Zomiera tak, ako žil. O pôvabe a zraniteľnosti prezidenta Jimmyho Cartera

Píše Robin Givhanová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post.

Fotografie prezidenta Jimmyho Cartera z jeho pôsobenia v Bielom dome sa nelíšia od fotografií iných amerických prezidentov.

Zväčša ide o dôstojné zábery, na ktorých si podáva ruku s významnými ľuďmi alebo voličmi. Alebo sa typicky široko usmieva, kráča či reční. Od ostatných prezidentov ho však odlišujú obrázky z éry po jeho konci v úrade.

V neskorších verejných rolách, ktoré zastával – budovateľa, učiteľa a manžela milovanej Rosalynn -, ho robila výnimočným jeho neobyčajná obyčajnosť. Zábery Cartera z tohto obdobia jeho života zachytávajú muža plného zraniteľnosti.

A na sklonku života, vo veku 98 rokov, dovolil Carter svojej zraniteľnosti, aby v jeho príbehu zohrala ešte dôležitejšiu úlohu. V sobotu totiž oznámil, že končí s liečbou v nemocnici a zvyšok života chce stráviť doma, pričom mu bude poskytovaná už len paliatívna starostlivosť.

To je samo osebe mimoriadne.

V modernej ére je nezvyčajné, aby sa niekto, kto kedysi dosiahol najvyššie poschodia moci, takto verejne prihlásil k tomu, že na úrovni bežného človeka premýšľa o otázkach života a smrti – so všetkou ich neistotou a zložitosťou.

Muži, ktorí zastávajú funkciu prezidenta, sa po konci v úrade vracajú na iné miesto než to, ktoré zanechali pred svojou cestou do Bieleho domu. Môže ním byť život vo viditeľne honosnejšej a drahšej rezidencii. Môže ním byť obklopovanie sa slávnymi a privilegovanými ľuďmi. Niektorí možno túžia po tom, aby upravili či dokonca prepísali históriu.

Carter sa však po svojom jedinom funkčnom období vrátil do svojho rodného mestečka Plains v štáte Georgia, kde žije menej než 600 ľudí, a teraz tam chce stráviť aj svoje posledné dni. Jeho návrat domov je nezmazateľnou pripomienkou jeho skromnosti.

Aj po konci v úrade pritom dosahoval výrazné úspechy. V roku 2002 mu udelili Nobelovu cenu za mier. V Atlante založil nadáciu Carterovo centrum, ktorá sa zaoberá riešením konfliktov, obhajobou demokracie a ľudských práv či prevenciou chorôb a šírením povedomia o duševnom zdraví.

V kolektívnej pamäti Američanov sa však aj tak najviac uchovali zábery, na ktorých v 95 rokoch vlastnoručne pomáha budovať domy v spolupráci s nadáciou Habitat for Humanity.

In 2019, President Jimmy Carter, the oldest living former president in US history, at age 95, built Habitat for Humanity homes in Nashville.

President Carter represents the best of humanity. https://t.co/oFZpcZC5Be

— Vala Afshar (@ValaAfshar) February 18, 2023

Napriek tomu, že vyštudoval technické školy, nevyzeral dvakrát zručný. Pôsobil ako obyčajný bielovlasý muž v kockovanej košeli, pracovných rukaviciach a prilbe, ktorý pomáhal dať dokopy konštrukciu skromného príbytku.

Namiesto toho, aby postával obďaleč, sa Carter radšej pripojil k skupinovej práci. Robil presne to isté ako ostatní. Ľudia okolo neho z bývalého prezidenta možno aj boli v úžase, ale skrývali to za pozornosť, ktorú venovali vlastnému kladivu a klincom.

Carter pôsobil ako učiteľ v nedeľnej škole. U bývalých prezidentov nie je nezvyčajné, že sa zúčastňujú na bohoslužbách alebo prispievajú na charitu počas sviatkov ako Vianoce či Deň vďakyvzdania.

Carter však nechodil na zhromaždenia len tak. Nebol len symbolickým členom kongregácie. Aktívne vzdelával, pýtal sa a spochybňoval. Rozhovory o viere neviedol z pozície vrchnosti, ale z očí do očí. Zaujímal sa o evanjelium a jeho výklad. Snažil sa mu porozumieť. Pátral a premýšľal.

Teraz, keď Spojené štáty a možno aj celý svet hodnotia jeho život, nám dáva možnosť zamyslieť sa nad tým, čo znamená zomrieť. Nie náhle či násilne, ale po dlhom a naplnenom živote. Po dobrom živote.

Carter získal kontrolu nad svojou vlastnou smrťou tým, že sa kontroly vzdal a odovzdal sa: Bohu, osudu, nevyhnutnému. Každý, kto v živote čelil zdanlivo neprekonateľným prekážkam, potrebuje na takéto rozhodnutie obrovskú silu. Na rozhodnutie, že nadišiel čas prestať sa trápiť a jednoducho byť.

V čase, keď nám technológie sľubujú, že takmer všetko je možné, si v plnej miere dovolil byť človekom.

V ére sociálnych médií slávni ľudia zdieľajú svoje príbehy v reálnom čase, a preto nie je nezvyčajné, že verejnosť vie o ich boji s osobnými démonmi či so zdravotnými problémami.

Spoločnosť často hovorí o zápasoch, ktoré sa ľuďom podarí vyhrať, alebo o takých, ktoré napokon po statočnom boji prehrajú.

Len zriedkavo sa však naskytne príležitosť hovoriť o prípadoch, keď je už ďalší boj neopodstatnený. Málokedy si pripomíname, že povedať „dosť“ je niekedy silné aj posilňujúce zároveň. Málokedy sa od nás žiada, aby sme si so smrťou sadli za jeden stôl a potom ju prijali. Toto je pre nás ponaučenie.

Ako spoločnosť oprávnene investujeme veľa energie do hľadania spôsobov, ako čo i len o trochu predĺžiť ľudský život alebo omladiť telo. Pozornosť sa sústreďuje na opravy tela a na dušu sa často zabúda.

Carter nám však pripomína, že aj duša si zaslúži pozornosť a starostlivosť. A že niekedy musí mať aj prednosť.

Paliatívna starostlivosť nie je vzdaním sa. Je to rozhodnutie presunúť naše úsilie zo snahy podopierať telo k snahe postarať sa o dušu, ktorá sa ocitla na pokraji večnosti.

Zdá sa, že Carterovo rozhodnutie je v súlade so životom, aký žil po skončení prezidentskej kariéry. Zameral sa na hľadanie spôsobov, ako zmierniť utrpenie a umožniť mier. Tieto ciele sa snažil dosiahnuť prostredníctvom obhajoby ľudských práv a aktivizmu v medzinárodnom meradle.

Zároveň nám však ukázal, čo môže znamenať, keď človek tieto úvahy obráti do svojho vlastného vnútra.