Cit je synonymom jemného, no nevylučuje drsný humor
Konštelácia času, priestoru a osobnej (ne)skúsenosti môže byť raz taká, že vtip s Auschwitzom vypáli nevhodne a zraňujúco, no za iných okolností sa na ňom zasmejú všetci a nikto sa neurazí.
Autor je spisovateľ a riaditeľ Slovenského literárneho centra
V Miláne odhalili v rámci Dňa pamiatky obetí holokaustu grafit zobrazujúci rodinku Simpsonovcov na ceste do Auschwitzu. Štyria ľudia vrátane dvoch redaktorov Denníka N v podcaste Toto vystrihneme rozvinuli túto správu do humorných úvah, ktoré iné diela by mohli byť použité podobným spôsobom. Iného redaktora Denníka N a môjho priateľa Andreja Bána to pobúrilo a myslí si, že tvorcovia podcastu by sa mali ospravedlniť. Ani podľa Fedora Gála by sme tento, podľa neho nevkusný a nechutný humor nemali tolerovať. Oponuje im Silvester Lavrík textom, ktorého ústrednou pointou je, že v prípade smiechu neexistujú hranice. Kto z nich má pravdu?
Začnem od konca, od úvahy, že humor nepozná hranice a uťahovať si je možné zo všetkého. Áno aj nie. Patrím k tým, ktorí si myslia, že vedieť si urobiť žart z hocičoho vrátane seba samého, je najlepší spôsob, ako sa nebrať príliš vážne. (Nám na Slovensku to stále celkom nejde a za všetko sa urážame ako malé deti. Viď kauza Trebišov a seriál Iveta.) Lenže všetko vrátane smiechu je otázkou miery. Aj pri humore existujú hranice, no sú pohyblivé, a stane sa, že človek do nich netrafí. Každý vrátane teplých pozná nejaký dobrý vtip o teplých ľuďoch. Povedať ho však na pódiu zhromaždenia, ktoré sa uskutočnilo krátko po vražde na Zámockej ulici, by nebolo vkusné ani vtipné. Čerstvé rany na duši a trúchlenie sú jednou z hraníc, pred ktorou by sme mali vedieť skrotiť túžbu žartovať.
Je osemdesiat rokov po holokauste
