Denník N

Legenda undergroundu: Keď eštebáci nahuckali na syna spolužiakov a tí ho natreli psími výkalmi, emigrovali sme 

Foto - autoportrét Jaroslava „Abbého“ Libanského
Foto – autoportrét Jaroslava „Abbého“ Libanského

Český umelec Jaroslav „Abbé“ Libanský (70) opisuje pohnutý život za čias komunistickej diktatúry. Úplne zásadné bolo, vraví, aby sme si v rámci možností robili, čo chceme, aby nám do toho nikto „nekecal“. To však eštebáci nedovolili.

„Abbé“ Libanský dokázal v sedemdesiatych rokoch odolávať rôznym formám nátlaku komunistickej Štátnej bezpečnosti, v jednej chvíli to však už prestalo byť pre jeho rodinu únosné. V rozhovore sa dočítate:

  • že dlhé vlasy mužov boli za socializmu politickým postojom a aké hry hrali „máničky“ s režimom;
  • ako mali v komunite disentu rodiny veľa detí, o ktoré sa navzájom starali;
  • za akých okolností podpísal Chartu 77;
  • že jeho kamarátov fízli bili, pálili na nich cigarety a v rámci akcie Asanácia ich v roku 1982 vyhnali z Československa;
  • ako vznikla v roku 2003 jeho unikátna fotografická kniha My underground.

Ako vznikla vaša prezývka Abbé? Súvisí to s grófom Monte Cristo?

Čiastočne. Prezývka vznikla v čas, keď som v roku 1972 robil prijímačky na bohosloveckú fakultu v Prahe. Vzali ma. Išiel som večer do obľúbenej „máničkovskej“ krčmy pri Karlovom moste a tam som oznámil, že ma prijali. A kamarát Slovák Peter Ragan, ktorý potom emigroval do Austrálie, vstal a vraví: „Tak, a odteraz medzi nami sedí Abbé.“ Takže prezývka je kombináciou náboženskej terminológie a v tom čase veľmi populárneho francúzskeho seriálu o grófovi Monte Cristo so Jeanom Maraisom v hlavnej úlohe, kde bol abbé Faria. Mal som už vtedy dlhé vlasy a bradu ako on. (smiech)

Zvykli ste si na tú prezývku?

Mne už nikto inak ani nehovorí. Iba zopár kamarátov, ktorí prezývky principiálne odmietajú, napríklad filmár Václav Marhoul, ma volá Jaroslav.

Jaroslav „Abbé“ Libanský. Foto N – Andrej Bán

Bohosloveckú fakultu ste aj vyštudovali?

Nie, dvakrát som štúdium prerušil a potom som odišiel. Mal som trošku problémy s ľuďmi, ktorí tam vtedy za socializmu učili. Nepripadali mi úplne kresťanskí.

Ako vnímate svoju vieru?

To je zložitá otázka. Písal som tam seminárnu prácu na tému budhizmu…

Zbyněk Fišer, teda Egon Bondy, bol jeho znalcom.

S ním som mal o tom veľké diskusie. Neskôr ma veľmi ovplyvnil

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie