Po roku vojny musíme podporiť riskantnú cestu Ukrajiny za víťazstvom
Pri rozhovore s ukrajinským hlavným veliteľom chápete, že vášnivé žiadosti prezidenta Volodymyra Zelenského nie sú len nejakým zvláštnym typom rétorického cvičenia.
Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite
Generál Valerij Zalužnyj, robustný rázny muž s plnými lícami, sedí za stolom v Kyjive, odkiaľ velí všetkým ukrajinským ozbrojeným silám. Pýtam sa ho, čo potrebujú od Západu. Po prvé, protivzdušnú obranu. So zábleskom v očiach si rozopne svoju flísovú bundu kaki farby a odhalí tričko požadujúce stíhačky s nápisom „F-16!“ Ďalšie na jeho zozname sú rakety dlhého doletu, napríklad americké ATACMS a francúzsko-britské Storm Shadow, ktoré môžu zasiahnuť ruské ciele mimo dosahu ich súčasného vybavenia. Zrazu generál vyskočí, zmizne za presklenou kancelárskou skriňou, za ktorou je improvizovaný priestor na spanie, a vráti sa s ďalším tričkom, tentoraz vyzývajúcim na dodávku rakiet. Zdá sa, že má tričko pre každý zbraňový systém.
Teraz je ten čas
Blíži sa prvé výročie rozsiahlej invázie, ktorú Vladimir Putin spustil 24. februára 2022, a ukrajinským silám sa nebezpečne míňajú zásoby munície potrebnej pre ich stále prevažne postsovietske zbrane, keďže Rusko neustále strieľa na mestá, ako je napríklad Bachmut. Ukrajinci zatiaľ nemajú zo štandardnej výbavy NATO nič také, čo by nahradilo staršiu výbavu. Kaliber 152 mm pre postsovietske zbrane je síce len nepatrne menší než kaliber 155 mm pre zbraňové systémy NATO, no od tohto trojmilimetrového rozdielu môže závisieť budúcnosť Európy. Podobný problém je aj s tankmi. Hoci nejaké nemecké Leopardy a britské Challengery už konečne prechádzajú, väčšina ukrajinských tankov sú stále postsovietske modely. Bez munície, hovorí Zalužnyj, by to neboli „tanky, ale traktory“.
Pri rozhovore s ukrajinským hlavným veliteľom, ktorý je skrz-naskrz vojak, chápete, že vášnivé žiadosti prezidenta Volodymyra Zelenského na jeho bleskovom turné po Londýne, Paríži a Bruseli nie sú len nejakým zvláštnym typom rétorického cvičenia, ale odrážajú tvrdé a presné vojenské potreby. Týždeň strávený v Kyjive a jeho okolí, po ktorom nasledovalo niekoľko dní na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, mi jasne ukázali, že nasledujúcich šesť mesiacov môže byť pre Ukrajinu rozhodujúcim časom.
Všetci sú mobilizovaní
Do Kyjiva som dorazil rachotiacim starým nočným vlakom z Poľska (rozhodne nie luxusným modelom, ktorý prepravoval amerického prezidenta Joea Bidena tou istou trasou), kde ma hneď privítalo varovanie pred náletom, a tak som strávil niekoľko hodín v protileteckom kryte. Ale okrem času stráveného v podzemí („Nemáme dosť protibombových krytov pre našich študentov,“ povzdychol si jeden akademik, čím zasadil problémy západných univerzít do nečakanej perspektívy), okrem výpadkov elektriny, vriec s pieskom, všadeprítomných vojakov a neprítomných manželiek a detí sa život v Kyjive zdá navonok pozoruhodne normálny.
Všetci sú mobilizovaní s cieľom zvíťaziť. Môj študentský asistent mi ukazuje aplikáciu Armáda dronov, v ktorej môžete okrem iného nahlásiť polohu ruských jednotiek. Šéf ukrajinských železníc mi hovorí, ako udržali vlaky v chode, evakuovali štyri milióny ľudí a doviezli palivo pre celú krajinu. Novinári, spisovatelia a umelci dokumentujú genocídny charakter ruskej okupácie. „Toto bude najlepšie zdokumentovaná vojna v histórii,“ hovoria. V Buči, Irpini, Hostomeli a Boroďanke – mená obcí, ktoré máme na perách tak ako kedysi Srebrenicu a Vukovar – boli zachytené scény ničenia, svedectvá priamych svedkov a fotografie zverstiev, z ktorých sa cítite fyzicky zle. Vo vládnych úradoch a think-tankoch sa ľudia rýchlo pripravujú na rekonštrukciu, reformu a členstvo v EÚ a NATO. „Našou kartou je naša rýchlosť,“ hovorí Oľha Stefanišyna, podpredsedníčka vlády pre euroatlantickú integráciu.
