Rok vojny, v ktorej Rusi narazili: Zrada na juhu, víťazstvo na severe, pád Mariupola, veľkonočná ofenzíva a ďalšie zlomové okamihy

Ráno 24. februára 2022 o piatej kyjivského času mal prejav ruský prezident Vladimir Putin. Oznámil v ňom začiatok „špeciálnej vojenskej operácie“, ktorej oficiálnym cieľom bola „demilitarizácia“ a „denacifikácia“ Ukrajiny.

Vzápätí začali na ukrajinské mestá, letiská, veliteľské stanovištia, radarové stanice a kasárne dopadať strely s plochou dráhou letu a balistické rakety. K úvodnému útoku sa pridalo ruské letectvo. Pozemné jednotky zároveň začali prekračovať rusko-ukrajinské a bielorusko-ukrajinské hranice. Rusi zaútočili aj z územia anektovaného Krymu a dvoch separatistických bábkových republík, ktoré uznali 21. februára.

Spočiatku rýchlo postupovali z viacerých miest na hlavné mesto Kyjiv, ktoré bolo hlavným cieľom, s vidinou rýchleho víťazstva. Z Bieloruska útočili popri jadrovej elektrárni Černobyľ a od mesta Gomeľ k ukrajinskému Černihivu. Rusi na severe útočili aj okolo ukrajinských Súm. Kyjiv ohrozoval aj výsadok na letisku Hostomeľ.

Okrem toho sa v hlavnom meste aktivovali ruské komandá, ktoré mali za úlohu zavraždiť ukrajinského prezidenta.

Na juhu boli hlavnými cieľmi mestá Mariupol, Cherson, Mykolajiv a Odesa. Mariupol ako most medzi Doneckom, Luhanskom a Krymom. Ďalšie tri mestá ako strategické ciele, ktorých dobytie by znamenalo odrezanie zvyšku Ukrajiny od mora.

Kremeľ pri hraniciach s napadnutou Ukrajinou zhromaždil do 200-tisíc vojakov (čísla sa líšia). V prvej vlne podľa Pentagónu zaútočila približne tretina tejto sily. Špeciálna vojenská operácia teda všetkým pripomínala plnohodnotnú inváziu, ktorou aj bola.

V prvý deň sa zdalo, že bude úspešná. Situácia bola kritická a hrozba katastrofy bezprostredná. Ruská armáda na viacerých miestach postúpila o desiatky kilometrov a aj Západ predpovedal Ukrajine rýchly pád. Už počas úvodných 24 hodín si však časť pozorovateľov všimla problémy na ruskej strane, ktoré sa v nasledujúcich dňoch prehlbovali. Ukázalo sa, že ruské kolóny síce postúpili ďaleko dopredu, ale tam na ne doslova poľovali malé ukrajinské jednotky.

Veľmi rýchlo sa prejavili prvé problémy s logistikou a bolo očividné, že sa nedarí dosahovať ciele operácie. Nielenže nepadol strategicky dôležitý Charkiv, ale Rusom sa ho nepodarilo ani obkľúčiť. Odolávali aj Sumy, Černihiv a ďalšie dôležité mestá, s ktorých dobytím sa očividne počítalo hneď na začiatku. Invázia sa začala zadrhávať. Jej plány sa ukázali byť nereálne a prevedenie amatérske.

Zrada na juhu?

Hoci sa viac pozornosti venovalo hlavnému mestu, Rusom sa oveľa lepšie darilo na juhu, kde sa im aj podarilo rýchlo obsadiť dôležité mestá. Prístav Berďansk na pobreží Azovského mora, Melitopol, veľmi rýchlo Cherson a aj Enerhohrad a tamojšiu Zaporižskú jadrovú elektráreň. Ruská armáda začala okamžite obkľučovať Mariupol.

O rýchlosti postupu svedčí fakt, že už v podvečer 24. februára Rusi dosiahli Cherson. Dobyli ho síce až po ďalších troch dňoch bojov, ale z Krymu do Chersonu je vzdušnou čiarou bezmála sto kilometrov, čo bol pôsobivý výkon.

A malo to byť ešte horšie. Už 2. marca čelné ruské jednotky dosiahli mesto Voznesensk. Vzdušnou čiarou je takmer 240 kilometrov od miesta, z ktorého Rusi 24. februára vyrazili. Voznesensk leží ďaleko za Chersonom, severozápadne od Mykolajiva a z neho bol len kúsok do Odesy. Zdalo sa, že jeden z hlavných cieľov invázie je dosiahnuteľný. Ukrajine hrozilo, že príde o Čierne more. Tu sa však Rusi zastavili a v polovici marca ich ukrajinská armáda zahnala desiatky kilometrov späť na východ smerom k rieke Dnipro.

Ako je však možné, že tak rýchlo postúpili tak ďaleko, kým na iných miestach mali väčšie problémy?

Krátko pred prepuknutím bojov boli reportéri Českej televízie na mieste, ktoré sa volá Perekopská šija. Je to približne osem kilometrov široký pevninský most spájajúci Krym so zvyškom Ukrajiny ideálny na obranu a veľmi nebezpečný pre útočníka. Opakovane sa o ňu za cenu veľkých strát bojovalo aj počas druhej svetovej vojny.

Reportáž ukazovala hliadkujúcich ukrajinských vojakov pri strážení jedinej cesty, ktorá šijou prechádza. Mali ju ako na dlani, prístupy z nej boli zamínované rovnako ako mosty ďalej vo vnútrozemí. Viaceré však nevyleteli do vzduchu, hoci mali. Perekopská šija nebola prekvapujúco žiadnou prekážkou. Aj Ukrajinci tvrdia, že na juhu zradilo viacero predstaviteľov tajných služieb a armády.

Priebeh bojov je nevyhnutne opradený legendami a môže to platiť aj o údajnej zrade, ktorá umožnila rýchly postup Rusov na juhu. Je však pravdepodobným vysvetlením, prečo sa ruskej armáde darilo na juhu najviac. Dôsledky ovplyvňujú priebeh bojov a celkovú strategickú situáciu dodnes.

Víťazstvo na severe

Aj severovýchodná Ukrajina zažila hlboké prieniky ruských tankových kolón, ale v okolí Kyjiva, Černihiva a Súm bolo rýchlo zrejmé, že takto si ich činnosť ruské velenie nepredstavovalo. Niekoľko dní sa všetky svetové médiá vrátane Denníka N venovali konvoju smerujúcemu proti Kyjivu z Bieloruska. Jeho dĺžka rástla a rástla, až podľa niektorých prepočtov narástla na 70 kilometrov.

Ohromujúca koncentrácia techniky a vojakov, ktorú zachytávali zábery družíc súkromnej spoločnosti Maxar, vzbudzovala obavy, ale v skutočnosti bola dôkazom kolapsu ruských plánov. Kremeľ očividne nikdy nepočítal s tým, že by sa niečo takéto malo stať. Skôr predpokladal, že tieto jednotky len prídu na obsadené územie. Namiesto toho uviazli na úzkej ceste obkolesenej lesmi, kde boli terčom útokov ukrajinských jednotiek. Čelo kolóny sa zastavilo na ukrajinských obrancoch a zvyšok sa nemal kam rozptýliť.

Napriek tomu okolie Kyjiva zažilo vypäté týždne, počas ktorých sa Rusi opakovane pokúšali preniknúť ďalej. Známa je napríklad scéna z mesta Brovary, v ktorom sa zastavila ruská mechanizovaná jednotka. Keď ju Ukrajinci našli a zamerali, ich delostrelectvo prinútilo Rusov za cenu ťažkých strát ustúpiť.

Približne v polovici marca sa začali množiť správy o tom, že namiesto útočenia sa ruské jednotky začínajú zakopávať. To armáda s útočnými plánmi nerobieva. Potom na prelome marca a apríla ruské velenie oznámilo, že sa z oblasti úplne sťahuje s tým, že sa sústredí na dobytie Donbasu, ktorý tvoria Donecká a Luhanská oblasť.

Akokoľvek to Moskva relativizovala, jej armáda pri Kyjive utrpela zdrvujúcu porážku. Na druhej strane ruskí generáli aj Vladimir Putin ukázali, že ak sa nedá inak, nie sú ochotní slepo sa držať pôvodného plánu. Niečo podobné sa neskôr udialo pri Chersone. Rusi na severe prvýkrát predviedli, že hoci robia chyby, je omyl podceňovať ich, pretože sú ochotní poučiť sa.

Porážka ruského námorníctva

Súčasťou ruských plánov bola aj na papieri mocná Čiernomorská flotila ruského námorníctva. Tesne pred začiatkom invázie do Čierneho mora cez Bospor priplávali ruské vyloďovacie plavidlá z iných častí sveta. Ich príchod dramaticky zvýšil hrozbu vyloďovacej operácie pri Odese. Lenže nikdy k nej nedošlo. Najpresnejšie, čo sa o námorných bojoch v tejto vojne dá napísať, je, že krajina bez námorníctva (Ukrajina) v nich porazila Rusko, ktoré sa prezentovalo ako námorná veľmoc.

Pri porovnaní so skutočnými námornými veľmocami bolo jasné, že Rusko medzi ne nepatrí, ale v porovnaní s Ukrajinou tak naozaj pôsobilo.

Symbolom ruskej námornej porážky sa stalo potopenie krížnika Moskva, ku ktorému došlo 14. apríla 2022. Išlo o vlajkovú loď flotily, ktorej hlavnou úlohou bolo chrániť jej zvyšok pred útokmi zo vzduchu. Namiesto toho sa sama stala ich obeťou. Moskvu potopili dve ukrajinské protilodné rakety Neptun.

Okrem nich začali západní spojenci Ukrajine dodávať vlastné protilodné typy. Po potopení Moskvy bolo jasné, že vylodenie pri Odese je nereálne. Rusko prehralo bitku o západnú časť ukrajinského čiernomorského pobrežia.

Pád Mariupola

Bitka o Mariupol vstúpi do ukrajinskej histórie ako tragická, ale hrdinská kapitola.

O mesto sa začalo bojovať okamžite od prvých minút invázie. Pre Rusov má mimoriadny význam, pretože stálo v ceste v spojení separatistického Donecka a Luhanska (a tým aj Ruska) s Krymom. Útočili naň z blízkej Doneckej oblasti, ale aj od západu. Úplne ho obkľúčili 2. marca.

Mesto bránili najmä príslušníci 36. brigády námornej pechoty a pluku Azov. Práve druhá z jednotiek bola jedným z dôvodov, prečo išlo z ruského pohľadu o bitku mimoriadneho významu. Kremeľ totiž Azov vyhlasoval za dôkaz, že Ukrajinu ovládajú neonacisti.

Jednotku v roku 2014 naozaj zakladali aj pravicoví extrémisti. Časť z nich v nej aj zostala, ale medzitým narástla a jej zloženie sa zmenilo. Navyše, neonacizmus je na Ukrajine okrajovou záležitosťou. Jeho vyznávači na Ukrajine žijú rovnako ako na Slovensku či v Rusku. Veď aj za ruskú armádu bojujú dobrovoľnícke jednotky, ktorých členmi sú otvorení neonacisti. Napríklad veliteľ známej Vagnerovej skupiny Dmitrij Utkin má na svojom tele vytetované hákové kríže a iné extrémistické symboly.

Boje o Mariupol trvali dva a pol mesiaca, počas ktorých sa časť mesta ovládaná úplne izolovanými obrancami neustále zmenšovala. V samom závere sa uchýlili do podzemia továrne Azovstal. Poslední z nich kapitulovali 20. mája.

Rusi teda mesto obsadili, ale za cenu takmer jeho úplného zničenia a ťažkých strát. Obrana Mariupola okrem toho nebola samoúčelná a nemala iba symbolický význam. Na vrchole bojov na seba obrancovia viazali vyše 20-tisíc ruských vojakov, ktorí chýbali inde. Keby nemuseli zdĺhavo dobýjať Mariupol, mohli ich použiť proti iným mestám.

Údaje o stratách sa líšia, ale na oboch stranách išli do tisícov. Len do zajatia padlo za celé obdobie obliehania vyše tritisíc Ukrajincov. Časť z nich vrátane veliteľa pluku Azov neskôr Rusi vymenili.

Zlyhanie vo vzduchu

Jednou z posledných scén z dobýjania Azovstalu bol nálet ruských strategických bombardérov Tu-22M3, ktoré na továreň v štýle kobercového bombardovania vysypali takzvané hlúpe bomby. Zábery vyzerali ako z hollywoodskeho filmu, strecha továrne sa vzdúvala, ruská dominancia vo vzduchu na nich zdala neotrasiteľná.

Rovnaká je aj na papieri. Ruské letectvo je násobne väčšie a omnoho modernejšie. Kým ukrajinskí piloti lietajú na strojoch (MiG-29, Su-27, Su-24, Su-25, Mi-24, Mi-8), ktoré zdedili po sovietskom letectve, ruskí poväčšine na nových typoch (Su-35, Su-30, Su-34, Ka-52, Mi-28) alebo aspoň na modernizovaných starších strojoch (napríklad Su-25SM), ktoré majú tiež pôvod pred rokom 1991.

Nejde len o lietadlá, ale aj o výzbroj, ktorú nosia. Obzvlášť ruské rakety určené na vzdušný boj sú novšie a výkonnejšie.

A napriek tomu to na bojisku nevidieť. Ruské letectvo úplne prestalo lietať nad ukrajinské územie. Obmedzilo sa na podporu pozemných jednotiek priamo na fronte a vypúšťanie striel s plochou dráhou letu zo strategických bombardérov nad svojím územím, ale ani nápad, že by si trúflo vydať sa nad Kyjiv alebo iné ciele v ukrajinskom zázemí. Na tento účel úspešne využíva spomínané strely s plochou dráhou letu, iránske drony Šahíd a v menšej miere balistické rakety.

Prečo Rusi nevybojovali vzdušnú nadvládu? Pokúsili sa o to. V prvé dni vysielali do vzduchu až tristo lietadiel. Hoci sa veľmi snažili, nepodarilo sa im zničiť ukrajinskú protivzdušnú obranu, ktorú tvoria rôzne typy systémov S-300, Buk či Osa. Všetky majú pôvod v sovietskej armáde, ale počiatočný nápor vydržali.

Pre ruské ťaženie to má vážne dôsledky. Kremeľ síce dokáže na diaľku ničiť ukrajinskú infraštruktúru, ale neschopnosť ovládnuť nebo nad bojiskom je dôvodom, prečo napríklad Rusi nedokážu ničiť raketomety HIMARS. Počas prvej vojny v Perzskom zálive spojenecké lietadlá aktívne hľadali a ničili iracké rakety Scud. Vďaka tomu sa im podarilo minimalizovať hrozbu, ktorú predstavovali. Rusi si nič také nemôžu dovoliť a ťažko na to doplácajú.

Jediným väčším úspechom Ruska zo vzduchu tak zostáva ofenzíva proti ukrajinskej energetickej sieti, ktorá však po Novom roku výrazne poľavila. Dovtedy však Ukrajincom spôsobila vážne problémy, bez elektriny boli opakovane milióny ľudí.

Zločiny sa obrátili proti Putinovi

Už pred začiatkom invázie Západ ukrajinské politické velenie varoval, že v Rusku vznikajú zoznamy s Ukrajincami určenými na prenasledovanie, prípadne rovno na ich likvidáciu.

Zdalo sa to v 21. storočí nepredstaviteľné, ale z okupovaných území veľmi skoro začali prichádzať svedectvá o tom, ako okupačné vojská vyhľadávajú a zhromažďujú predstaviteľov ukrajinských úradov, veteránov z bojov na Donbase od roku 2014, miestnych aktivistov a podobne.

Príbehy o mučení, únosoch a vraždách sa opakujú takmer v každom oslobodenom meste či dedine. Napríklad v Chersone po oslobodení objavili mučiarne, kde Rusi trýznili odporcov.

Skutočne zlomovým momentom pre vnímanie vojny zo strany rozhodujúcej časti svetovej verejnosti sa však stali udalosti v Buči na predmestí Kyjiva.

Toto mestečko Rusi okupovali na začiatku vojny a po ich odchode našli masové hroby s vyše 400 obeťami. Časť z nich mala zblízka prestrelenú hlavu, časť zomrela so zviazanými rukami. Každá jedna zahraničná návšteva, ktorá prišla do Kyjiva po víťazstve na severe, zavítala aj do Buče. Každá jedna opakovala, ako veľmi ju výjavy zasiahli, a malo to aj praktické dôsledky. Ukrajinci priznávajú, že návšteva nemeckého premiéra a prezidenta v Kyjive a Buči výrazne zmenila postoj Nemecka k vojne a podpore Ukrajiny v nej.

Veľkonočná ofenzíva Rusov

Po neúspechu na severe a uviaznutí postupu na juhu sa ruská armáda rozhodla ovládnuť Donbas. Práve na toto bojisko presunula jednotky, ktoré utiekli od Kyjiva a ďalších miest na severovýchode, a na Veľkú noc spustila novú fázu bojov.

Apríl až júl potom charakterizoval iný druh bitiek ako dovtedy. Rusko pochopilo, že nedokáže útočiť, ako pôvodne chcelo. Preto sa uchýlilo k taktike, ktorá mu tradične ide najlepšie.

Sovietska a ruská armáda boli založené na obrovskom počte delostreleckých hlavní a raketometov. Delostrelectvo sa niekedy nazýva kráľovnou bojiska a Rusi sa toho od apríla držali. Pešiakov síce nemali dosť, ale diel áno.

Od apríla postupovali vďaka tak­zvanému delostreleckému valcu. Zjednodušene vyzerá nasledovne – zasypete obranu nepriateľa takým obrovským počtom granátov a robíte to tak dlho, až kým ju buď vyhladíte, alebo urobíte nebrániteľnou. Potom nastúpi vaša pechota, ktorá mesačnú krajinu obsadí.

Takýmto spôsobom sa najskôr podarilo 7. mája ovládnuť Popasnu a do prelomu júna a júla Sjevjerodoneck a Lysyčansk.

Odvtedy na dlhé mesiace Rusi nepostúpili až do dobytia Soledaru nikam. A aj tento postup bol extrémne pomalý a nákladný. Veľmi však bolel aj Ukrajincov. Koncom jari a začiatkom leta sa zúfalo bránili, ruská prevaha v delostrelectve bola zdrvujúca a denne zomieralo aj 200 obrancov. Odhaduje sa, že na vrchole bojov Rusi denne vystrelili okolo 50-tisíc granátov a rakiet.

Po dobytí Lysyčanska však Rusom došli sily. Ďalej síce útočili pri Donecku a tlačili sa k Bachmutu, ale postupovali len po metroch. Čakalo sa na novú fázu bojov.

Príchod HIMARS-ov a väzňov

Keď bol tlak na Donbase najväčší, začali postupne na Ukrajinu prichádzať ťažké zbrane zo Západu. Ruskú prevahu najskôr začali nahlodávať americké ťahané húfnice M777, neskôr sa pridali samohybné húfnice PzH 2000, Krab, Caesar, AS-90 a napokon aj slovenské Zuzany 2.

Ich prednosťami v porovnaní s ruskými náprotivkami sú väčší dostrel, vyššia presnosť a rýchlosť akcie. Vďaka pokročilej digitálnej technike prídu na miesto streľby, vystrelia potrebný počet granátov a okamžite odchádzajú skôr, ako ich nepriateľ odhalí.

No zásadný bol prínos raketometov HIMARS a M270. Pozoruhodný je ich kontrast v porovnaní s novinkou na ruskej strane, ktorá sa začala prejavovať v približne rovnakom čase. Západné raketomety začali prichádzať v júni. V Rusku sa zas počas letných mesiacov rozbehol nábor väzňov do súkromnej armády Jevgenija Prigožina.

Vagnerovci postupne na vidinu skrátenia trestu nalákali desaťtisíce väzňov. Princíp bol jednoduchý. Ponúkali im podpis polročnej služby. Ak prežijú, dostanú slobodu bez ohľadu na spáchaný zločin a výšku trestu.

Do uniformy sa tak obliekli aj vrahovia, ktorí by inak z väzenia živí neodišli. Kým nepochopili plný rozsah katastrofy, do ktorej ich hnali, záujem bol masový. Len počas septembra až novembra ubudlo v ruských väzniciach 23-tisíc väzňov. Celkovo sa odhaduje, že k vagnerovcom mohlo nastúpiť až 50-tisíc ľudí z tohto zdroja.

Rusi ich nasadili bezohľadne do útokov proti Bachmutu. Podľa niektorých nepotvrdených odhadov mali straty až 80 percent. Aj keby bola skutočnosť 50 percent, stále ide o šialene vysoký pomer strát. Z ruského pohľadu to však dávalo zmysel. V ľudských vlnách síce zomierali tisíce mužov, ktoré však takmer nikomu nebudú chýbať. Ruský štát sa ešte aj zbavil ekonomickej záťaže, uvoľnil časť väzenských kapacít a zároveň ich použil na vytváranie tlaku proti ukrajinskej obrane. Nazvať to barbarstvom je úplne primerané.

V rovnakej fáze vojny teda jedna strana stavila na zopár desiatok moderných raketometov, kým druhá na zopár desaťtisícov nevycvičených väzňov ako potravu pre kanóny.

Oslobodenie Chersonu

Hoci ukrajinské víťazstvá v Charkivskej oblasti v septembri a v Chersonskej v novembri delí niekoľko týždňov a stovky kilometrov, súvisia spolu. Jednak tým, že im predchádzala himarsová ofenzíva proti ruskému zázemiu, ale aj takmer súčasným začiatkom.

O tom, že ukrajinská armáda zaútočí na Cherson, sa hovorilo takmer celé leto. Keď sa už zdalo, že zostane iba pri rečiach, v samom závere augusta sa útok začal. Nemal však očakávanú podobu masívneho úderu. Ukrajinci namiesto toho veľmi pomaly a postupne oslabovali ruskú armádu. Chvíľami sa zdalo, že ofenzíva k ničomu neviedla. Jej hlavnou časťou však bolo prerušenie ruských zásobovacích trás ponad Dnipro, po ktorom bol celý západný breh Dnipra z pohľadu Ruska neudržateľný.

Kým chersonská ofenzíva bola očakávaná, úder pri 450 kilometrov vzdialenom Iziume nie. O to rýchlejší a úspešnejší priebeh však mal. Ukrajinská armáda 6. septembra zaútočila pri meste Balaklija. Odtiaľ rýchlo zamierila na východ k rieke Oskil, postupne oslobodila Izium, Kupiansk, ktorý bol mimoriadne dôležitý pre ruské zásobovanie, a potom aj Lyman. Útok ďalej pokračoval k rieke Žerebec, za ktorou sa už v zdĺhavých bojoch zastavil pri mestách Svatove a Kreminna. Aj tak išlo o mimoriadny úspech. Ukrajinská armáda vďaka nemu oslobodila takmer úplne Charkivskú oblasť a niekoľko obcí Luhanskej oblasti, ktorá bola úplne okupovaná po páde Lysyčanska.

Kým v prípade Kyjiva ešte Rusi mohli tvrdiť, že sa dobrovoľne stiahli, tu ich jednoducho drvivo porazili. Za sebou nechali stovky kusov techniky, porazenú 1. gardovú tankovú armádu a veľkú paniku v Rusku. Prvýkrát sa tam naozaj ozvali kritické hlasy. Lenže nie proti vojne samotnej, ale proti spôsobu, akým ju ruská armáda vedie.

Kritika a ešte silnejšia sa vrátila po oslobodení Chersonu. Začiatkom októbra prevzal zodpovednosť za vojská na Ukrajine generál Surovikin. Jedným z prvých činov vo funkcii boli náznaky, že situácia v Chersone si možno vyžiada ťažké rozhodnutia. Do poslednej chvíle nebolo zrejmé, či nejde o trik. Spätne sa však zdá, že Surovikin okamžite začal pripravovať ruský ústup za Dnipro. A 11. novembra sa to naozaj stalo. Poslední ruskí vojaci opustili západný breh a Ukrajinci oslobodili ďalšie tisíce kilometrov štvorcových územia.

Mobilizácia a nová bitka o Donbas

Na prelome leta a jesene 2022 bola iniciatíva jednoznačne na ukrajinskej strane. Rusi prehrávali, strácali obrovské množstvo techniky a chýbali im vojaci. Práve preto 21. septembra Putin oznámil čiastočnú mobilizáciu. Potvrdil tým to, čo sa čoraz naliehavejšie ukazovalo už počas predchádzajúcich mesiacov – Rusko nemá dosť veľkú armádu na takúto veľkú vojnu.

Oficiálne chcel Kremeľ povolať 300-tisíc záložníkov, ale je takmer isté, že ich bolo viac a mobilizácia skryto prebiehala aj po prekročení tejto hranice. Síce ju sprevádzali problémy a masový exodus mladých mužov utekajúcich do okolitých krajín, ale skončila sa úspechom.

Menšiu časť mobilizovaných aj za cenu ťažkých strát nasadili na zastavenie ukrajinských útokov proti Kreminnej a Svatovu, zvyšok sa cvičil. Časť na základniach v Rusku, časť v Bielorusku, ktoré je aktívnym spolupáchateľom agresie.

Postupne sa ruskej armáde v ďalších mesiacoch darilo preberať iniciatívu. Vagnerovi väzni počas tohto obdobia sústavne útočili na Bachmut, ale z týždňa na týždeň pribúdali správy o zvyšujúcej sa ruskej aktivite aj na iných úsekoch. V čase odovzdania tohto textu do tlače bol už Bachmut v stave, keď reálne hrozil jeho pád, ruská armáda útočila pri Kreminnej, Svatove a Kupiansku na severe, pri Vuhledare, Avdijivke a Marinke pri Donecku a vylúčiť sa nedal väčší útok ani v Zaporižskej oblasti.

Celková bilancia teda po roku znie – Rusko nedosiahlo vôbec nič zo svojich plánov. Ukrajina je stále suverénna a demokratická krajina. Navyše odhodlaná ďalej klásť odpor, v čom jej pomáha celý slobodný svet. Vojna sa však nekončí, veľmi pravdepodobne bude trvať ešte dlho.