Na genialitu psieho čuchu sa technológie stále nechytajú, vraví záchranár po návrate z Turecka

Milan Tomčík, záchranár špecialista a psovod, je príslušníkom Horskej záchrannej služby Nízke Tatry – Bystrá. V špeciálnom horskom module je styčným dôstojníkom.
Záchranárom je 16 rokov, z toho 13 profesionálnym. Zúčastnil sa aj na záchrannej akcii pri výbuchu bytovky v Prešove, bol pri mnohých pádoch lavín. Za najťažšiu akciu v živote považuje vyhľadávanie ľudí pod troskami po zemetrasení v Turecku.
Pochádza zo Závadky nad Hronom, má 45 rokov, je ženatý a má dve deti.
Rozpráva aj o tom:
- ako musia byť aj pri najväčších katastrofách sebestační a schopní zostať sedem dní v teréne;
- ako sa vrátili z Turecka po tom, čo sa vyhrotila komunikácia s miestnymi;
- čo sa sníva záchranárovi niekoľko dní po tvrdej akcii
- a ako môže záchranár preniesť svoju neistotu aj na psa.
Pred pár dňami ste sa vrátili zo záchrannej akcie po zemetrasení v Turecku. Stále ste unavený?
Stále, ale pomaličky sa dávam dokopy.
Je bežné, že rekonvalescencia trvá tak dlho?
Je ťažké to s niečím porovnávať, ale myslím si, že je to normálne. V Turecku bolo veľmi málo spánku, veľmi veľa psychického aj fyzického vyčerpania, takže únava dolieha aj odznieva postupne.
Správy o zemetrasení v Turecku o vyše 40-tisíc obetiach, ale aj o zachránených deťoch po 180 hodinách pod sutinami obleteli svet. Čo vám napadlo, keď ste prišli na miesto?
Z vrtuľníka nás vysadili priamo do centra mesta Antakya (hlavné mesto provincie) v provincii Hatay a hneď sme začali pátrať. Pred očami sme mali katastrofu nevídaných rozmerov, ktorá sa dá len veľmi ťažko opísať slovami. Vedeli sme, kvôli čomu sme prišli, a hneď sme sa sústredili na zachraňovanie. Mojou úlohou po vysadení bolo kontaktovať niekoho miestneho a vytvoriť pátracie tímy.
Boli ste tam so psom?
Áno, mojou úlohou je aj práca so psom Bojanom.

Prvý bol vojenský tábor, kde sa delili úlohy, potom nás naložili do nákladného auta a vysadili nás v rozpadnutých uliciach plných popadaných domov. Niektoré ešte stáli, pretože sa opierali o iné budovy alebo o seba, napriek tomu bolo jasné, že mnohí ľudia v nich zostali. Aj keď niektoré budovy stáli, to ešte neznamená, že boli v poriadku všetky poschodia. Napríklad päťposchodový dom, ktorý vyzeral, že stojí, mal jedno poschodie úplne stlačené, v podstate zmizlo.