Po roku vojny musíme podporiť riskantnú cestu Ukrajiny za víťazstvom

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Generál Valerij Zalužnyj, robustný rázny muž s plnými lícami, sedí za stolom v Kyjive, odkiaľ velí všetkým ukrajinským ozbrojeným silám. Pýtam sa ho, čo potrebujú od Západu. Po prvé, protivzdušnú obranu. So zábleskom v očiach si rozopne svoju flísovú bundu kaki farby a odhalí tričko požadujúce stíhačky s nápisom „F-16!“ Ďalšie na jeho zozname sú rakety dlhého doletu, napríklad americké ATACMS a francúzsko-britské Storm Shadow, ktoré môžu zasiahnuť ruské ciele mimo dosahu ich súčasného vybavenia. Zrazu generál vyskočí, zmizne za presklenou kancelárskou skriňou, za ktorou je improvizovaný priestor na spanie, a vráti sa s ďalším tričkom, tentoraz vyzývajúcim na dodávku rakiet. Zdá sa, že má tričko pre každý zbraňový systém.

Teraz je ten čas

Blíži sa prvé výročie rozsiahlej invázie, ktorú Vladimir Putin spustil 24. februára 2022, a ukrajinským silám sa nebezpečne míňajú zásoby munície potrebnej pre ich stále prevažne postsovietske zbrane, keďže Rusko neustále strieľa na mestá, ako je napríklad Bachmut. Ukrajinci zatiaľ nemajú zo štandardnej výbavy NATO nič také, čo by nahradilo staršiu výbavu. Kaliber 152 mm pre postsovietske zbrane je síce len nepatrne menší než kaliber 155 mm pre zbraňové systémy NATO, no od tohto trojmilimetrového rozdielu môže závisieť budúcnosť Európy. Podobný problém je aj s tankmi. Hoci nejaké nemecké Leopardy a britské Challengery už konečne prechádzajú, väčšina ukrajinských tankov sú stále postsovietske modely. Bez munície, hovorí Zalužnyj, by to neboli „tanky, ale traktory“.

Pri rozhovore s ukrajinským hlavným veliteľom, ktorý je skrz-naskrz vojak, chápete, že vášnivé žiadosti prezidenta Volodymyra Zelenského na jeho bleskovom turné po Londýne, Paríži a Bruseli nie sú len nejakým zvláštnym typom rétorického cvičenia, ale odrážajú tvrdé a presné vojenské potreby. Týždeň strávený v Kyjive a jeho okolí, po ktorom nasledovalo niekoľko dní na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, mi jasne ukázali, že nasledujúcich šesť mesiacov môže byť pre Ukrajinu rozhodujúcim časom.

Všetci sú mobilizovaní

Do Kyjiva som dorazil rachotiacim starým nočným vlakom z Poľska (rozhodne nie luxusným modelom, ktorý prepravoval amerického prezidenta Joea Bidena tou istou trasou), kde ma hneď privítalo varovanie pred náletom, a tak som strávil niekoľko hodín v protileteckom kryte. Ale okrem času stráveného v podzemí („Nemáme dosť protibombových krytov pre našich študentov,“ povzdychol si jeden akademik, čím zasadil problémy západných univerzít do nečakanej perspektívy), okrem výpadkov elektriny, vriec s pieskom, všadeprítomných vojakov a neprítomných manželiek a detí sa život v Kyjive zdá navonok pozoruhodne normálny.

Všetci sú mobilizovaní s cieľom zvíťaziť. Môj študentský asistent mi ukazuje aplikáciu Armáda dronov, v ktorej môžete okrem iného nahlásiť polohu ruských jednotiek. Šéf ukrajinských železníc mi hovorí, ako udržali vlaky v chode, evakuovali štyri milióny ľudí a doviezli palivo pre celú krajinu. Novinári, spisovatelia a umelci dokumentujú genocídny charakter ruskej okupácie. „Toto bude najlepšie zdokumentovaná vojna v histórii,“ hovoria. V Buči, Irpini, Hostomeli a Boroďanke – mená obcí, ktoré máme na perách tak ako kedysi Srebrenicu a Vukovar – boli zachytené scény ničenia, svedectvá priamych svedkov a fotografie zverstiev, z ktorých sa cítite fyzicky zle. Vo vládnych úradoch a think-tankoch sa ľudia rýchlo pripravujú na rekonštrukciu, reformu a členstvo v EÚ a NATO. „Našou kartou je naša rýchlosť,“ hovorí Oľha Stefanišyna, podpredsedníčka vlády pre euroatlantickú integráciu.

Je tu aj vyčerpanie

V kníhkupectve Siajvo (Žiarenie) v centre Kyjiva zamestnanci zbierajú knihy v ruskom jazyku, ktoré sa majú recyklovať, pričom výťažok ide ukrajinskej armáde. Predavačka Lydia mi povedala, že už zrecyklovali viac ako 111-tisíc kníh a kúpili vojenské podporné vozidlo, ktoré vďační vojaci nazývajú Siajvomobil. V pivnici mi ukazuje hromadu úhľadne zbalených kníh vrátane Dostojevského Bratov Karamazovovcov a ruského vydania Kafku, ktoré čakajú na rozdrvenie. Zrazu dnu nakukne muž s pár novými zväzkami a nesmelo sa pýta: „Mohli by ste si vziať 55 zväzkov Lenina?“ „Samozrejme!“ Keď sa táto krvavá vojna skončí, Lydia a jej kolegovia by chceli svoje kníhkupectvo urobiť modernejším a „európskym“. (Fotky z mnohých z týchto miest som uverejnil vo svojom bulletine na Substacku s názvom História súčasnosti.)

Je tu však aj vyčerpanie, triezvy realizmus a vedomie neúprosne rastúcej ceny v podobe ľudských životov. „Svojím spôsobom prehrávame,“ hovorí jeden protikorupčný aktivista, „pretože naši ľudia umierajú.“ Myslím na Jevhena Hulevyča, redaktora a literárneho kritika, ktorý sa stal vojakom v prvej línii a ktorého som stretol, keď sa vlani v decembri vo Ľvive zotavoval zo zranení. O niekoľko týždňov ho zabili v akcii, zrejme neďaleko Bachmutu.

Hlavne rýchlo

Rozhodujúcou otázkou v každej vojne je, na čej strane je čas. Napríklad v roku 1942 bol čas jasne na strane protihitlerovských spojencov. Ale v tejto vojne môže byť čas na strane Vladimira Putina. Existuje silné podozrenie, že si to myslí aj Putin. Ak by mu poslala zbrane Čína, ešte viac by ho to posilnilo.

Preto ten neustály ukrajinský dôraz na rýchlosť a urgentnosť. Nemecký kancelár Olaf Scholz na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii ocenil svoju vlastnú opatrnosť slovami „Sorgfalt vor Schnellschuss“, čo približne znamená, že dáva prednosť starostlivosti pred unáhlenou akciou. Je to pekné motto pre mierové časy, ale vo vojne hrá výsledná pomalosť v Putinov prospech. Takže my na Západe musíme konať ukrajinskou rýchlosťou. Musíme rýchlejšie dostať viac munície a zbraní na miesta, kde ich generál Zalužnyj potrebuje, a zvýšiť finančnú podporu na udržanie slabnúceho ukrajinského systému zdravotnej starostlivosti, škôl, bývania a celkovo rozpočtu. Existujúce zásoby zbraní a munície západných armád sú značne vyčerpané, pretože sme počas postmúrového obdobia (t. j. po páde berlínskeho múru 9. novembra 1989), ktoré sa skončilo 24. februára 2022, znížili ostražitosť. Ale v Mníchove som počul aj predstaviteľov európskeho obranného priemyslu, ktorí povedali, že by mohli rýchlo zvýšiť výrobu, ak by politickí lídri znížili byrokraciu a národný protekcionizmus, ktoré tento sektor stále sužujú.

Západu musí byť jasné, ako možno tieto zbrane použiť. Kľúčovou otázkou je tu Krym. V tejto chvíli majú strategickú iniciatívu Rusi, ktorí sa prebíjajú v Donbase, ale Ukrajinci na jar pripravujú veľkú protiofenzívu s využitím niektorých nových brigád vybavených a vycvičených na Západe. Nie je žiadnym tajomstvom, že jednou z možností môže byť tlak na juh z oblasti okolo Zaporižžie smerom k Azovskému moru. Ak budú Ukrajinci úspešní, mohli by sa dostať na okraj Krymu.

Krym späť?

Takmer všetci Ukrajinci, ktorých som stretol, hovorili, že by mali získať Krym späť. Ich argumenty sú morálne (ako hovoril Jevhen, už zomrelo priveľa ľudí, aby sa to nestalo), právne (ide o ukrajinské suverénne územie), politické (prieskum naznačuje, že ukrajinská verejná mienka by neodpustila žiadnemu ukrajinskému politikovi, ktorý sa vzdal Krymu) i kultúrne (vzdať sa Krymu znamená vzdať sa krymských Tatárov, povedala mi Tamila Taševa, vedúca úradu pre krymské záležitosti, ktorý prezident Zelenskyj umiestnil do centra kyjivskej vládnej štvrte.) Existujú však aj strategické – dlhodobé aj krátkodobé – dôvody.

Ukrajinci hovoria, že z dlhodobého hľadiska si Ukrajina nikdy nemôže užívať bezpečnosť, keď budú ruské sily naďalej squatovať na Kryme. (Pre hrubé porovnanie si predstavte zaprisahaného nepriateľa Británie, ktorý má odpaľovacie zariadenia na ostrove Wight.) A čo krátkodobé hľadisko? Ukrajinci tvrdia, že Krym je jediná vec, na ktorej väčšine Rusov skutočne záleží, o polostrov im ide oveľa viac ako o Donbas. Takže len hroziacim postupom na polostrov a použitím rakiet dlhého doletu, ktorými by mohli zničiť Kerčský most, ktorý je životne dôležitým zásobovacím spojením s Ruskom, môžu prinútiť Moskvu k vážnym rozhovorom. Zvlášť názorne mi to vyložil šéf ukrajinskej vojenskej rozviedky Kyrylo Budanov sediaci vo svojej zatemnenej kancelárii s oknami pokrytými vrecami s pieskom a hrozivými olejomaľbami na stene, zatiaľ čo opisoval geografiu kampane na obrovskej nástennej obrazovke. Ale niekoľko starších amerických generálov vrátane Wesleyho Clarka podporuje opatrnejšiu verziu tohto postupu, ktorá má strategickú logiku a ktorá môže otočiť priebeh vojny a prinútiť Putina sadnúť si k rokovaciemu stolu.

Je to však aj veľké riziko. Hoci väčšina politikov na Západe verejne nedá dopustiť na „územnú integritu“ a hovorí, že „je na Ukrajincoch, aby sa rozhodli“, súkromne si mnohí myslia, že Ukrajina by sa mala zastaviť pred Krymom. Východiskový bod ich analýz je rovnaký ako ten, pre ktorý chcú ísť Ukrajinci do toho: Krym je pre Rusko skutočne dôležitý. Obávajú sa teda, že by Putin mohol eskalovať reakciu, možno by sa dokonca mohol uchýliť aj k použitiu taktickej jadrovej zbrane (možnosť, ktorú Budanov hneď zavrhuje a bezstarostne ma uisťuje, že tomu neverí ani americká rozviedka).Aj preto USA zatiaľ nedali Ukrajine rakety dlhého doletu a lietadlá, ktoré by mohli Krym odrezať od Ruska.

Veľký pokrok

Napriek tomu, že toto nie je vojna medzi NATO a Ruskom a západní lídri sú odhodlaní to nemeniť, Bidenova pondelková dramatická návšteva Kyjiva ukazuje, do akej miery je teraz na Ukrajine v stávke dôveryhodnosť Západu. Pred rokom si okrem Ukrajiny takmer nikto nemyslel, že by sa mohla stať členom NATO, a Francúzsko a Nemecko boli dokonca proti udeleniu štatútu kandidátskej krajiny EÚ. Dnes je Ukrajina akceptovaným kandidátom na členstvo v EÚ a v Mníchove som sa stretol aj s rastúcou podporou jej členstva v NATO.

Bude trvať dlho, kým o tom bude presvedčených všetkých 30 členov NATO – vrátane proputinovského maďarského lídra Viktora Orbána a tureckého diktátora Recepa Tayyipa Erdogana. Ukrajina však teraz potrebuje bezpečnosť. Aj keď si odmyslíme všetko ostatné, bez nej bude prichádzať len málo serióznych zahraničných investícií. A tak v Mníchove generál David Petraeus obhajoval, aby Ukrajina dostala dočasné, no jasné bezpečnostné záruky od skupiny členských štátov NATO vedenej USA. Toto je určite správne. Jediný spôsob, ako dospieť k silnej, slobodnej a prosperujúcej Ukrajine, je, že sa európske mocnosti ako Británia, Poľsko, Nemecko a Francúzsko pripoja k USA a preklenú priepasti medzi koncom súčasných nepriateľských akcií a prípadným plným členstvom krajiny vo dvoch kľúčových zoskupeniach Západu. Z rovnakého dôvodu by len tento záväzok poskytol Západu postavenie a páku na to, aby neverejne povzbudil Ukrajinu, aby urobila aj bolestivý kompromis, ktorý by mohol byť zatiaľ potrebný na ukončenie vojny v tomto roku, a to jasným ukrajinským víťazstvom.

Nebojte sa!

Cesta vpred bez rizika neexistuje. Riziko je aj v tom, že ukrajinské sily ohrozia Krym, aj v tom, že západné krajiny ponúknu Ukrajine tvrdé bezpečnostné záruky. Existuje aj riziko, že dovolíme, aby Putinova opotrebovávacia vojna pokračovala aj budúci rok, pričom Si Ťin-pching si z toho môže vyvodiť záver, že ozbrojená agresia sa vypláca. Potrebujeme múdrosť a odvahu, aby sme došli k tomu, že z dlhodobého hľadiska je druhé riziko väčšie. Strach je zlý radca, hovorieval pápež Ján Pavol II. a odkaz pre Západ nielen od Ukrajincov, ale aj od pobaltských a východoeurópskych lídrov, ktorí poznajú Rusko najlepšie, znie: „Nebojte sa!“ Ako sme v utorok opäť počuli v prejave ruského lídra o stave národa, Putin sa nás snaží zastrašiť. Nedovoľte mu, aby uspel.