po Užhorod kopírovala rieku Uh). K posunu hranice južne od Užhorodu došlo až pri odstupovaní Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu.
K tomu, prečo volebné obvody na Slovensku vyzerali práve takto, sa ešte vrátime.
Väčšinové volebné systémy, ktoré sú staršie ako pomerné, musia mať zo svojej podstaty volebné obvody. Organizácia a administrácia volieb v 19. a 20. storočí nebola jednoduchá. Neexistovali kalkulačky a telekomunikačné prostriedky boli menej dostupné. Pri riadení volieb sa počítalo aj s tým, že v organizačnej hierarchii sú aj decentralizované medzistupne. Napríklad vo forme volebného obvodu.
Keď štáty prechádzali z väčšinových systémov na pomerné, často preberali aj tento viacstupňový systém organizovania volieb. Zavádzali tak volebné obvody aj v systéme, v ktorom z podstaty veci nemuseli byť. Tu môžeme hovoriť o organizačnej funkcii volebných obvodov.
V Rakúsko-Uhorsku sa volebným obvodom hovorilo volebné okresy, pretože veľkosťou pripomínali územnosprávne okresy. Hranice volebných obvodov často aj kopírovali hranice okresov. Keď Československo prešlo na pomerný systém, obvody sa nazývali volebné kraje. Ich veľkosť už totiž naozaj pripomínala skôr kraje než okresy.
Vráťme sa teraz k mape. Už na prvý pohľad je evidentné, že ide o detailne premyslený gerrymandering. O tomto manipulatívnom aspekte prvorepublikovej demokracie sa vie veľmi málo, dokonca sa o tom veľa nedočítame ani v odbornej literatúre.
To, čo vidíme v XVI. (novozámockom) a XX. (košickom) volebnom obvode, sa nazýva zbalenie (z anglického packing). V tomto prípade bolo úmyslom zbaliť Maďarov a spišských Nemcov do dvoch obvodov. Navyše geograficky nesúrodých a nezmyselných.
Gerrymandering verzus malapportionment
Gerrymandering je úmyselné prekresľovanie alebo netypické určovanie hraníc volebných obvodov (napríklad nerešpektujúce administratívne členenie územia) s cieľom manipulovať volebné výsledky.
Situácii, keď je počet občanov (alebo voličov) pripadajúcich na jedného poslanca v jednom obvode výrazne odlišný ako v inom obvode, sa hovorí malapportionment. Môže ísť o neúmyselne vzniknutú situáciu, ale aj o úmyselnú volebnú manipuláciu.
Malapportionment sa často mylne zamieňa s pojmom gerrymandering. V prípade medzivojnového Československa boli tieto techniky použité súčasne.
Ako vidieť na mape nižšie, na ktorej sú nakreslené volebné obvody v celom Československu, práve tieto obvody spolu s Podkarpatskou Rusou boli v dolnej komore československého parlamentu výrazne podreprezentované.
Kým v pražských volebných obvodoch pripadalo na jedného poslanca približne 35-tisíc občanov, v prípade novozámockého a košického obvodu to bolo až približne 56-tisíc obyvateľov. Podkarpatská Rus bola na tom ešte horšie. V tomto prípade hovoríme o malapportionmente.
Z dostupných archívnych materiálov nie je zrejmé, prečo sa gerrymandering uplatňoval iba na Slovensku. Nemci totiž žili aj v českej časti spoločného štátu a Maďari zase aj v juhozápadnej časti Podkarpatskej Rusi.
Takisto nie je jasné, prečo sa do dunajskostredského volebného kraja dostala aj veľká časť Záhoria. Dôvodom teoreticky mohla byť chorvátska menšina, tá však nebola až taká početná a hlavne sa Chorváti na rozdiel od Nemcov a Maďarov nepovažovali za odporcov novovzniknutej republiky.
Jasné nie je ani to, kde Bobek na gerrymandering prišiel. Prvá odborná kniha, ktorá sa systematicky venovala gerrymanderingu, vyšla v Amerike v roku 1918. Ak by Bobek nebol pri písaní svojej knihy limitovaný množstvom papiera, možno by sme sa to dozvedeli zo zoznamu použitej literatúry.
Faktom je, že pojem gerrymandering sa objavil už v českom preklade knihy Národnostní otázka v Uhrách od britského historika Roberta Williama Setona-Watsona v roku 1913. Ten v roku 1910 na Slovensku pozoroval voľby do uhorského snemu.
„Horší jest ještě rozměření volebních okresů; gerrymandering nebo volební geometrie, jak to Němci vhodně nazvali, v Uhrách se vypěstovala k nejvyšší dokonalosti. Volební okresy se přistřihovaly naprosto libovolně, nedbalo se ani zeměpisu, ani lidnatosti, ani národnosti, všecko jenom tak se rovnalo a upravovalo, aby to prospělo Maďarům,“ píše Seton-Watson.
Ako vyzerali volebné obvody na Slovensku v časoch uhorských, môžeme vidieť na archívnych materiáloch maďarského parlamentu.
V skutočnosti volebné obvody v Uhorsku sledovali skôr administratívne usporiadanie územia, no nerovnosť v počte obyvateľov (či voliteľov) na jedného poslanca sa v nich určite vyskytovala. Opis Setona-Watsona môže byť v tomto trochu zveličený. Na vylúčenie nemaďarských národností sa v uhorských voľbách využívali iné nástroje, a to predovšetkým majetkové kvórum na získanie volebného práva. Gerrymandering – a obzvlášť takýto nevyberaný – je na Slovensku skutočne až československou záležitosťou.
Jeden volebný obvod
„Považujeme dnes za svou povinnost upozorniti na vývoj věcí na Slovensku. Nedávno přijala sněmovna manifestačním způsobem zákon o autonomii Slovenské krajiny. Vypsané volby do slovenského sněmu znamenají nedodržení předpisů, obsažených v zákoně o autonomii Slovenské krajiny a v něm obsažených volebních zákonů. Tyto zákony vycházejí ze systému poměrného zastoupení a z možnosti kandidování více politických stran. Na Slovensku byla však zastavena činnost všech politických stran s výjimkou jediné a volby byly vypsány tak, že bylo prakticky znemožněno podání jiných kandidátek než kandidátky jedné strany.“
Týmito slovami kritizoval na schôdzi Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia Československej republiky poslanec Jaromír Nečas to, ako vyzerajú voľby do Snemu Slovenskej krajiny v roku 1938.
Ak chceme hovoriť o jednom volebnom obvode, nemusíme ísť hneď do roku 1998. Mali sme ho tu už 60 rokov predtým. Ale vrátime sa aj k Mečiarovi.
Zákon, ktorým vtedy Slovensko získalo v rámci Československa autonómiu, predpokladal, že voľby do slovenského snemu sa budú konať podľa československého zákona o voľbách zemských a okresných.
Voľby boli, samozrejme, Tisovým režimom zmanipulované. Predovšetkým tým, že kandidovať mohla iba jedna strana. Zaujímavosťou však je, že vtedajšia legislatíva nedelila územie Slovenska na volebné obvody. Územie bolo – aj pre Viedenskú arbitráž či Mníchovskú dohodu – také malé, že obvody nepotrebovalo.
Pre zaujímavosť, 29 zo 63 poslancov Snemu Slovenskej krajiny bolo z Bratislavy. Hlinkova Slovenska ľudová strana pritom nebola bratislavskou stranou. Naopak, mala silnú podporu v regiónoch. Súvisí to s tým, že v regiónoch, a obzvlášť v takých malých krajinách, ako je Slovensko, sa regionálne spoločenské elity či politickí lídri hľadali – a hľadajú – ťažko.
Práve udalosti v rokoch 1938 a 1939 sú dobrou príležitosťou rozobrať ďalšiu funkciu volebných obvodov: formovanie straníckeho systému. Za istých okolností a do istej miery podoba volebného systému môže ovplyvňovať to, aký bude v krajine stranícky systém. Inými slovami, aké strany budú existovať, koľko ich bude, aké veľké a silné budú a ako sa budú správať.
V medzivojnovom období vyzerali volebné obvody tak, ako vyzerali, aby oslabovali silu a vplyv maďarských, nemeckých a očividne aj rusínskych strán. A to pri zachovaní všeobecného volebného práva a zdania rovného volebného práva. Teda že voliť môže každý vrátane príslušníkov menšín a že jeho hlas je rovnaký ako hlas kohokoľvek iného.
Na túto inak nedemokratickú prax sa však nemôžeme pozerať dnešnou optikou. Nemci a Maďari boli skutočne proti novému štátu a nemecké a maďarské strany sa naozaj považovali za neštátotvorné, alebo ak chceme, jazykom dneška, „antisystémové“. Takáto volebná politika bola v záujme budovania štátu na troskách rozpadajúcej sa ríše.
Ako však ukázala prax, gerrymandering a malapportionment nakoniec vplyv nemeckých a maďarských strán významne neoslabili. Volebný systém mal iné nedostatky, ktoré viedli k tomu, že do parlamentu sa dostávalo veľmi veľa strán.
No, paradoxne, bozk smrti mladému Československu nakoniec dali slovenské politické elity.
Tiso nakoniec volebné obvody nepotreboval aj preto, lebo maďarskú menšinu už Slovensko prakticky nemalo a Nemci – minimálne v deklaratívnej rovine – už neboli nepriateľmi štátu. A nakoniec sa Tisovmu režimu podarilo to, aby okrem HSĽS už nemohol kandidovať nikto iný.
Návrat k väčšinovému systému
Po druhej svetovej vojne až do začiatku 70. rokov nastala taká zvláštna situácia. S výnimkou volieb v roku 1960 sa pred každými parlamentnými voľbami prijal nový volebný zákon. V roku 1967 sa dokonca prijal zákon aj pre voľby, ktoré nakoniec ani neboli.
Vráťme sa však ešte k posledným slobodným voľbám pred nástupom komunistického režimu. V tých sa vytvorilo 28 volebných obvodov. Deväť z nich bolo na Slovensku. Vyzerali takto.
Povojnové volebné obvody na tie medzivojnové nadviazali len čiastočne. Boli oveľa logickejšie. Dôležité však je, že už v nich nenájdeme gerrymandering ani malapportionment.
To už pri budovaní obnoveného československého štátu nebolo potrebné. Na základe Košického vládneho programu mohli kandidovať len vybrané politické strany a Nemci a Maďari boli zbavení volebného práva. Volebné obvody v tejto podobe pretrvali ešte aj jedny neslobodné voľby v roku 1948.
Voľby za komunizmu sú samostatnou kapitolou. Miera neslobody a nulovej súťaživosti, ktorá ich sprevádzala, zatieňuje fakt, že aj vtedy existovali volebné obvody. Stručné oboznámenie sa s týmto obdobím pomôže pochopiť niektoré okolností súčasných volebných pravidiel.
Komunisti vo veci volebných obvodov zaviedli prax, že o ich podobe rozhodovalo predsedníctvo tej snemovne, ktorá sa mala voliť. A to navyše tesne pred samotnými voľbami. Takto stanovené volebné obvody neplnili žiadnu zmysluplnú funkciu, len formálnu, aby sa voľby mohli vôbec uskutočniť.
A ak si myslíte, že s pádom komunistického režimu padla aj táto prax, mýlite sa. Táto neústavná prax sa dodnes dedí vo volebných zákonoch pre komunálne a krajské voľby. Zvolení poslanci tak prakticky celé volebné obdobie nevedia, ako bude vyzerať volebný obvod, v ktorom sa budú o svoju funkciu znova uchádzať. Nemôžu preto efektívne hájiť záujmy daného územia. Ani noví kandidáti nevedia, kde môžu robiť dlhodobú volebnú kampaň, pretože to, ako budú vyzerať volebné obvody, sa dozvedia až tesne pred voľbami. Nakoniec, ak dôjde k prekresleniu volebných obvodov tesne pred voľbami, ani voliči nemôžu vo voľbách napríklad „vytrestať“ kandidátov, ktorých volili predtým.
V rokoch 1954 až 1964 bolo na Slovensku pre voľby do československého Národného zhromaždenia 103 volebných obvodov, voľby do Slovenskej národnej rady mali zhodné obvody. Medzi rokmi 1964 a 1971 to bolo 92 obvodov, takisto zhodne pre československý aj slovenský parlament.
Voľby, ktoré neboli
Počas obdobia Pražskej jari došlo aj k menšej volebnej reforme. V roku 1967 sa prijal volebný zákon, ktorý predpokladal, že Československo ostane pri väčšinovom volebnom systéme, ale zavedú sa viacmandátové volebné obvody. To by znamenalo, že v jednom volebnom obvode by sa nevolil len jeden kandidát, ale viacero, podobne ako sa dnes volia miestne, obecné, mestské či krajské zastupiteľstvá.
Naďalej sa však počítalo s tým, že kandidovať budú len kandidáti Národného frontu, teda hlavne komunisti, no systém viacmandátových volebných obvodov vniesol do volieb aspoň trochu súťaživosti. Ešte v roku 1967 sa však rozhodlo, že voľby, ktoré boli plánované na jar 1968, sa posunú na jeseň. Medzitým však Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy a Pražská jar sa skončila. Voľby preto v roku 1968 neboli a nová vláda ďalšie voľby uskutočnila až v roku 1971, pričom sa vrátila k starej praxi jednomandátových volebných obvodov.
Poslanci zvolení vo voľbách v roku 1964 boli poslancami až do roku 1971, stali sa tak historicky najdlhšie slúžiacimi poslancami. Ako mali vyzerať viacmandátové volebné obvody vo voľbách v roku 1968 a koľko ich malo byť na území Slovenska, nevieme. Predsedníctvo Národného zhromaždenia ich nestihlo určiť.
Po federalizácii Československa sa veci trochu zmenili. Od roku 1971 až do Nežnej revolúcie bolo na Slovensku 63 obvodov pre voľby do snemovne ľudu (dolná komora) a 75 obvodov pre voľby do snemovne národov (horná komora) federálneho parlamentu. Pre voľby do Slovenskej národnej rady bolo na Slovensku až 150 volebných obvodov.
Stopäťdesiat volebných obvodov v takej malej krajine, ako je Slovensko, je skutočne veľa. Vo voľbách do Slovenskej národnej rady – predchodkyne dnešnej Národnej rady – to viedlo k tomu, že ak sa mal zachovať aspoň približný počet obyvateľov v každom obvode, v Bratislave bolo treba kresliť volebné obvody až na úrovni ulíc.
Späť k slobodným voľbám
Ako sme písali vyššie, za Rakúsko-Uhorska sa volebným obvodom hovorilo volebné okresy, za prvej republiky to boli volebné kraje a termín volebné obvody sa zaviedol až v zákone v roku 1954.
Súviselo to s návratom k väčšinovému volebnému systému. Volebné obvody za komunizmu boli menšie územné jednotky ako kraje či okresy, a tak sa v súvislosti s nimi začal používať termín obvody – ako územná jednotka menšieho rozsahu.
Pojem volebný obvod je v slovenskom jazyku dodnes, hoci pre obvody v pomerných volebných systémoch to nie je významovo presné označenie. Nie náhodou sme sa v roku 1990 v zákone vrátili k pojmu volebné kraje.
Je priam absurdné, že keď sa pred mesiacom na návrh Igora Matoviča v ústave zabetónoval jeden volebný obvod, do textu sa skutočne napísalo slovo obvod.
Územie štátu – Slovenskej republiky – je tak pre neodborný zásah do ústavy vo svojom základnom zákone nedôstojne prirovnané k územnej jednotke menšieho rozsahu.
Keď sa po Nežnej revolúcii Československo vracalo k pomernému volebnému systému, vrátilo sa aj k praxi volebných obvodov. Tie mali hlavne administratívnu funkciu a čiastočne mali zabezpečovať aj to, že obe komory federálneho parlamentu sú teritoriálne reprezentatívne. Volebné obvody, respektíve kraje, ako sa formálne nazývali, boli geograficky totožné s administratívnymi krajmi.
Že si Slovenská národná rada, z ktorej sa neskôr stal parlament samostatnej Slovenskej republiky, osvojila štyri volebné obvody, nemalo žiadnu inú logiku. Len tú, že bolo vhodné zosúladiť podobu volebných obvodov s volebnými obvodmi do federálneho parlamentu. Vyzerali takto:
Mimochodom, Slovenská národná rada ešte v roku 1990 kraje na území Slovenska úplne zrušila. Že Slovensko bolo súčasťou federácie, ktorej druhá časť si kraje naďalej zachovala, je síce možno trochu nepodstatná, ale zaujímavá informácia. Fakt, že Česko kraje nikdy nezrušilo, môže súvisieť s tým, že tam volebné obvody v hraniciach krajov dodnes prežili, aj keď s turbulenciami.
Zastavme sa ešte pri ďalšej funkcii volebných obvodov, ktorou je zabezpečovanie teritoriálnej reprezentatívnosti. To je asi najčastejšie sa opakujúci argument zástancov zavedenia volebných obvodov.
V čase väčšinových volebných systémov hralo regionálne zastúpenie v parlamentoch významnú rolu. Odtiaľ pochádza aj pojem poslanec, teda človek poslaný z nejakého územia presadzovať jeho záujmy do hlavného mesta. Treba však povedať, že v monarchiách mali parlamenty citeľne odlišnú úlohu ako v dnešných moderných demokraciách. Tento lobistický prístup dával väčší zmysel ako dnes, keď parlamenty majú v štáte oveľa komplexnejšiu funkciu.
Zároveň treba povedať, že ani v čase dominancie väčšinových volebných systémov sa teritoriálna reprezentatívosť dokonale nezabezpečovala. Navrch často mali mestské volebné obvody, v ktorých na poslanca pripadalo menej obyvateľov ako v nejakých vidieckych obvodoch. Bolo to tak aj v Rakúsko-Uhorsku.
Dnes, keď sa kladie veľký dôraz na rovnosť volebného práva, teda aby na každého poslanca pripadal rovnaký počet obyvateľov, majú štáty s väčšinovými systémami pomerne veľký problém s častým prekresľovaním volebných obvodov. Ľudia sa dnes z vidieka do miest – a z regiónov do centier – sťahujú oveľa viac ako kedysi.
So zahusťovaním miest sa musia mestské volebné obvody zmenšovať a vidiecke zväčšovať. Voličom sa potom stáva, že v dôsledku častého prekresľovania hraníc volebných obvodov sa medzi voľbami ocitnú v inom volebnom obvode bez toho, aby zmenili adresu. Mení sa tak charakter toho, čo znamená zastupovať nejaké územie a stráca sa zmysel teritoriálnej reprezentatívnosti.
Fakt, že v regiónoch sa elity a politickí lídri hľadajú oveľa ťažšie ako v centrách, vedie strany k praxi, ktorej sa hovorí parašutizmus. To znamená, že strany ako výsadkárov vysádzajú svoje esá – inak žijúce v hlavnom meste – do regiónov, aby tam získali hlasy a mandáty a po úspešnej operácii sa zase vrátili.
Takúto prax môžeme vidieť napríklad na kandidátnej listine nižšie z neslobodných volieb v roku 1948. V XXV. (liptovskosvätomikulášskom) obvode na prvom mieste kandiduje minister zahraničných vecí – síce Slovák – no žijúci v Prahe. Druhú a štvrtú priečku obsadzujú Bratislavčania.
Ak dnes niekto tvrdí, že Slovensko potrebuje volebné obvody, lebo v parlamente je priveľa bratislavských poslancov, tak je to nepodložený argument.
Ani volebné obvody v rokoch 1990 až 1994 nedokázali zabrániť prílišnej „bratislavskosti“ parlamentu. Denník N spočítal, že v poslednom volebnom období, v ktorom sa volilo ešte v rámci volebných obvodov, bolo v Národnej rade – v závislosti od nastupovania náhradníkov – 60 až 70 poslancov z Bratislavy. V posledných rokoch je však v parlamente približne 50 poslancov z Bratislavy.
Volebné obvody, ktoré Slovensko malo na začiatku 90. rokov, nedokázali zabezpečiť teritoriálnu reprezentatívnosť parlamentu o nič lepšie ako súčasný jeden volebný obvod.
„Mečiarov“ volebný obvod
A teraz k mýtu o Mečiarovom jednom volebnom obvode. Mečiar v skutočnosti chcel návrat k väčšinovému volebnému systému, no nedokázal ho presadiť. Neskôr prišiel s kompromisom o zmiešanom volebnom systéme, no ani vtedy nebol úspešný.
Zrušenie volebných obvodov je v skutočnosti presný opak toho, čo Mečiar chcel. Nie je dôvod myslieť si, že tento krok mohol nejako pomôcť HZDS k lepšiemu volebnému výsledku. Na to Mečiarova vláda využila iné nástroje vo volebnom zákone, a to predovšetkým extrémne zhoršenie podmienok pre koalície – ako odpoveď na vznikajúcu koalíciu okolo Mikuláša Dzurindu.
Pri reforme volebného zákona v roku 1998, ktorú do parlamentu síce predložili poslanci HZDS, ale podľa všetkého ju pripravovalo ministerstvo vnútra, sa okrem účelových zmien riešili aj technikálie volieb. Jednou z vecí, ktoré bolo treba vyriešiť, bol aj fakt, že štyri kraje, v hraniciach ktorých boli volebné obvody v roku 1990 vytvorené, už takmer osem rokov neexistovali.
Návrh zákona tento problém riešil tak, že volebné obvody úplne rušil. Opozícia predložila pozmeňovací návrh, aby obvody boli zhodné s novými ôsmimi krajmi, čo bolo tiež legitímne riešenie. Ale ako býva zvykom, opozičné návrhy z princípu v parlamente neprechádzajú.
Bez toho, aby sme chceli spochybňovať účelovosť volebnej reformy v roku 1998, treba povedať, že otázka počtu volebných obvodov bola viac otázkou technického zosúladenia administratívneho členenia krajiny než účelovou vecou.
Mečiarovi nálepka autorstva súčasného jedného volebného obvodu prischla neprávom. V politickom diskurze.
Ak dáme bokom uhorské obdobie, žiadne iné volebné usporiadanie územia na Slovensku nevydržalo tak dlho ako „Mečiarov“ volebný obvod. Doposiaľ prežil sedem volebných období, a to napriek tomu, že v parlamente boli minimálne štyri pokusy o jeho zmenu.
Novodobé Slovensko volebné obvody nepotrebuje kvôli administratívnej funkcii. Riadenie volieb je vďaka technológiám oveľa jednoduchšie a rýchlejšie ako kedysi. Medzistupne v organizačnej hierarchii by ich skôr komplikovali a spomaľovali.
Teritoriálna reprezentatívnosť parlamentu je sama osebe legitímnou otázkou. Slovensko je taká malá krajina a tak silne ekonomicky, spoločensky, kultúrne či politicky sústredená do svojho hlavného mesta, že zavedenie volebných obvodov by len sťažka prinieslo lepšie zastúpenie regiónov. Výsledky volieb 1994 sú toho dobrým príkladom. Navyše dnes máme vďaka komunikačným technológiám všetci k svojim poslancom oveľa bližšie, ako to bolo pred desiatkami rokov. Namiesto cestovania do najbližšej regionálnej poslaneckej kancelárie v čase stránkových hodín sa dá dnes poslancovi kedykoľvek poslať mail či napísať na niektorej zo sociálnych sietí. Alebo zavolať.
Novodobému Slovensku by sa skôr zišla integračná funkcia volebných obvodov. Obvody by zabraňovali neustálemu rozpadu straníckeho systému, v slovenskom parlamente by sa mohli etablovať aj väčšie strany, ktoré by mohli byť základom stabilnejších vlád a eliminoval by sa vplyv extrémistických a antisystémových strán. Na to by však nestačilo len zaviesť volebné obvody, muselo by ísť o komplexnejšiu volebnú reformu s väčšinovými prvkami, sprevádzanú ďalšími reformami – napríklad zákona o politických stranách.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
