Denník N

Po Stachovskom strieľali, videl znásilnené ženy v Buči: Ruskí tenisti mi volajú, ale nechcem, aby mali dobrý pocit

Ukrajinský tenista Serhij Stachovskij hovorí o roku vojny proti Ukrajine.

[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]

Keď sa pred rokom začala vojna proti Ukrajine, tenista Serhij Stachovskij odišiel z Budapešti, kde žil s rodinou, a šiel brániť svoju krajinu. Krátko predtým pritom ukončil kariéru a konečne tak získal viac času pre svoje záujmy a rodinu.

Po troch mesiacoch musel zvažovať, či sa pridá k vojsku, alebo končí a ide do civilu. Váhal len do momentu, kým naživo neuvidel, aké zverstvá páchajú Rusi. Hovorí, že momentálne sú v Ukrajine oblasti ako hlavné mesto Kyjiv, kde ľudia žijú relatívne normálny život. Ale inde nemajú ani prístup k elektrine a základným potravinám či vode.

Stachovskij žil v minulosti na Slovensku a naučil sa plynule reč, v slovenčine odpovedal aj na otázky Denníka N. Počas telefonátu náhle začali znieť sirény, ľudia sa mali skrývať, on však po krátkej odmlke pokračoval v rozhovore.

O veciach hovoril rozvážne, slová hľadal ťažšie iba v momentoch, keď opisoval, ako videl postrieľaných mužov či znásilnené a zabité ženy. O Rusoch a Bielorusoch dnes aj preto píše v príspevkoch malými písmenami, tvrdí, že si nezaslúžia, aby to bolo inak.

Pred začiatkom vojny ste žili v Budapešti, odišli ste však naspäť na Ukrajinu. Kde žijete teraz?

Tak deväťdesiat percent času teraz trávim na Ukrajine.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Keď sme doma, tak to vyzerá väčšinou ako tréningové dni, ideme na strelnicu alebo robíme patrolovania (kontroly, stráženia, pozn. red.), aj keď nie je veľmi čo patrolovať, ale patrolujeme. Sme v podstate na pohotovosti vo vojenskej časti. Strelnicu máme ráno asi od štvrtej, okolo štvrtej poobede máme voľný rozchod. Vtedy sa snažím dobiehať veci, na ktoré inak nemám čas.

Čo všetko ste už za rok vojny robili?

Všetko od dobrovoľníctva a dodávania nepriestrelných viest a keramických plátov, ktoré vyrábajú na Slovensku… vlastne všetko okrem zbraní. Na zbrane som asi ešte príliš malý. Robil som aj veľa dobrovoľníctva. S tenistkami Elinou Svitolinovou a Igou Świątekovou sme minulý rok robili veľkú zbierku v Krakove. Vyzbieralo sa tam viac ako pol milióna eur, potom som bol aj súčasťou US Open, kde sa vyzbieralo viac ako 2,5 milióna dolárov.

Prvé tri mesiace som bol v Kyjivskej domobrane, potom mi povedali, že buď podpíšem zmluvu, alebo končím. V začiatkoch bol chaos, podpisovali sa nejaké papiere, dostávali ste zbrane, ale nebol v tom systém – kto bol ochotný bojovať, ten sa pridal. Za tri mesiace sa to urovnalo a vyprevadili sme ich [vojakov agresora – pozn. red.] z Kyjivskej oblasti a aj byrokraticky to všetko začalo pracovať lepšie, vtedy sa začali uvádzať oficiálne stavy vojska.

Čo ste robili po troch mesiacoch?

Vtedy mi povedali, že buď podpisujem s domobranou zmluvu do konca vojny, alebo sa vzdávam a tým pádom vzdávam aj zbraň a končí sa to pre mňa. Ešte som nebol pripravený, nevedel som, čo bude.

Tak som sa rozhodol, že budem zbierať peniaze a robiť dobrovoľníctvo, pomáhali mi aj ľudia, ktorých poznám od roku 2014 (vtedy Rusi anektovali ukrajinský Krym a zabrali ukrajinský Donbas, pozn. red.).

Ale, samozrejme, mám svoju zbraň, takže neoficiálne som sa zapájal do rôznych akcií, keď sa napríklad čistili mestá. Mal som vtedy prvotný priamy kontakt s tým, čo robia Rusi v Ukrajine, ako to vyzerá po nich a pod nimi. Žiaľ, nenávisť prerastá dosť silno. Tak som sa rozhodol, že vstúpim do Národnej gardy.

Ako vstup do Národnej gardy vyzeral? Čo presne robíte?

Samozrejme, vyjednával som si nejaké podmienky, lebo zo všetkého, čo som mal, mi zostali len vinice, tie dnes živia aj rodinu a dávajú mi možnosť pomáhať armáde. Takže som si vyjednal podmienky a vstúpil som do Národnej gardy.

Momentálne som vojakom mobilnej mínometnej jednotky. Pracujeme na potlačovaní prienikov alebo ako podpora našich nástupov. Momentálne sa učíme boju v meste.

Čo bolo najhoršie, čo ste za ten rok vojny videli či zažili?

Popravených mužov… Jedna developerská novostavba mala štyri vchody. A boli pri nej dve ruské jednotky. Jedna jednotka bola civilná, zostala tam žiť možno stovka ľudí, dávali im možnosť na pätnásť minút denne vyjsť von napríklad si nabrať vodu, inak boli zavretí u seba v izbách a bytoch. Ale v podstate sa im nič nedialo.

Ale v susednej bytovke, v tej istej novostavbe, možno o päťsto metrov ďalej, bola iná jednotka. Mužov

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Tenis

Vojna na Ukrajine

Šport a pohyb, Svet

Teraz najčítanejšie