Nie je ten náš parlament až taký krepý

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Mimochodom, vie sa, kto je Ján Blcháč? Ján Blcháč je poslancom Národnej rady a členom predsedníctva strany Hlas. Je niečím zaujímavý? Možno tým, že je neznámy a disciplinovaný. Aj on sa ako jeho stranícki druhovia a družky „zneprítomnil“ minulý týždeň na dôležitom parlamentnom hlasovaní o Rusku. Ale sedemdesiatosem poslancov a poslankýň tam bolo a prijalo jedno zásadné a trošku prehliadané uznesenie. Národná rada v ňom označuje v súlade s rezolúciou Parlamentného zhromaždenia rady Európy súčasný ruský režim za teroristický a v súlade s uznesením Európskeho parlamentu považuje Ruskú federáciu za „štát podporujúci terorizmus“. To je veľká vec. Dá sa uzavrieť, že v parlamente sa stále nachádza väčšina poslancov, ktorí ešte majú funkčný morálny kompas a vedia ho aj použiť.

Z uznesenia Národnej rady, že ruský režim je teroristický a Ruská federácia podporuje terorizmus, vyplývajú nielen mravné záväzky Slovenskej republiky voči Ukrajine, ale aj záväzky pri ochrane bezpečnosti jej vlastných občanov (akože nás). Ak je Rusko ako jadrová mocnosť považované domácimi i medzinárodnými autoritami za teroristický štát, potom je fakticky v ohrození celý svet. Najviac však štáty, ktoré sú k nemu (naj)bližšie. Tieto záväzky v praktickej rovine znamenajú všestrannú a hlavne včasnú pomoc Ukrajine – od politickej podpory cez vojenskú až po humanitárnu. Za otáľaním je len viac obetí a utrpenia. Vo všetkých troch oblastiach si Slovensko a jeho vláda plnili svoje úlohy povedzme na jedna mínus. To mínus je tam preto, že keď ešte vláda mala dôveru parlamentu, mohla sklady zbraní a munície vyprázdňovať rýchlejšie.

Lebo teraz z toho vznikol politický a ústavný problém. Odvolaná vláda by totiž nemala rozhodovať „o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky“. Na túto ústavnú prekážku poukazujú aj poslanci a poslankyne zoskupení okolo Roberta Fica vrátane tých taktikov z Hlasu. Sú to oni, čo navrhli, aby parlament vyjadril nesúhlas s akoukoľvek formou odovzdania stíhačiek Ukrajine. Na prekvapenie neargumentujú v proruských naratívoch ani perfídnym pacifizmom, argumentujú len ústavou. Pravdaže, o tom, že by im na nej skutočne záležalo, sa dá účinne pochybovať. Na druhej strane (ruku na srdce či na ústavu), ak rozhodnutie o dodávke zbraní Ukrajine nepatrí k zásadnej otázke vnútornej a zahraničnej politiky, potom slová a vety, ktoré upravujú dôležité otázky v štáte, strácajú zmysel.

Na čo mysleli ctení zákonodarcovia

Lenže nie je to až také lapidárne prosté. Ak odvolaná vláda podľa jedného ústavného ustanovenia nemôže rozhodovať o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky, podľa nasledujúcich ústavných ustanovení môže rozhodnúť o vyslaní ozbrojených síl mimo slovenského územia, a to nielen z humanitárnych dôvodov, ale aj do bojových misií v rámci „záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu“. Čiže odvolaná vláda môže rozhodnúť trebárs o vyslaní našich vojakov na Ukrajinu, ale nemôže napadnutej Ukrajine posielať zbrane.

Čo je to za hlúposť a ako sa mohla prihodiť našej mladej demokracii? Nuž tak, že keď sa v roku 2011 v rámci pádu vlády Ivety Radičovej v chvate a šturme zakázalo vláde rozhodovať o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky, zákonodarcovia určite mali na mysli niečo celkom iné ako práve materiálnu pomoc susednému štátu, ktorý v nepredstaviteľných útrapách a hrdinstve už celý rok čelí ruskému terorizmu. Ale stalo sa.

Z tejto „ústavnej pasce“ sa však dá dostať aj bez ohýbania či porušenia práva a vytvárania neželaného precedensu. A treba na to využiť práve tú parlamentnú väčšinu, ktorá so všetkou vážnosťou označila Rusko za štát podporujúci terorizmus. Táto väčšina môže do riadnych volieb ustanoviť s pomocou prezidentky riadnu vládu, ktorá bude mať dôveru parlamentu a môže rozhodovať aj o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky, teda bez akýchkoľvek nezmyselných obmedzení. Takáto vláda by nebola takzvanou úradníckou vládou, čiže zosmiešňovaným a parlamentom ignorovaným telesom, cez ktorý ničia imidž Zuzany Čaputovej jej odporcovia pod vedením Roberta Fica a Igora Matoviča. Bola by to plnohodnotná vláda, hoci len na pár mesiacov.

Zhoda v otázke ruského terorizmu zaväzuje

Ak je toto priveľké sústo, existuje ešte jednoduchší spôsob, ako dodať obrancom Ukrajiny to, čo potrebujú, bez porušenia ústavy. Táto parlamentná väčšina s funkčným morálnym kompasom a zase s pomocou prezidentky môže prijať špeciálny zákon o pomoci Slovenska Ukrajine vrátane vojenskej – akýsi Lex Ukrajina II. Vláda potom tento „zákonný pokyn“ parlamentu jednoducho vykoná, lebo aj odvolaná vláda v zmysle ústavy rozhoduje „o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon“. Ak to ustanoví zákon, čiže obyčajné uznesenie nemusí stačiť.

Vec je predsa vážna. Chceme právny štát, vládu zákona (teda aspoň niektorí), pričom pomoc Ukrajine je v záujme aj našej národnej bezpečnosti. Inými slovami, dosiahnutá parlamentná zhoda v otázke ruského terorizmu zaväzuje poslancov a poslankyne pokračovať ďalej a neskončiť len pri deklarácii.

Zo skúsenosti sa dá povedať, že drvivá väčšina dnešných „prevádzkových“ udalostí na politickej scéne sa pre svoju bezvýznamnosť stratí v pene budúceho času. Vrátane tej, či predčasné voľby budú v júni či v septembri. Kto si dnes napríklad spomenie na rôznych „Jánov Blcháčov“, ktorí počas uplynulých desaťročí preplávali bez povšimnutia parlamentom. Pomoc Ukrajine, trpezlivá solidarita občanov, označenie Ruska za teroristický štát však pretrvajú. Rovnako ako hanba a večné zatratenie Putinových prisluhovačov i vlajkonosičov falošného mieru.