Zavraždení na úteku, vyrabované domy. Obyvatelia Hostomeľa nám ukázali zábery, ktoré usvedčujú ruských vojakov zo zločinov

Sergej mal obrovské šťastie, že to všetko prežil. Jeho dom síce počas ostreľovania doničili a ešte ho aj vyrabovali ruskí vojaci, ktorí tam po sebe nechali aj množstvo výkalov, ale Sergej a jeho najbližšia rodina zostali nažive.

Jeho tehotnej žene sa po oslobodení Hostomeľa narodil zdravý synček.

V satelitnom mestečku blízko Kyjiva, kde sa Rusi pred rokom hneď na začiatku totálnej invázie pokúsili dobyť strategické letisko, nám porozprával brutálny príbeh ruskej okupácie. Keby tam Rusi uspeli, vojna by sa zrejme vyvíjala úplne inak.

Ruská armáda po sebe zanechala spúšť, zničené najväčšie dopravné lietadlo na svete Antonov An-225, známe najmä ako Mrija (Sen), ale najmä množstvo zavraždených civilistov.

Dôkazový materiál na mobile

Sergej počas tých dramatických dní zaznamenával okupáciu ruskými vojakmi na svoj mobil. Po oslobodení Hostomeľa ho odovzdal na expertízu prokuratúre, aby mohla všetko riadne zdokumentovať a dôkladne zaradiť medzi dôkazy o zločinoch, ktorých sa Rusi dopustili.

V Hostomeli sme získali tieto zábery, vidno na nich dostrieľané autá so zabitými ľuďmi, ktorí sa len snažili dostať do bezpečia – a ako Sergej pátral po ich identite, aby dal vedieť rodinám.

Spojili sme ich so zábermi z bezpečnostných kamier z mesta, na ktorých vidno ruských vojakov v akcii.

Zábery nie sú vhodné pre citlivejšie povahy.

Videá z okupovaného Hostomeľa: Ruskí vojaci strieľali na civilistov na úteku (autori: Sergej z Hostomeľa, Mirek Tóda, Martina Koník)

Hostomeľ bol kedysi pekným satelitným mestečkom s rodinnými domami a lesoparkom. To je minulosť.

Vojnu pocítili jeho obyvatelia už v prvých hodinách ruskej invázie po 24. februári, keď v meste z helikoptér vysadili prvé elitné ruské jednotky. Vojaci mali to najmodernejšie vybavenie a naivnú predstavu rýchleho víťazstva a nakoniec obsadenia Kyjiva z miest, ako je Hostomeľ, Irpiň alebo Buča.

„Plán bol jasný. Potrebovali veľký aeorodróm, kde by mohli pohodlne pristávať so svojimi jednotkami a technikou,“ vysvetľuje Sergej. „A potrebovali vyčistiť priestor desať kilometrov okolo letiska,“ dodáva.

Prvé pokusy o obsadenie letiska Ukrajinci odrazili, potom sa to striedalo a priebeh bitky bol dlho nejasný. Obe strany proti sebe viedli v meste tvrdé boje a do komplexu rodinných domov, kde žil Sergej, dopadli ukrajinské strely, ktoré mierili na ruskú vojenskú techniku.

Zničili im auto a so ženou, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, sa nemali ako dostať preč z mesta. Možno im to aj zachránilo život. Ruskí vojaci totiž úmyselne strieľali po civilistoch, ktorí sa snažili z Hostomeľa dostať do bezpečnejšieho Kyjiva.

Kadyrovovci v lesíku a smrť v autách

Postupne do mesta dorazili ruské jednotky s množstvom tankov a obrnených vozidiel. Obsadili prvé domy a zaujali pozície vo dvoroch či v zákopoch okolo letiska. V lesíku neďaleko Sergejovho domu sa usadili čečenské jednotky známe ako kadyrovovci.

Neskôr sa objavili informácie, že práve oni plánovali atentát na ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Ukrajinským jednotkám sa ich však podarilo odhaliť a zničiť. Prvý ruský generál Magomed Tušajev padol podľa Sergeja práve tu.

Situácia v meste bola kritická. Okupované mesto bolo pod neustálym ostreľovaním a leteckými náletmi. Prestala fungovať elektrina, dochádzalo jedlo aj lieky. Pokusy o útek sa končili vraždením. Do Hostomeľa sa nevedeli dostať humanitárni pracovníci, v uliciach ležali mŕtve telá.

Vystrašení ľudia sa ukryli v pivniciach – ak ich mali – a nevychádzali von.

Na druhej strane komplexu rodinných domov smerom na hlavnú ulicu nám Sergej ukazuje miesto, odkiaľ ruskí vojaci strieľali po autách s civilistami na úteku. Prechádzame sa po ulici, odkiaľ po nich pálili, a Sergej nám ukazuje zábery z bezpečnostných kamier z tých dní na rovnakej ulici. Sú na nich elitní ruskí vojaci.

„Veľmi dobre vieme, kto to bol,“ rozpráva Sergej a ukazuje nám fotografie s vojenskými debnami, na ktorých vidno označenie OMON z Krasnojarského kraja. Vinníci sa podľa neho dajú identifikovať veľmi ľahko.

Aby rodiny vedeli

Keď to situácia umožňovala, pokúšal sa Sergej zmapovať všetko, čo sa v meste dialo. Ukazuje nám drastické zábery, ako sa snažil zistiť identitu zavraždených civilistov v rozstrieľaných autách. Vidno na nich, ako otvára zničené autá, kde ležia zakrvavení mŕtvi civilisti s guľkami v telách. Sergej hľadal ich doklady alebo mobily, aby zavolal príbuzným a dal im vedieť, čo sa stalo.

Marec bol najdrsnejší. V tých dňoch ruskej okupácie sa museli sťahovať z domu do domu, aby unikli ruským vojakom, ktorí rabovali, čo sa dalo, a vypočúvali každého, či náhodou nemá nejaké spojenie s vojnou na Donbase alebo nebojuje za Ukrajinu. Sergejova manželka bola vtedy už vo vysokom štádiu tehotenstva.

Ak by natrafili na Sergeja, mal by problém. Pracoval totiž v jednej z ukrajinských bezpečnostných zložiek. Ak by to zistili, asi by to bol preňho rozsudok smrti.

Roky výcviku, vojenského aj zdravotníckeho, a prax v márnici na druhej strane Sergejovi pomohli prežiť extrémne nebezpečné dni ruskej okupácie v Hostomeli.

Medzi obyvateľmi mesta sa podľa neho našli aj ruskí kolaboranti, ktorí si na autá nakreslili písmeno Z alebo V. „Tým z domov nezmizlo nič, ani jedna zápalka. Veľmi dobre vieme, kto to bol,“ hovorí Sergej.

Aj po roku od bitky o Hostomeľ je skaza v meste viditeľná takmer na každej ulici.

Mnohé domy sú spálené alebo zbombardované. „Na mojej ulici nikto nedostal pomoc od štátu. Všetko sme si museli opraviť svojpomocne. Povedali mi, že veď mám ešte jeden byt v Kyjive, že mám kde bývať,“ hovorí Sergej a je nahnevaný na prístup štátu, ktorý stále upodozrieva z veľkej korupcie.

„Veľká časť západnej pomoci sa stále stráca v korupčných schémach,“ myslí si Sergej a hovorí, že aj medzi Ukrajincami sa našlo niekoľko takých, ktorí rabovali v domoch. „Najskôr zobrali takmer všetko ruskí vojaci, potom miestna luza a v niektorých prípadoch aj ukrajinskí vojaci. Jedného som tak prichytil. Zrejme si povedali, že riskujem tu život, prečo by som si niečo nezobral. Ale takto zmýšľajúcich ľudí nájdete po celom svete. To nie je ukrajinská špecialita,“ hovorí.

Viacerí sa do Hostomeľa už nevrátili a ich domy dodnes stoja zhorené so spálenými autami vo dvore. V jednej ulici je celý rad domov v troskách.

„Strela trafila zdroj s plynom, dom vybuchol a požiar sa rozšíril ďalej. Pomohol tomu aj lacnejší horľavý izolačný materiál domu či drevený plot,“ vysvetľuje Sergej.

Po drastických týždňoch, keď sa ukrývali na viacerých miestach, sa im nakoniec so ženou podarilo evakuovať do Kyjiva a v máji sa im narodil synček.

Keď sa Sergej vrátil do oslobodeného Hostomeľa, vo svojom dome našiel úplnú skazu.

Pobrali všetko, trezor skúšali rozstrieľať

„Akoby sem prišli neandertálci, ktorí ani nevedia, ako sa používa splachovací záchod,“ hovorí Sergej. Ruskí vojaci, ktorých invázia priviedla do moderného ukrajinského mestečka z Ďalekého východu, pokradli, čo sa dalo, a záchody zaplnili výkalmi. Ako zistil, voda v splachovacom systéme bola plná – nespláchli ani raz.

„Nasadil som si kombinézu a zakryl tvár. Toalety vo svojom dome a v domoch svojich príbuzných som čistil od tých výkalov celý týždeň,“ rozpráva Sergej o návrate do zničeného domu, kde našli všetko porozhadzované, často zašpinené výkalmi a všetko, čo malo nejakú cenu – televízor, fotoaparát, hodinky, sušiče vlasov –, ukradnuté.

„Keď sa nevedeli dostať do nášho sejfu, vyrúbali stenu a skúsili ho rozstrieľať na ulici, aby si zobrali nejaké šperky,“ vraví Sergej. „Brali si všetko, čo mohli, ale jednu vec si prekvapivo nikdy nezobrali,“ smeje sa. „Robotické vysávače. Asi nikdy nič také nevideli, a pritom je to pomerne drahá vec.“

„Stali sa prípady, že si brali so sebou varné kanvice, ale nezobrali si k nim ich spodok. Niektorí susedia mi vraveli, že si v nich chceli uvariť čaj tak, že ich spálili na plynovom sporáku.”

Sergej verí, že raz sa ruské zločiny dostanú do Haagu a Rusko za ne ponesie zodpovednosť. Dôkazov, aké natočil Sergej, je množstvo a už teraz je ukrajinská prokuratúra v spolupráci s medzinárodnými partnermi preťažená identifikovaním podozrivých vojnových zločincov.

Takto vyzerá ruský rabujúci vojak a aké to je, keď kuchyňou preletí strela

Na mnohých záberoch z domácich kamier vidno, ako do opustených domov prichádzajú ruskí vojaci a odnášajú si veci.

Presne také fotografie prišli na mobil 12. marca aj Vadimovi z jeho domu v dedine Blystavycia, ktorá leží hneď za Hostomeľom z druhej strany letiska, ktoré sa Rusi snažili získať pod svoju kontrolu.

Vadimovi sa so ženou Allou a s 13-ročným synom Iliom podarilo ujsť z Rusmi okupovanej dediny iba deň predtým.

„Všade boli ruské tanky. Nad domom nám hučali helikoptéry a lietadlá. Aj tu strieľali často po civilistoch, ktorí sa snažili ujsť autami preč,“ rozpráva Alla.

Obaja sú lekári a raz už pred vojnou utekali na Donbase. „V Luhansku sme zažili, ako Rusi navozili svojich ľudí z Rostova a vyprovokovali vojnu na východe Ukrajiny. Rozhodli sme sa ujsť,“ hovorí endokrinologička Alla. Chvíľu žili v blízkej Buči, neskôr si v Blystavycii kúpili pekný malý domček.

A 24. februára k nim prišla vojna druhý raz.

Schovávali sa vnútri a nevychádzali von až do 11. marca. „Jedna mladá žena to nevydržala a vzala syna, že sa pokúsia ujsť. Syna jej však zastrelili a ešte v ten deň ho museli pochovať,“ rozpráva Alla o ťažkých dňoch blízko hostomeľského letiska. „Viackrát zmizli ľudia, ktorých už nikto nikdy nevidel. Jeden opitý muž sa hádal s vojakmi – zastrelili ho a syn mu musel ešte v tú noc vykopať hrob.“

Jej vystrašený syn Ilia často ležal pod stolom. Nemali pivnicu, kde by sa mohli skryť.

„Raz nám preletela strela oknom cez kuchyňu. Práve som išla za mužom, keď preletela strela medzi nami. Mali sme obrovské šťastie, že sa nám nič nestalo,“ hovorí Alla.

Zo svojho domu počuli, ako Rusi strieľajú na blízke letisko a smerom na Kyjiv. Vo vzduchu neustále lietali ruské stroje. V diaľke videli, ako horia sklady s palivom.

„Asi si mysleli, že ich budú na letisku v Hostomeli vítať, namiesto toho hneď prišli o viacero vrtuľníkov,“ hovorí Vadim.

Kedysi si na leteckých slávnostiach odfotil slávnu Mriju, ktorú našli Ukrajinci po vyhratej bitke v hangári zničenú.

Nakoniec si 11. marca povedali, že to risknú a pokúsia sa dostať do bezpečia. Vadim ešte v prvý deň vojny rýchlo zohnal benzín.

„Na kontrolnom stanovišti hliadkoval iba jeden mladý vojak. Bolo vidno, že ho jeho nadriadení zbili a bol celý vystrašený z toho zabíjania, čo sa dialo okolo,“ hovorí Alla.

Pred cestou si radšej zobrali iba staré vybité mobily. Bývalo pravidlo, že Rusi kontrolovali obyvateľom mobily, aby zistili, či v nich náhodou nemajú ukrajinskú symboliku a podobne. Čítali im správy v messengeroch.

„Našťastie nás nezastavil a ostatní vojaci boli zamestnaní rabovaním v tých krajších domoch,“ rozpráva Alla. Podarilo sa im dostať preč z mesta a odišli na západnú Ukrajinu za jej bratom v Ivanofrankivskej oblasti.

Na druhý deň im kamera z ich domu hlásila, že majú nečakaných návštevníkov. Na fotografiách, ktoré nám Vadim ukazuje na mobile, vidno, ako prichádzajú s prázdnymi rukami a odchádzajú s taškami. Keď sa Vadim, Alla a Ilia vrátili domov, čakal ich pohľad, aký zažili mnohí obyvatelia okupovaných miest.

Rozhádzané a zničené veci a zmiznutá technika. „Zobrali si fotoaparáty a spolu s nimi aj air tag, ktorý určuje polohu GPS,“ rozpráva Vadim. Neskôr tak zistili, že jeho veci skončili na ruskej vojenskej základni v Pskove. Tam si ich odviezli ruskí rabujúci vojaci so sebou.