O Únii, „scholzovaní“ a Rusku: Nemecko si nezaslúži byť obetným baránkom

Autor je filozof a bývalý politik

Bude to rok, čo Putin spustil vojnu proti Ukrajine. Hneď od počiatku sa žiadalo nasadenie masívnych dodávok zbraní každého druhu pre Ukrajinu aj vytvorenie bezletovej zóny – minimálne okolo najväčších ukrajinských miest a jadrových elektrární. Písal som o tejto potrebe práve tu v Denníku N pár dní po vypuknutí vojny. Nič z toho sa nestalo skutočnosťou. Pomoc je slabá a vychvaľovanie sa veľké.

Áno, je pravda, že Putinove sny o rozdelenej Únii, o separátnom rokovaní s USA, o novom delení sfér vplyvu, o Ukrajine bez Ukrajiny sa mu totálne rozplynuli. Pravda je aj to, že EÚ dokázala veľmi účinne a rýchlo znížiť svoju energetickú závislosť od Moskvy, a tak ropa a plyn už nie sú Putinovou geopolitickou zbraňou. Aj keď jadro stále je…

A do tretice je pravda, že Rusi nedokázali obsadiť Kyjiv a nastoliť protektorátnu vládu, ba aj na bojiskách museli ustúpiť. Nič však nie je vyhraté. A pritom sa všetci západní vodcovia sebauspokojujúco chlácholia, akú skvelú pomoc Ukrajine poskytujú. A vzájomne sa pritom obviňujú, kto je pomalší, a vychvaľujú, kto je akčnejší.

Pôvodná stratégia EÚ

Obetným baránkom sa malo stať Nemecko, lebo od Schrödera po Merkelovú rozvíjalo čulé ekonomické styky s Ruskom. Nemecko si to fakt nezaslúži. Bola to totiž celková politika EÚ voči Rusku: prevládal liberálny koncept mierotvornej misie medzinárodného obchodu. Koncept, ktorý patril k ideologickej výbave liberálov od 19. storočia, ba ťahal sa od Adama Smitha cez Johna Stuarta Milla až po Johna Rawlsa. A stal sa oficiálnou politikou EÚ aj po rozpade Sovietskeho zväzu.

Vtiahnuť Rusko do európskych obchodných vzťahov, súborom zmlúv europeizovať ruskú podnikateľskú spoločnosť, prijatím sociálnych, podnikateľských, ekonomických štandardov približovať ruskú legislatívnu kultúru tej európskej. Rozvíjala sa veľkorysá vízia spolupráce: vstup Ruska do medzinárodných štruktúr, aktívne spoluformovanie medzinárodnej bezpečnostnej, ekonomickej, obchodnej a finančnej architektúry.

V počiatkoch sa to zdalo nádejné: vznikol spoločný Výbor NATO – Rusko s celým súborom dohôd (hlavne transparentnosť všetkých vojenských cvičení, výzbroje a plánovania); Rusko bolo prizvané do zoskupenia svetových ekonomických lídrov G8; bolo významným spoluhráčom v protiteroristickom boji a operáciách. Európska únia rozvinula veľkorysý obchod s Ruskom vrátane citlivých komodít, ako sú energetické zdroje.

Vťahovanie Ruska do fungovania a spoluvytvárania pravidiel svetového spoločenstva mohlo pokračovať. Keď Putin rozpútal tie svoje „malé vojny“ (čečenskú, gruzínsku, moldavskú), boli to výzvy, ale odpoveď bola stále tá istá: Rusko treba viac integrovať, izolácia bude viesť k nacionalizmu a diktatúre. To bolo vtedy všeobecné presvedčenie aj v Európskom parlamente, aj v Európskej komisii.

Nacionalizmus a Nemecko

Ani USA nemali žiaden iný koncept. Ukázal to práve moment obsadenia Krymu, ktorý Američanov úplne zaskočil. Rovnako ako vpád na Ukrajinu. USA nemali pripravenú žiadnu stratégiu ani taktiku.

Nemecko za tejto situácie muselo doma prekonávať dve reality: závislosť od dovozu ruských energetických komodít a svoju domácu tradíciu nezapájania sa do svetových vojenských operácií. To nie sú jednoduché manévre: to prvé si vyžaduje obrovské investície a čas; a to druhé odklon od politiky, ktorá sa stala pilierom nemeckej emancipácie z traumy nacizmu. Skúste sa zapojiť do nejakého svetového konfliktu bez obnovovania nacionalizmu!

Nemecko príkladne a dôsledne od II. svetovej vojny dvere nacionalizmu neotvorilo. Každá vojna ho obrodzuje. Nikto to nevie lepšie ako Nemci. Spomeňme si len na Bushove nacionalistické bubny pred operáciami v Afganistane či Iraku. A ak si niekto myslí, že horlivosť Borisa Johnsona pri pomoci Ukrajine mala nejaký idealistický motív, mýli sa: chcel len ukázať, že Británia po brexite zostala svetovým hráčom. Poľsko získalo priestor na svoje geopolitické ambície, ktoré by rado upevnilo osobitnými zmluvami s USA, o ktoré sa desaťročia usiluje.

Pod pláštikom vzdoru voči ruskej agresii sa rozvíja nebezpečná národná geopolitika. Aj tá orbánovská, ktorá by si v prípade ruského úspechu rada niečo z Ukrajiny uchmatla. (A iba mimochodom, minister Káčer mal úplnú pravdu vo svojich výrokoch, ktoré sa stali predmetom všeobecnej kritiky: lebo s jedlom rastie chuť, a ak by sa začali meniť hranice, Orbán by bol prvý, kto by chcel prekonať „trianonskú traumu“ okypteného Veľkomaďarska, ako ho mal na svojom šále.)

Nemci veľmi dobre poznajú všetky tieto nebezpečenstvá. A napriek tomu dnes stoja na čele hľadania kolektívnej odpovede na ruskú agresiu. To ironické „scholzovanie“, o ktorom sa tu v Denníku N zmieňuje Timothy Garton Ash, sa mení na obdivuhodný nemecký obrat založený na skutočnej obrane európskych hodnôt a nie na prihrievaní si vlastných nacionálnych geopolitických záujmov. V tomto kontexte si pripomeňme, že to boli práve Američania, kto hneď od začiatku nasadil latku obmedzenej, zdržanlivej pomoci Ukrajine: odmietnutie bezletovej zóny, protileteckých zbraní dlhšieho doletu a rečami (tak z úst prezidenta Bidena, ako aj ministra zahraničia Blinkena) o rizikách tretej svetovej vojny, o neprovokáciách voči Rusku a o nevťahovaní NATO do konfliktu.

Áno, chuť do boja narastá iba postupne, až po tom, čo sa ukazuje, že Rusko nie je schopné masívne nasadiť techniku, spustiť efektívne operácie a aj jadrová hrozba sa dostala do pozadia.

Nová šanca pre EÚ

Takže trochu zovšeobecnene: žiadne veľké hrdinstvo Západu sa neukázalo. Nič neoprávňuje na nejakú osobitnú hrdosť a nadradenosť anglo-amerického prístupu (ako sa nám to aj na stránkach Denníka N usilujú vtlačiť napríklad Edward Lucas alebo občas aj iní komentátori či „analytici“).

Návšteva Joa Bidena na Ukrajine nebola symbolom toho, že krajina už nie je „sférou ruského vplyvu“, ale bola vítaným aj žiaducim verejným záväzkom USA podporovať ukrajinskú suverenitu. Lenže európski lídri uskutočnili takýchto návštev desiatky, USA boli až posledné…

Rovnako veľa chýba aj EÚ. Lebo ona by mala predovšetkým reagovať, aby táto vojna zasa neprebudila nacionalizmy a geopolitické hry jednotlivých štátov. Na druhej strane by som však EÚ nepodceňoval. Tak ako vedela nájsť odpovede vo všetkých krízových situáciách (od finančnej krízy po pandémiu), má silné nástroje aj dnes: predovšetkým obmedzenie manévrovacej schopnosti Ruska cez energetické zdroje jednotnou energetickou politikou EÚ a výlučným mandátom Európskej komisie na uzatváranie zmlúv o nákupe plynu a ropy; spustenie budovania spoločného obranného priemyslu a napokon pretavenie svojej sociálno-ekonomickej sily aj do vojenskej podoby: vytvorenia európskej obrannej únie.

V tomto úsilí bude rozhodujúce práve „Scholzovo“ Nemecko. Lebo Francúzsko je dnes pripravené, ale len do chvíle, kým tam nenastúpi Le Penová či nejaký jej klon.