Ukrajinský politológ: Putin sa prepočítal. Veľkú vojnu si nemôže dovoliť, no možnosti ústupu nemá

Kult jubileí zdedilo Rusko po Sovietskom zväze, no veľká ruská ofenzíva sa počas prvého výročia vojny očakávať nedá, hovorí ukrajinský politológ a riaditeľ Berlínskeho centra východoeurópskych štúdií Dmitri Stratievski.

Ako však Stratyjevskyj povedal v rozhovore pre Denník N, koniec vojny tento rok neočakáva. Možno bude prímerie, ale to by neznamenalo koniec nepriateľstva. Nevidí žiadny odpor voči Putinovi v ruskej spoločnosti a „čo je dôležitejšie, žiadne hrozby pre ‚putinizmus‘ ako spoločensko-politický model s mnohými možnosťami ziskuchtivosti aj mimo Kremľa“.

S Dmitrim Stratievskim sa okrem iného rozprávame o:

• prvom roku vojny a váhavosti Západu s pomocou na začiatku ruskej invázie,
• možnosti jadrovej vojny a o tom, čo by to pre Putina znamenalo politicky,
• možnom vplyve Volodymyra Zelenského na vytrvalosť a odpor Ukrajincov,
• možnosti, že by sa v Kremli ozvala opozícia proti Putinovi alebo že by proti nemu vznikla vlna odporu v ruskej verejnosti,
• tom, či sa vojna môže skončiť tento rok.

Ako si spomínate na 24. február 2022? Prekvapilo vás, že Putin rozpútal totálnu vojnu na Ukrajine?

V ten deň som prežíval rôzne pocity, som rodák z Ukrajiny a žijú tam moji príbuzní. Hnev, súcit s ukrajinským ľudom, empatia… Nepredpovedal som vojnu v takomto rozsahu. Patril som k väčšine odbornej komunity, ktorá predpokladala, že Putin tento fatálny krok, ktorý je fatálny aj pre Rusko samotné, neurobí. Myslel som si, že Moskva hrá poker a napína svaly na ukrajinskej hranici s cieľom dosiahnuť, aby im Západ ustúpil v niektorých geopolitických požiadavkách. Takúto predpoveď potvrdzovala aj vojenská situácia, pretože s kontingentom 150-tisíc až 180-tisíc vojakov sa predsa neútočí na najväčšiu európsku krajinu, ktorá má viac ako 40 miliónov obyvateľov a armádu overenú v boji. Nevylučoval som eskaláciu na východnej Ukrajine s lokálnym charakterom, ktorá by mohla poslúžiť ako „dôkaz“ závažnosti Putinových hrozieb, ale nečakal som rozsiahly útok na celú Ukrajinu.

Myslíte si, že Západ zareagoval dostatočne rýchlo? Podporili sme na začiatku Ukrajinu dostatočne?

Spätne ľudia radi hovoria, že podpora Ukrajiny mala byť organizovaná rýchlejšie a efektívnejšie. A čiastočne je to pravda. Na druhej strane strach z rozšírenia vojny bol v európskych metropolách veľmi veľký. Existovali aj obavy, že by moderné západné zbrane mohli skončiť v rukách Rusov. Otázka dodávok zbraní do vojnového regiónu bola a stále je veľmi citlivá pre západné štáty, najmä pre Nemecko.

Hlavné deficity v úvodnej fáze vojny vidím nielen v objeme dodávok zbraní, ale aj v koordinácii. Takzvaný ramsteinský formát (pomenovaný podľa americkej základne v Nemecku, kde ministri štátov NATO debatujú o pomoci Ukrajine, pozn. red.) bol vytvorený až v treťom mesiaci vojny, v dôsledku čoho sme stratili priveľa drahocenného času. Ukrajinci v praxi dokázali, že vedia poraziť ruskú armádu na bojisku, pričom zaplatili krvavú cenu za váhavosť Západu.

Veľa sa hovorilo o možnej jadrovej vojne. Nie je pre Putina politicky výhodnejšie sa jadrovou vojnou vyhrážať a naháňať tým strach ako ju reálne viesť? Čo by pre neho politicky znamenalo použitie jadrových zbraní?

Pre Putina je jadrová vojna kulisa, ktorou naháňa hrôzu. Je to prostriedok nátlaku, ktorým chce znížiť ochotu západných spoločností pomáhať Ukrajine. Podľa môjho odhadu je pravdepodobnosť použitia jadrových zbraní veľmi nízka. Taktické jadrové zbrane na bojisku sú pre Rusko všetkým možným, len nie zásadnou zmenou hry, pretože tento krok môže mať vojensky malý efekt. Geopoliticky by to pre Moskvu v spolupráci s Čínou a Indiou znamenalo značné ťažkosti, pretože ústredná téza zahraničnej politiky Pekingu znie: „Nie jadrovej vojne.“ O použití strategických jadrových zbraní podľa mňa netreba viesť debatu, dôsledky pre celé ľudstvo a aj pre Rusko a jeho vládcov sú jasné.

Veľa ľudí Putinovi túto hru verí. Na Slovensku máme aj pár takých politikov, ktorí by najradšej obetovali časť Ukrajiny, len aby bol mier.

Kedysi som bol zástancom kombinovaného modelu v ruskej politike, zjednodušene povedané, ukázať jasné zuby a zároveň signalizovať opatrenia na budovanie dôvery a ochotu hovoriť. Tento model sa ukázal ako nefunkčný. Po prvé, teoretické ústupky Putinovi by priniesli len krátky útlm vo vojne proti Ukrajine. Nepotrebuje malé a stredné oblasti na východe Ukrajiny, chce ovládnuť celú Ukrajinu – či už vojensky, alebo politicky. V tomto prípade by nová, možno krvavá vojna v Európe bola nevyhnutná. Po druhé, ako demokrati a Európania nesmieme vytvoriť precedens a tým vyslať signál ostatným diktátorom po celom svete, že hranice sa dajú zmeniť silou a že demokratické spoločenstvo je len papierovým tigrom, ale v reálnom svete sa nemá ako brániť.

Po roku vojny je už pomoc Západu omnoho väčšia. Posielame zbrane, tanky, vojenskú techniku. K veľkej eskalácii z ruskej strany však zatiaľ nedošlo. Znamená to, že Rusko nie je pripravené na väčšiu vojnu?

O Putinových vojnových plánoch vieme veľmi málo a môžeme vysloviť len určité hypotézy. V praxi však môžeme pozorovať, že pravidelne blafuje. Putin zrejme rátal s „operáciou“ na Ukrajine, ktorá bude časovo a priestorovo obmedzená a Západ bude oveľa opatrnejší. Pripravenosť EÚ zaobísť sa v budúcnosti čiastočne alebo úplne bez ruských energetických zdrojov, najmä v chladnom období, bola pre Kremeľ nepríjemným prekvapením. Myslím si, že ruské vedenie si teraz uvedomuje, že sa prepočítalo, a nemôže si dovoliť veľkú vojnu. Nemá však žiadne alternatívne možnosti na ústup, a preto sa teraz spolieha na stratégiu vojenského opotrebovania v nádeji, že Ukrajina a Západ budú nakoniec unavení z vojny.

Nemôže pre neho však byť už problematické komunikovať tieto neúspechy ruskej verejnosti? Mal to byť blitzkrieg a po roku je ruské víťazstvo v nedohľadne. 

V nemčine by som na to odpovedal slovom Jein, čo znamená áno aj nie. Každý autoritatívny vodca musí dosahovať úspechy, inak by mal mať určité obavy, že v jeho vlastnom prostredí spochybnia jeho nárok na moc. Na druhej strane, Putin je momentálne pevne v sedle. Kremeľ ovláda celú mediálnu scénu v Rusku, okrem niekoľkých internetových stránok a online priestorov, ktoré sleduje len málo Rusov, a každú porážku môže prezentovať ako „dočasný problém“ a najmenší úspech, napríklad ten nedávny v Soledare, ako „veľkú výhru“.

Putin miluje výročia. Teraz sa blíži prvé výročia rozpútania jeho totálnej vojny proti Ukrajine. Myslíte si, že spustí novú veľkú ofenzívu?

Kult jubileí Rusko zdedilo po Sovietskom zväze. Ruské zdroje sú však v súčasnosti prísne obmedzené. Napriek všetkým očakávaniam Putin v januári a prvej polovici februára nenariadil novú rozsiahlu mobilizáciu. Ako je známe, trvá najmenej dva a pol až tri mesiace, kým môžu čerstvo odvedeného muža nasadiť na front. Výsledkom je, že Rusko teraz nemá žiadnu vážnu príležitosť začať novú, skutočne rozsiahlu ofenzívu.

Ukrajinci ukázali, že sú nesmierne silní a odolní. Budú bojovať až do konca?

O tom nepochybujem. Ani ukrajinská spoločnosť, ani ukrajinské elity sa nezmieria s okupáciou ukrajinských území.

Má na tom zásluhu aj prezident Volodymyr Zelenskyj? Bol by odpor Ukrajincov taký silný, ak by na čele krajiny stál slabší líder?

Vo vojne s jasným rozdelením rolí, kde presne vieme, kto je agresor a kto obeť útoku, nehrá meno hlavy štátu rozhodujúcu úlohu. Ak by Porošenko vyhral voľby v roku 2019, vo všeobecnosti by sa správal rovnako ako jeho nástupca v roku 2022. Zelenskyj má nepochybne charizmu ako mladý a dynamický politik novej generácie, čo má pozitívny vplyv. Podľa mňa to však nie je rozhodujúce.

Niektorí členovia ukrajinskej vlády čelili nedávno obvineniam z korupcie. Je to paradoxne dôkaz toho, že ukrajinská demokracia žije a funguje aj v čase vojny? 

Na Ukrajine je korupcia, to sa nedá skrývať. Na druhej strane je skutočne pozitívne, že takéto prípady sú odhaľované, a čo je dôležitejšie, že sú medializované a riešené verejne.

Čo potrebuje demokracia na to, aby mohla fungovať v čase vojny?

Určité obmedzenia sú v časoch vojny nevyhnutné, dokonca aj v demokraciách. Vhodným príkladom je vojnová cenzúra a sloboda tlače. Teraz napríklad proruské vyjadrenia názoru nemajú miesto v ukrajinskej televízii. Nemysliteľná by bola aj práca vojnového reportéra z operačnej oblasti ukrajinskej armády, ktorý bude podávať správy o rozmiestnení určitých jednotiek a ich výzbroji. Voľby sa z pochopiteľných dôvodov nemôžu konať ani vo vojnovej zóne, ani v okupovaných regiónoch. Zároveň je dôležité, aby demokratický rámec a inštitúcie zostali na svojom mieste, aby mohli byť po vojne opäť bez prerušenia uvedené do plnej prevádzky.

V autoritárskych režimoch chýba disent, teda opozícia alebo aspoň niekto s iným názorom, ako má vláda. To však vedie k tomu, že diktátor vlastne nemá prehľad o realite, pretože všetci mu situáciu vykresľujú cez ružové okuliare. Je to takto aj v Moskve? Povie niekto Putinovi aj veci, ktoré nechce počuť? 

Túto otázku považujem za ústrednú a nemám na ňu jednoznačnú odpoveď. Asi to bol skôr mix rôznych okolností. V niektorých prípadoch mohol byť tok informácií skutočne obmedzený. Alebo tok informácií riadil niekto, kto sa bál straty privilégií. A v niektorých prípadoch existovali aj falošné očakávania vo vedení armády, napríklad na základe ruských úspechov v Sýrii.

Je šanca, že by sa v Moskve našiel disident, ktorý by sa Putinovi postavil a spustil by domino, pridávali by sa k nemu ďalší a zrazu by sa ukázalo, koľko ľudí je proti vojne? Považujete takýto scenár za možný?

Je to veľmi málo pravdepodobné. Ruská politická elita mala a naďalej má ďaleko od homogénnosti. Rôzne vplyvné skupiny bojujú medzi sebou o zdroje. V jednom sa však zhodujú. Nespozorovali sme názorovú rôznorodosť, aspoň nie pri rozhodovaní o začiatku vojny. Všetky hlavy v Kremli buď súhlasili, alebo ticho prikývli. Ani priamo vo vojne nie je protipohyb, ktorý by stál za zmienku. Neprotestovala ani ruská byrokracia, ani ruskí oligarchovia, ktorí v dôsledku Putinovho kroku prišli o milióny a miliardy.

A čo v ruská verejnosť? Vidíte možnosť, že by sa ľudia postavili proti vojne?

To je veľmi zložitá otázka, na ktorú sa nedá stručne odpovedať. Vo všeobecnosti môžem vymenovať pár bodov. V súčasnej ruskej spoločnosti vidím malý priestor pre disidentov. Po prvé, ide o početne malú skupinu, väčšinou to boli ľudia, ktorí zomreli dávno pred 24. februárom. Po druhé, z tých, ktorí žijú, museli mnohí nedávno opustiť Rusko a ich domáce siete boli zničené. Po tretie, štátna represia sa neustále zvyšuje, čím sa zvyšuje cena akejkoľvek opozičnej aktivity. A po štvrté, väčšina Rusov sa stiahla do svojho súkromného života a nereagujú na výzvy na politickú činnosť.

Existuje podľa vás možnosť, že by sa vojna tento rok skončila?

Moja predpoveď je, že na Ukrajine bude večná vojna, ktorá sa neskončí v roku 2023. Pripravuje sa na to aj Západ, stačí sa pozrieť na prudký nárast výroby munície a rakiet v USA. Ukrajina je schopná a môže zostaviť nové jednotky, s ktorými by po integrácii západnej vojenskej techniky začala novú úspešnú ofenzívu. Okrem toho, v súčasnosti nevidím žiadne domáce hrozby pre Putina, a čo je dôležitejšie, žiadne hrozby pre „putinizmus“ ako spoločensko-politický model s mnohými možnosťami ziskuchtivosti aj mimo Kremľa. Krátkodobé prímerie nemožno vylúčiť, no potom by sa veci opäť vyhrotili. V súčasnosti nevidím žiadny základ pre diplomatické riešenie, pretože bojujúce strany majú v tejto vojne nezmieriteľne odlišné ciele.