Najbohatší barak socialistického tábora

Autor je ekonóm Prognostického ústavu SAV

Vo februári pred 75 rokmi prevzala moc vo vtedajšom Československu komunistická strana. „Víťazný február“ znamenal definitívne zaradenie sa do socialistického tábora a budovanie štátom plánovanej a riadenej ekonomiky. Čo nám to prinieslo a ako sa máme?

Zásluha socializmu?

Každý dejinný zvrat má svojich víťazov a porazených. Na komunistický režim doplatili ľudia, ktorí mali nejaký majetok alebo dávali najavo svoje náboženské presvedčenie, resp. politický názor. Do poslednej kategórie, mimochodom, patrila veľká časť (pomerne úzkej vrstvy) slovenských vzdelancov. Ekonomicky i sociálne si, naopak, veľmi polepšili široké vrstvy dedinskej i mestskej chudoby, ktoré nemali veľmi čo stratiť. Priaznivému pohľadu na „zlatý socík“ sa nemusíme diviť. Najmä v hladových dolinách mimo Bratislavy.

Bola to zásluha socializmu? Každý má v rodine niekoho, komu socializmus ublížil alebo pomohol. Je prirodzené, že pri hodnotení socializmu si vybavujeme čierno-biele fotografie z mladosti a prežívame silné emócie. Chladný pohľad ekonóma si všíma úplne iné veci.

Pre malú ekonomiku sú vonkajšie vplyvy vždy dôležitejšie ako tie vnútorné. To platilo a platí aj pre tú našu. Pre nás bola dôležitá studená vojna, celosvetová vlna zbrojenia a vytváranie globálnych mocenských a ekonomických blokov. Tieto faktory si vynútili rýchlu industrializáciu a enormnú koncentráciu zbrojnej výroby na Slovensku. Bolo zrejmé, že v prípade konfliktu medzi Sovietskym zväzom a NATO by vyspelé české krajiny utrpeli najviac. Slovensko malo byť jednak doplnkom, ale aj zálohou českej ekonomiky. Behom veľmi krátkej doby dvoch desaťročí sa v každej slovenskej doline objavila nejaká fabrika. Maloroľníkov s kravkami nahradili obrovské socialistické podniky („výrobno-hospodárske jednotky“) s desaťtisícmi zamestnancov. K hlavným patrili, samozrejme, zbrojovky. Nefungovali na trhových princípoch, ale aplikovali (na svoju dobu) moderné technológie. Tie dokázali dramatickým spôsobom zvýšiť životnú úroveň. Nič nové pod slnkom. Industrializácia v 18. storočí urobila z Británie svetovú veľmoc a z malého Slovenska zas ostrovček prosperity socialistického typu.

Ekonomické i sociálne efekty industrializácie sme pocítili už v 60. rokoch. Ľudia sa začali masovo sťahovať z drevených dedín na panelové sídliská. V bytoch bolo ústredné kúrenie, záchod a teplá voda. Pribudol televízor a niekde aj auto. Začalo sa chodiť do kúpeľov. Neskôr zamierili prvé autobusy aj k Čiernemu moru. Naši ľudia sa pozreli do prázdnych bulharských obchodov a potvrdili si, že „ten náš socík“ funguje omnoho lepšie. S rozvojom priemyslu sa mimoriadne zdvihla aj úroveň školstva a zdravotníctva. Maturita sa stala bežnou vecou. Vo väčších mestách pribudli vysoké školy a v každej väčšej obci zas zdravotné stredisko. Prvá Československá republika bola síce demokratickým štátom, ale materiálny životný štandard bežného Slováka tam zostal nízky. O kúpeľoch a vysokých školách sa vtedajším roľníkom ani nesnívalo.

Bolo by nám lepšie?

Jedno zo základných pravidiel ekonómie hovorí, že malá krajina dokáže zabezpečiť blahobyt len vďaka masívnemu exportu. Minimálne rovnaký význam ako industrializácia malo pre Slovensko zapojenie do globálneho obchodu. Sovietskou odpoveďou na vznikajúce európske spoločenstvá bola Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Tento útvar pokrýval 450 miliónov obyvateľov. Od Nemeckej demokratickej republiky cez Sovietsky zväz až po Vietnam. RVHP zďaleka nebola taká funkčná a už vôbec nie taká bohatá ako západná Európa. Československo ako technologicky a ekonomicky najvyspelejšia členská krajina mala v RVHP špeciálne postavenie. Maďarsko bolo možno najveselším, no Československo zas najbohatším barakom socialistického tábora. Topánky z Bardejova či mopedy z Považskej Bystrice a televízory z Oravy sa v RVHP predávali veľmi dobre. Keď sme po roku 1990 trhy RVHP stratili, naša ekonomika utrpela ťažký úder. Trvalo celé roky, kým sme sa dokázali preorientovať na trhy Európskej únie. Procesy ako industrializácia a exportná orientácia fungujú naprieč dejinami a spoločenskými zriadeniami. Tí, čo smútia za socializmom, si možno neuvedomujú, že smútia za závratným tempom industrializácie a exportne orientovanou ekonomikou. A opäť treba dodať, že tieto procesy si vybrali nás a nie my ich.

Bolo by nám lepšie v inom režime? Odpovede na túto otázku sú v alternatívnych vesmíroch, do ktorých nemáme prístup. V tom našom boli Československo a celá východná Európa vazalskými štátmi Sovietskeho zväzu. Členstvo sme si nevybrali. Veľmoci si po vojne rozdelili Európu na sféry vplyvu. A tie vzájomne rešpektovali. Kto sa chcel vymaniť, nepochodil. USA nevyslali armády na záchranu Maďarska v roku 1956 a Československa v roku 1968.

Šťastie v nešťastí

Ako máme teda hodnotiť obdobie po „Víťaznom februári“? Tak, že nás po roku 1945 zaradili na nesprávnu stranu plota v rozdelenej Európe. Museli sme budovať socializmus a štátom plánovanú a riadenú ekonomiku. Ale mali sme aj šťastie v nešťastí. Zo studenej vojny a z pretekov v zbrojení sme nechtiac a nevedomky vyťažili možno najviac v rámci „nášho tábora“. Vďaka industrializácii a exportu sme neskončili v kazajke bizarného komunizmu albánskeho typu. Nemuseli sme trpko spomínať na prosperitu prvej republiky ako Česi. Minuli nás veľké sociálne konflikty, ktorými si prešlo Poľsko v 80. rokoch. Prevrat v roku 1989 prebehol „zamatovo“, bez balkánskych excesov. Dnes už sme na tej správnej strane plota. A na obdobie socialistickej ekonomiky môžeme spomínať pri čierno-bielych fotkách so zmesou irónie a s troškou spomienkového optimizmu.