Nikdy nestrieľala, teraz dáva prednosť kalašnikovu pred knižkami. Ako sa z učiteľky Julie stala vojačka

Obyvatelia ukrajinského hlavného mesta boli ešte stále v šoku z toho, že Rusko rozbehlo totálnu inváziu a pokúšalo sa dobyť až do Kyjiva, keď sme ju stretli vlani na konci marca. Sedela v tureckom sede na jednej zo základní teritoriálnej obrany, do ktorej sa prihlasovali dobrovoľníci.

Na kolenách mala knižku od Serhija Žadana a popri čítaní trénovala výmenu zásobníkov na svojom kalašnikove.

Klik-klik-klik. Šlo jej to hladko a pohyby mala zautomatizované. Pár týždňov predtým pritom ešte nevedela, aké to je držať v ruke zbraň.

Z učiteľky ukrajinčiny, ktorá miluje knihy, sa medzitým stala profesionálna vojačka a z teritoriálnej obrany oficiálna súčasť ukrajinskej armády.

Po roku sme sa znovu stretli, aby nám Julia Bondarenko vyrozprávala, ako prežila dvanásť mesiacov vojny a ako jej to zmenilo život.

Ako som hliadkovala dňom i nocou a ako ma zmenila vojna

„Absolútne som nezaváhala,“ povie, usmeje sa, ale z toho úsmevu ide smútok.

Stretli sme sa v jej obľúbenej kaviarničke-kníhkupectve v bonvivánskej kyjivskej štvrti Podil. Po prvých dvoch mesiacoch dostali v teritoriálnej obrane všetci na výber, či chcú odísť, alebo sa stať profesionálnymi vojakmi.

Zostala, a s ňou väčšina bataliónu dobrovoľníkov.

„Odišli tak traja, jedno dievča, ktoré chcelo robiť dobrovoľníčku, iný mal zdravotné problémy. Skoro všetci zostali,“ rozpráva.

V teritoriálnej obrane z nej urobili strelkyňu. Ruskí vojaci sa nakoniec až do Kyjiva nedostali. Po okupácii v Kyjivskej oblasti, kde po sebe zanechali spúšť a podozrenia z vojnových zločinov, sa Rusi potupne stiahli a Julia nakoniec nemusela svoj kalašnikov použiť v boji.

Na samopal si však zvykla. O to horšie niesla, keď ju nakoniec prevelili a dali jej byrokratickú prácu. „Neverili by ste, koľko je v armáde papierovačiek,“ smeje sa a rozpráva, ako jej chýba práca v teréne a streľba. „Keď ste žena, stále je tu tendencia poslať vás do kuchyne. A mne chýba, že s kalašnikovom pracujem menej ako na začiatku, a už to cítim, že strácam prax.“

Prvé týždne vojny určite patrili medzi najťažšie. Spomína, ako skoro vôbec nespala a hliadkovala dňom i nocou v uliciach Kyjiva. „Nevedela som, kto som, kde som, čo sa to so mnou deje. Stále vlastne neviem, ako veľmi ma táto vojna zmenila. Niekedy reagujem oveľa prudšie, ako som zvykla, inokedy úplne rovnako ako pred inváziou. Stále mi chýba odstup od toho všetkého,“ rozpráva.

Misia v ostreľovanom Charkive, a keď ste pri hraniciach s Ruskom

Prekvapivo nudné leto, keď len chodili na cvičenia, kopali zákopy, sedeli a čakali, bolo pre ňu najťažším obdobím. „To ma ubíjalo, chcela som byť v akcii,“ hovorí.

To sa jej neskôr splnilo. Poslali ju do ťažko ostreľovaného Charkiva na sever k ruským hraniciam neďaleko frontu.

Aj jej jednotka sa dostala pod paľbu. Juliina úloha bola logistika a zabezpečenie zásob, aby sa mohli ukrajinské jednotky ubrániť.

„Na tom mieste obdivuhodne odolali ruskej invázii, hoci sú tak blízko Ruska,“ rozpráva Julia.

Aj skúsenosť z frontu jej však ukázala, aké je všetko komplikované. Prekvapenie nastalo, keď sa dostali na miesto tak štyri kilometre od ruských hraníc. „Zistili sme, koľko veľa ľudí tam napriek vojne bolo naladených prorusky. Sťažovali sa, že s ukrajinskou protiofenzívou pribudlo ostreľovania. Odhadujem, že až 60 percent tamojších obyvateľov bolo proruských,“ hovorí.

Vysvetľuje si to najmä mentalitou ľudí, ktorú v tomto ruskojazyčnom regióne za posledné storočia sformovala Moskva. „Nedá sa to zvaliť iba na propagandu, ktorá tam, samozrejme, funguje. Svoj podiel zodpovednosti nesie aj ukrajinská vláda. Podcenila informačnú politiku a neurobila dosť preto, aby sa na ňu miestni pozerali inak. Je to aj o vzdelávaní. Teraz si za to nesieme následky,“ rozpráva a stále z nej cítiť tú intelektuálku, ktorá by sa najradšej niekde zavrela a ponorila do knižiek.

„To je presne to, čo sa najviac zmenilo. Nemám na čítanie čas,“ hovorí. Kým predtým zvykla prečítať ročne tak 50 kníh, posledný rok stihla tak štyri-päť. Najradšej má teraz švédskeho autora Fredrika Backmana.

Aký je život vojačky

Julii chýbajú aj jej žiaci a aj úrad ombudsmana, kde pracovala popri učiteľskej profesii. Doma opatruje odložené listy a pohľadnice od detí, ktoré jej pripomínajú nie až tak dávne normálne časy.

Na druhej strane, život mimo armády, keď má hoci len na pár voľno, jej príde fádny a bezvýznamný. „Mala som teraz desať dní dovolenku, bola som navštíviť rodičov a vôbec som sa necítila uvoľnená, bolo to ťažké,“ vraví.

Uniformu má na sebe takmer stále, vyzlieka ju len na voľné dni. „Tak som si na to zvykla, že už neviem, ako sa nosí sukňa, aby som sa pritom cítila pohodlne,“ smeje sa.

Žije na vojenskej základni. „Sme v peknom sanatóriu. Mám na izbe dobrú sprchu. Až mi to na začiatku prišlo nepatričné a trochu som si musela zvykať. Ale netrvalo to dlho.“

Jej deň sa začína každé ráno o šiestej. Cvičenie, ranné rituály a potom veľa papierovačiek, ktoré nemá rada. „Rozkaz je rozkaz.“

Platovo si výrazne pohoršila. Základný plat v armáde je 14-tisíc hrivien (354 eur). Ak ste v bojových zónach, dostávate prémiu stotisíc. Keď bola učiteľkou a popri tom robila u ombudsmana, zarobila okolo 25-tisíc hrivien (633 eur).

Je niečo, na čo si v armáde nevie zvyknúť?

„Disciplína. Často musíte robiť veci, s ktorými nesúhlasíte alebo nerozumiete, prečo ich máte urobiť. Ale tak funguje armáda a ja sa nesťažujem. Len si na to neviem zvyknúť,“ hovorí.

Do teritoriálnej obrany sa prihlásila už deň pred vojnou, vlani 23. februára. „Nikto netušil, že to bude napokon také zlé.“ Mama ťažko niesla, keď sa prihlásila do teritoriálnej obrany, a aj to, že sa v armáde rozhodla zostať. „Či sú na mňa rodičia hrdí? Verím, že áno, chvíľu im však trvalo, kým sa im podarilo ma trochu pochopiť.“

„Mama veľmi často plakala, nevedela pochopiť, čo sa deje.“ A opakovane ju prosila, aby prišla za rodinou do ich dediny v centrálnej Ukrajine. Julia však hovorí, že jej miesto je v Kyjive.

Tvár New York Times

V Kyjive si počas dramatických dní všimla učiteľku Juliu aj fotoreportérka New York Times Lynsey Addario. Navštívila ju viackrát – na základni, doma aj u jej rodičov. Pred niekoľkými dňami sa stala tvárou ich reportáže.

Julia si to však na svoje sociálne siete nedala. „Dúfala som, že si to veľa ľudí nevšimne. Samozrejme, písali mi všetci. Nie som rada stredobodom pozornosti,“ hovorí až hanblivo o tom, že jej príbeh sa dostal k miliónom čitateľov na celom svete.

Prvý týždne čítala všetky správy o vojne. „Bolo toho veľa, musela som spomaliť a sústrediť sa iba na svoju prácu. Až potom sa mi uľavilo.“

Keď potrebujem vypnúť, myslím napríklad na knižky. Na iné veci, ako je vojna, vraví. „Nemyslím na to, čo bude. Nechcem špekulovať, to by ma oberalo o veľa energie. Sústreďujem sa na svoje úlohy,“ rozpráva.

Voloďa zomrel pod Bachmutom

Prišli aj extrémne bolestivé dni. Počas vojny zomreli už dvaja jej blízki ľudia.

„Voloďa zomrel pod Bachmutom,“ rozpráva. O mesto sa dlhé mesiace vedú krvavé boje, posledné dni získali Rusi ďalšie dve blízke dediny. Postupujú však veľmi pomaly od domu k domu.

„Niekoľko dní pred tým sme si s Voloďom písali. Potom som sa dopočula, že sa niečo stalo našim chlapcom. Bolo ich tam pätnásť. Ani neviem prečo, ale hneď som si pomyslela naňho. Čítala som si naše správy a nedokázala pochopiť, že mi už nenapíše. Zostala po ňom manželka s malou dcérkou. Chystal sa ísť na synovu svadbu.“

„A potom Loša – tiež učiteľ…“

Ak by vojna skončila, vráti sa k svojej pôvodnej profesii?

„Tak v prvom rade, na dva mesiace utečiem do hôr, zavriem sa niekde so svojimi knihami a nebudem chcieť nikoho vidieť,“ smeje sa. A potom by sa vrátila do školy aj k ombudsmanovi.

„Ale to je vec budúcnosti. Ak sa táto vojna skončí,“ hovorí Julia.

Nič ruské pre mňa nie je dobré

Stretli sme sa v deň, keď do Kyjiva prekvapivo prišiel americký prezident Joe Biden. „Myslím, že to bol historický moment. Veľmi by som chcela, aby Biden vďaka tomu pochopil, čo naozaj potrebujeme. Teda ešte lepšie zbrane,“ hovorí Julia. Na mysli má aj lietadlá, za ktoré teraz lobuje ukrajinské vedenie na čele s Volodymyrom Zelenským. Na pondelkovej návšteve však tento prísľub od Bidena nezaznel.

Náš rozhovor v kníhkupectve sa na záver symbolicky znovu stočí ku knihám a umeniu. Julia vyštudovala ukrajinskú filológiu. Vždy hovorila viac po ukrajinsky a nemala slabosť pre ruských klasikov. Teraz ich úplne odmieta čítať. „Teraz pre mňa nie je nič ruské dobré. Ani hudba, ani filmy, ani literatúra.“

V Kyjive sa posledné mesiace vedie debata, či by nemali napríklad zavrieť múzeum Michaila Bulgakova, autora slávneho románu Majster a Margarétka, ktorý sa narodil v Kyjive, no bol známy svojím protiukrajinským postojom. Keby to bolo na Julii, inak oddanej nadšenkyni literatúry, tak by ho okamžite zavrela.

„Máme veľmi veľa ukrajinských autorov svetovej kvality, ktorých nikto nepozná a zaslúžili by si vlastné múzeum. Počas tejto vojny sa veľmi zmenil môj postoj k Rusom. Mala som pocit, že je medzi nimi aj veľa dobrých ľudí, ktorí nesúhlasia s tým, čo sa u nich deje. Keď však vidím, koľko veľa z nich sa vytešuje, že tu zabíjajú malé deti, tak je mi z toho zle. Máme určite lepších spisovateľov ako Bulgakov.“