Príbehy fotografií z Buče: už vieme, prečo zomreli sestry a muž na bicykli. Po roku sme sa vrátili na miesto činu

Raz doprava, potom ešte raz a hneď prvá doľava. Chvíľa váhania. Domy sú si podobné. Vonku nie je nikto, koho by sme sa mohli opýtať. Raz sa pomýlime a vojdeme do dvora, z ktorého nás vyženie dôrazný štekot.

Potom ho konečne vidíme pred sebou. Za rok, ktorý uplynul od chvíle, keď na Ulici víťazstva v ukrajinskej Buči urobil Gabriel Kuchta pamätnú fotografiu, sa na dome, ktorý sme hľadali, nezmenilo skoro nič. Vlastne, niečo podstatné áno.

Čudáčky z Ulice víťazstva

Trochu mrzne a v noci nasnežilo. Slnko vytvára ilúziu, že svet je vlastne šťastné miesto na život.

„Dobrý deň, máte chvíľku?“ pýtame sa panej v zimnom kabáte, ktorá sa snaží nasadnúť do auta skôr, než sa k nej dostaneme. Nie, ani jej muž nie je práve nadšený prítomnosťou zahraničných novinárov.

Poznali ich. Obe. Tie, na ktoré sa pýtame. Bývali skoro oproti. Boli sestry.

„Kdeže, nepriatelili sme sa s nimi,“ vraví žena a takmer sa prežehná. „Nikto sa s nimi veľmi nepriatelil, snáď jedine… hádam jedine tamto Sveťa by vám povedala viac. Ona sa s nimi stýkala. Boli trochu čudné. A prečo umreli? No… sami viete, čo sa tu dialo. Alebo nie?“

Pani v zimnom kabáte sa pozrie na svojho netrpezlivého manžela a dodá: „My sme tu neboli, keď prišli Rusi. Skoro nikto tu nebol. Kto mal trochu rozumu, utiekol.“

Nechcú hovoriť o udalostiach, ktoré sa v ich susedstve odohrali takmer presne pred rokom. Ani na ne spomínať.

„My sme odišli včas. Ešte než to najhoršie začalo…,“ povie už z okna auta muž a mračí sa.

Akoby si tí, ktorí situáciu neodhadli alebo nenašli na útek dosť síl a prozreteľnosti, za svoje nešťastie mohli sami.

Ale stále nevieme to podstatné: komu prekážali dve staršie dámy, sestry s povesťou čudáčok? Bola ich smrť náhoda alebo premyslený zločin?

Nasledujúce stretnutie je osudové. Pán obťažkaný igelitkami s veľkým nákupom nás zavedie k Svetlane, žene s príjemným hlasom a ťažko uveriteľným osudom.

Tá nám dlho rozpráva o živote na Ulici víťazstva, na ktorej veľa rokov býva v sympatickom, neveľkom domčeku so záhradkou, o svojich susedoch a susedkách, o vzťahoch, ktoré pripomínajú svojou blízkosťou a intimitou vzťahy starousadlíkov v malej dedine.

Spomína bez jedinej slzy v oku na tie tragické marcové dni minulého roka. A zavedie nás k Seriožovi, mužovi, ktorý prepásol tú správnu chvíľu a stal sa tak očitým svedkom smrti dvoch susediek sestier.

Ako sa Serioža prepil do okupácie

Keď sme sa lúčili, len tak medzi rečou nám Svetlana dala nahliadnuť aj do svojho vlastného nešťastia. Asi trochu nechtiac. Nechtiac, akoby sa hanbila za to, že sa tlačí do novín, odhalí tajomstvo inej slávnej fotografie.

Fotografie mŕtveho muža s bicyklom. Ale nepredbiehajme. Sme tu kvôli inému prípadu.

„Boli to sestry. Ľuda a Nina. Ľuda mala vyše osemdesiat. A tá mladšia Nina, ešte ani nie sedemdesiat, bola chorá. Viete, psychicky. Nedokázala sa sama o seba postarať. Nikdy, čo si ja pamätám. Bola od staršej sestry úplne závislá. Dobre sa učila, tá Nina. Veľmi múdra bola. Študovala s červeným diplomom.

Ale potom sa niečo stalo… Zbláznila sa. To bolo ešte za Sovietskeho zväzu. Ľuda sa o ňu začala starať. Nakoniec sa dievčatá ani nevydali. Deti nemali. Len brata, ktorý žije s rodinou v Kyjive, a ešte jednu mladšiu sestru, tá je v Turecku. Zostali spolu celý život. Samy.“

Svetlana k nim občas zašla. Poklebetili, spýtala sa, či niečo nepotrebujú, poradila, kde sú práve zľavy, a išla si po svojom. Lenže túto idylu narušili jedného dňa ruské tanky.

Ďalším obyvateľom Ulice víťazstva je Serioža. Poznajú ho tu všetci. Má dom medzi Svetlanou a sestrami. Práve prebudený po ťažkej noci, prikyvuje. Má Svetlanu rád. Aj ona jeho, aj keď neskoro vstáva a sem-tam ponocuje.

To on bol spolu so susedkami Ľudou a Ninou jediný, kto z celej ulice pred ruskými vojakmi neutiekol. Kdeže, nie je vraj hrdina, len to nestihol.

„Večer 23. februára som trochu oslavoval. So známou, ona je z Avdijivky, to je na východe, odsunula sa sem, do bezpečia, pred pár mesiacmi. Tam majú ešte tie sovietske zvyky – a viete, aký je 23. februára sviatok? No Deň sovietskej armády a námorníctva. Nie, nie, môj sviatok to nie je! Ale jednoducho som to s ňou oslavoval, keď chcela. Je Ukrajinka, nie Ruska, ale z východu, tam sú trochu iní ľudia. Odpadli sme asi o druhej v noci. Každý si šiel po svojom. A ráno o pol piatej mi volá – bombardujú nás!“

A tak aj vďaka ruskému sviatku obrancov vlasti, vrodenému fatalizmu a – ako ešte uvidíme -, láske k zvieratám, vie Serioža presne, čo sa počas celej okupácie Buče dialo. A čo sa stalo nakoniec 5. marca, v deň pre Ulicu víťazstva najtragickejšie.

Všetko sa pre Buču začalo 25. februára 2022, keď Rusi obsadili letisko Hostomeľ pri Kyjive. Na dohľad od Buče.

Postupovali ďalej, smerom na Buču, Ipriň, Boroďanku… Ľudia utekali, aj Svetlana s rodinou sa dali na útek, aj keď nie medzi prvými. Zato Serioža a sestry zo susedstva zostávali. Potom ruskí vojaci okupované obce vyše mesiaca terorizovali.

Tú svoju guľku človek nepočuje

5. marca Ľuda ako každý deň ráno vyšla na dvor. Práve sa chystala pripraviť raňajky. Bolo asi osem hodín ráno. Robila to tak vždy.

Azda niečo začula alebo sa chcela presvedčiť, kde sú ruskí vojaci, v každom prípade otvorila dvierka a vykročila na ulicu. Hovorí sa, že tú svoju guľku človek už nepočuje. A tak asi ani ona nepočula, ako zasvišťala a na mieste ukončila jej život.

V drevenom plote dodnes vidno osudný otvor.

„Ostreľovači strážili, aby ľudia nevychádzali na ulicu. Keď sme boli vo dvore, tak na nás nestrieľali. Ale Ľuda vyšla z dverí… Hoci to bol len jediný meter…“ vysvetľuje Svetlana logiku, ktorou sa riadili ruskí snajperi.

Neznamenalo to, že strieľali vždy, ale nikto si nemohol byť istý.

„V ten deň sa strieľalo veľa. Tamto a tam boli ostreľovači,“ ukazuje Sergej na mnohoposchodové domy v neďalekom okolí.

Zatiaľ čo Ľuda bola na dvore, Nina zostávala v dome. Jednoducho čakala. Nedokázala si zakúriť – bolo mínus desať –, ani uvariť, psychika ochromila jej telo tak, že sa ťažko pohybovala. Už dlho. Predstavu o čase a stave svojho žalúdka však stále mala. Objavili sa pocity chladu a hladu.

Ľuda sa neozývala. Čaj a niečo na jedenie už dávno bývalo na stole. Aj v posledných dňoch, keď sa strieľalo a všade okolo búchali granáty. A napriek tomu vždy uvarila!

„Ľuda,“ zavolala Nina. Dokrivkala do chodby a potom na dvor. Dvere boli dokorán. A v nich ležalo telo.

„Našiel som Ninu schúlenú pred domom, ako plače nad nehybnou sestrou. Priniesol som plachtu a mŕtvolu sme zakryli. Stále plakala. Bola bláznivá, nevedel som, čo s ňou. Dal som jej fľašu vody a tašku s jedlom. Vzala si to a potom vošla celá zhrbená späť do domu. A už som ju nevidel. Teda živú som ju nevidel…“ poopraví sa Sergej. „Myslel som si, že niekam utiekla, keď o sebe nedávala vedieť.“

Serioža mal kľúče od väčšiny domov v ulici. Kvôli mačkám a psom. Má ich rád. Kŕmil ich podľa inštrukcií majiteľov, ktorí stihli odísť.

Musel vychádzať na ulicu, aby mu zvieratá nezošaleli od hladu. Niektoré boli priviazané, iné zatvorené doma. Dvadsať psov, osemnásť mačiek, päť králikov… Všetky dokázal udržať pri živote, len jeho vlastný kocúr „to nezvládol“.

„Čoho som sa mal báť?“ Seriožu skoro urazí naša otázka. Vraj nemal hrôzu ani zo zúfalých frustrovaných psov, ani z Rusov, ani z Buriatov. Len ich zbytočne neprovokoval.

Zvieratá zvládal. Ale mŕtvu Ľudu sám pochovať nedokázal.

„Stojím takto vo dverách nášho domu, vidím, že ulicou bežia dvaja chlapíci. Chlapci! Volám na nich. Zatiahnime tú babku aspoň z ulice dovnútra.“ Lenže ona bola veľká, stuhnutá a tučná. Ťahali ju, ale boli to chudí chlapci, dostali ju len do vchodu do domu. A pretože sa všade naokolo strieľalo, nechali ju tam ležať a utekali ďalej. No a tak ju v tejto polohe o mesiac našiel váš fotograf (na úvodnej fotke).“

O štrnásť dní zvedavý Serioža predsa len zašiel do domu a na zemi tam našiel aj Ninu. „Umrela od hladu a zimy,“ uvažuje bez emócií, bez obviňovania.

Aj ju v nezmenenej polohe našiel a odfotil začiatkom apríla Gabriel Kuchta.

Serioža, jeho psy, mačky a králiky sa snažili prežiť okupáciu s čo najmenšími šrámami na tele aj na duši, Nina a Ľuda ležali mŕtve vo svojom dome, Svetlana sa s rodinou uchýlila do bezpečnejších častí Ukrajiny.

Mnohí obyvatelia Buče začali baliť už 24. februára popoludní. Pár hodín po tom, čo na ich krajinu zaútočilo Rusko zo vzduchu aj zo zeme. O pár dní boli ruskí vojaci v Buči, a keď práve nestrieľali na staré ženy a cyklistov, búchali na dvere. Trvalo to mesiac.

„Chodili do domov, kde nikto nebol. Do môjho nezaliezli,“ pochvaľuje si Svetlana. „Ale tam vedľa, kde býva dcéra, vošli a niečo hľadali. Nakoniec si vzali len teplú deku a všetko rozhádzali. Asi hľadali zlato. Ale nenašli. Ešte jednu vec však urobili. Dcéra mala na chodbe dve veľké mapy na stene: sveta a Ukrajiny. Mapu sveta tam nechali a Ukrajinu strhli.“

Na zemi vraj zostali len pripináčiky.

Toho tvojho asi zabili, ale orchidey to prežili

„Tak trochu sme verili, že až k nám, ku Kyjivu, naši Rusákov nepustia,“ vysvetľuje Svetlana svoj oneskorený útek pred agresormi. Odkladala ho, ako to len šlo. Z domu, v ktorom prežila celý život, sa jej jednoducho nechcelo.

Lenže 3. a 4. marca sa rozpútali ťažké boje v susedných uliciach. „A dcéra vtedy povedala: ideme,“ spomína Svetlana.

Rodina si 5. marca zbalila len to najnutnejšie a dokumenty a vyrazila pešo smerom na Irpiň. Prebrodila rieku Bučanku a s pomocou dobrovoľníka sa dostala až k ukrajinským pozíciám.

Až neskôr sa Svetlana dozvedela, že v rovnakom čase ruský snajper jednou ranou skolil jej susedku Ľudu. A nielen ju.

Ďakujeme za čas, ktorý nám Sveťa venovala. Ospravedlňuje sa za špinavý kabát – zastihli sme ju vraj pri upratovaní. Usmieva sa.

„Veľa šťastia,“ prajeme. „To potreboval náš dedo,“ odpovie.

Nechápeme. Pokrčí ramenami na znamenie, že sa s tým, čo sa stalo, už nedá nič robiť.

Sveťa je manželka muža z ďalšej neslávne známej fotografie, ktorá zobrazuje mŕtvolu vedľa bicykla na bučianskej Jablonskej ulici.

„Išiel do práce. Nepočúvol ma ako vždy. A že vraj musí zájsť nakŕmiť psa a mačku. Pritom tam predsa zostal Serioža, on by všetkých, aj tie naše, nakŕmil! Nedal si však – ten môj – povedať. Zamával nám, sadol na bicykel a vyrazil. Ten bicykel nebol jeho. Chcel ho vrátiť kolegovi. A potom, že dorazí za nami. Vidíte, ako to dopadlo. My sme 5. marca utiekli a jeho mi 5. marca Rusi zastrelili.“

Vo chvíli, keď jej muža Vladimira z požičaného bicykla zrazila pred materskou škôlkou strela a na mieste ho zabila, utekala Svetlana opačným smerom. A o smrti manžela sa dozvedala tak nejako postupne.

Najskôr jej zavolal jeho kolega z práce a povedal: „Toho tvojho asi zabili.“ Istý si však nebol.

Potom volali známi z Buče, že mŕtvola manžela leží asi na Jablonskej. Asi. Jeden z priateľov sa odvážil vyraziť na miesto s telefónom. A poslal Sveti fotografiu. Konečne ju zbavil pochybností. Bol to Vladimir.

2. apríla Ukrajinci oslobodili celú Kyjivskú oblasť.

Ľudino a Ninino telo stále ležalo v dome na Ulici víťazstva. Mesiac a deväť dní. Našťastie bolo chladné počasie. V čiernych igelitových vreciach ich do preplnenej márnice odviezli až 9. apríla.

A 9. apríla sa Svetlana s rodinou vrátila domov. „Orchidey to všetko prežili“, povie a usmieva sa.

Dnes je brána zatvorená, dvor prázdny. Dom sa vôbec nezmenil. Len vo dverách už nikto neleží.

V Buči sa odohralo mnoho hrozných tragédií. Žiadna nie je dôležitejšia ako iná alebo, že by si zaslúžila výnimočnú pozornosť.

Príbehy dvoch osamelých sestier a Vladimira, ktorý neposlúchol svoju manželku a odišiel naposledy v živote na bicykli do práce, sú len súčasťou veľkého smutného ukrajinského príbehu.