Mohli sme očakávať zabíjanie, ale nie jeho skutočný rozsah

Autor je ukrajinský politológ

Len dva týždne pred najdramatickejšou eskaláciou ruskej vojny proti Ukrajine vo februári 2022 požiadali kolegovia zo slovenského think-tanku GLOBSEC mňa i ďalších odborníkov v tejto oblasti o krátky komentár k možným scenárom ruskej agresie. Čitatelia si spomenú, že v tom čase sa americkí a britskí lídri – informovaní svojimi spravodajskými agentúrami – aktívne zapájali do zvyšovania povedomia spojencov o ruských prípravách na masívny útok proti Ukrajine a zároveň sa pokúšali odradiť ruské vedenie od realizácie jeho zhubných zámerov.

To sa tak nemôže skončiť

Keďže Rusko zhromažďovalo na hraniciach s Ukrajinou desaťtisíce vojakov, rovnako ako mnohí iní Európania som dúfal, že moskovské rinčanie zbraňami nie je vážne, a veril som, že hoci nemôžeme poprieť možnosť ďalšej ruskej invázie na Ukrajinu, takýto vývoj bol stále najmenej pravdepodobným scenárom.

Túto nádej a vieru podoprelo racionálne presvedčenie, že strach z ochromujúcich západných sankcií presvedčí ruské vedenie, aby si dvakrát premyslelo, či po niekoľkých rokoch konfliktu nízkej intenzity v Ruskom okupovaných častiach východnej Ukrajiny podnikne ďalší vpád na jej územie. Rovnaká racionalita tiež hovorila, že zaplatiť neuveriteľne vysokú cenu v podobe ľudských životov bude pre Moskvu veľmi náročné.

Lenže toto racionálne vysvetlenie bolo v rozpore s ďalším, rovnako legitímnym racionálnym názorom, ktorý nebral do úvahy údajnú ekonomickú triezvosť a morálne obavy Moskvy a trval na tom, že všetko, čo sme vedeli o Putinovom režime, poukazuje na nevyhnutnosť vojenskej eskalácie na Ukrajine. Prečo pochybovať, pýtal sa tento racionalizmus, o najhorších úmysloch Moskvy po tom, čo v roku 2014 nezákonne a v rozpore so všetkými medzinárodnými normami anektovala ukrajinský Krym? Prečo veriť ruskému ubezpečovaniu, že sa nechystá napadnúť Ukrajinu, keď Kremeľ klamal takmer o všetkom, čo na Ukrajine robil od roku 2014?

Mali sme to vidieť

Neschopnosť praktického racionalizmu predvídať najkrvavejšiu vojnu v Európe od druhej svetovej vojny, triumf empirického racionalizmu a tiež – čo je možno najdôležitejšie – absolútny rozsah tragédie ruskej invázie zmenili spôsob nazerania na socio-politický vývoj v Rusku pred 24. februárom 2022.

Keď ruské úrady zbedačovali vzdialené ruské regióny a hnali tamojších ľudí do biedy, nevybudovali si skupinu sociálne zúfalých dobrovoľníkov pre vojnu proti Ukrajine?

Keď podporovali produkciu filmov, kníh a relácií, ktoré sa vysmievali ukrajinskému národu ako úskočnému a zradnému a hanobili Ukrajincov hrdých na svoju národnú identitu ako zaostalých fašistov, nesnažili sa svojím dehumanizačným úsilím uľahčiť budúce ruské vojnové zločiny na Ukrajine?

Keď metodicky eliminovali – prostredníctvom zastrašovania, väznenia a vraždenia – nezávislé médiá, občiansku spoločnosť a politickú opozíciu, nezničili preventívne možné akékoľvek zaznamenaniahodné protivojnové hnutie v Rusku?

Keď premenili ruské väznice a trestanecké kolónie na monštrum mučenia, degradácie a neľudskosti, nevytvorili tým budúcu zásobu potravy pre delá, ktorú mala použiť vagnerova skupina a ďalšie ruské štátne teroristické organizácie?

Keď podporovali nedôveru medzi svojimi občanmi prostredníctvom sexizmu, nenávisti a normalizácie domáceho násilia, nepripravili ruské obyvateľstvo na to, aby sa zmenilo na poslušnú, odcudzenú a beznádejnú masu ľudí, ktorí budú naďalej slúžiť civilným motorom ruskej vojnovej mašinérie?

Nedostatočná znalosť

Vedení empirickým racionalizmom môžeme pri spätnom pohľade odhaliť všetky tieto vývojové trendy. No aj tá najčistejšia verzia tohto racionalizmu by nás len ťažko mohla pripraviť na hrôzy, ktoré Rusi rozpútali na Ukrajine počas svojej genocídnej invázie.

Prirodzene, mohli sme očakávať, že Rusi budú zabíjať ukrajinských civilistov bez ohľadu na to, či sú to etnickí Ukrajinci, Rusi, Židia alebo čokoľvek iné. Napokon, tak to robili od roku 2014. Kto však mohol čakať, že ruská armáda zrovná so zemou celé ukrajinské mestá na územiach, ktoré Moskva považuje za ruské? Alebo sme, žiaľ, mohli očakávať, že ruskí okupanti budú používať znásilňovanie ukrajinských žien a detí ako vojnovú zbraň – koniec koncov, toto robili ich sovietski predkovia, keď okupovali strednú a východnú Európu. Lenže kto by si skutočne vedel predstaviť, že ruské manželky budú samy dávať pokyn svojim manželom, aby znásilňovali Ukrajinky?

Veľká časť tohto mrazivého prekvapenia pochádza z nedostatku našich vedomostí a odborných znalostí o Rusku a jeho obyvateľstve. Príliš veľa západných odborníkov sa zmenilo z objektívnych výskumníkov ruskej histórie, kultúry a spoločnosti na zaujatých „chápačov Ruska“, ak nie na otvorených spolupracovníkov Kremľa. Príliš veľa ruských vedcov sýtených západnými grantmi, štipendiami a akademickými výmenami vyprodukovalo neopodstatnene optimistické výsledky „výskumu“ s cieľom vyhovieť politickým ašpiráciám niektorých Západniarov o údajne nevyhnutnej demokratizácii Ruska. Príliš veľa východoeurópskych vedcov s hlbokými znalosťami Ruska nedokázalo prísť s presvedčivým výskumom, ktorý by sa dostal k severoamerickým a západoeurópskym zainteresovaným ľuďom bez toho, aby boli odmietnutí ako ľudia, ktorých motivuje historická trauma.

Ako mohol niekto pochybovať?

A čo nedostatočná znalosť Ukrajiny? Bol to skutočne nedostatok západných odborných znalostí o najväčšej európskej krajine, ktorá sa nachádza celá v Európe, ktorý bránil Západu dodávať Ukrajine toľko potrebné ťažké zbrane predtým, ako Rusi vo februári 2022 vojnu eskalovali. V priebehu roku 2022 Západ podporil Ukrajinu delostreleckými raketovými systémami, húfnicami, protiraketovými systémami a obrnenými vozidlami, ale prečo to západné štáty neurobili pred eskaláciou napriek informáciám, že Rusko sa pripravuje na plnohodnotnú inváziu?

Odpoveď na túto otázku – ako dnes vieme – znie, že hlavní západní spojenci predpokladali, že Ukrajina padne do troch týždňov, a obávali sa, že ťažké západné zbrane skončia u Rusov, v medzinárodných zločineckých gangoch alebo u teroristov. To bol praktický racionalizmus – ten istý, ktorý dúfal v ruskú deeskaláciu a obával sa rýchleho ukrajinského zániku. Napriek tomu k eskalácii došlo.

Naproti tomu empirický racionalizmus kričal Západu a zvyšku sveta, že Ukrajina bude napriek všetkému vzdorovať. Empirickým základom takejto dôvery boli dejiny Ukrajiny za posledné dve desaťročia. Ukrajinci úspešne bojovali – pokojnými aj násilnými protestmi – proti všetkým domácim pokusom zmeniť svoju krajinu na autoritársky režim. Ukrajinci boli pripravení obetovať svoje životy za slobodu aj proti domácim autokratom, tak ako mohol niekto pochybovať o odhodlaní Ukrajiny bojovať proti zahraničnej tyranii?

Dôstojnosť, solidarita, statočnosť

Kým ruské vedenie likvidovalo posledné zvyšky politickej opozície vo svojej krajine, stranícko-politický život na Ukrajine prekvital a umožnil vznik novej generácie lídrov, ktorí sa naučili vážiť si demokraciu a ľudský život. Keď sa ruské obyvateľstvo pozeralo iným smerom, keď ich úrady potlačovali náboženské a sexuálne menšiny, ukrajinská občianska spoločnosť budovala siete solidarity, aby zabezpečila, že sa žiadna legitímna sociálna skupina nestane obeťou štátnej represie. Kým bolo Rusko čoraz viac ovládané strachom, Ukrajina dávala dôraz na dôstojnosť, ktorá je v centre vládnutia.

Bola to kombinácia dôstojnosti, solidarity a statočnosti Ukrajiny, ktorá jej nielenže umožnila prekaziť ruské genocídne plány, ale inšpirovala aj národy na Západe, aby sa postavili na stranu Ukrajiny a jej ľudu. A keďže Ukrajina s pomocou svojich spojencov bojuje ďalej a vyhráva vojnu, Západ sa nielen transformuje, ale aj posilňuje svoje pozície vo svete, ktorý už nikdy nebude ako predtým.