Arnold Kiss je pri reforme školstva: Vzniká úplne inak ako doterajšie reformy a nik si ju netrúfne zrušiť

Arnold Kiss (1993) je projektovým špecialistom pre tvorbu štátneho vzdelávacieho programu v Národnom inštitúte vzdelávania a mládeže.

Ste pri tvorbe nového Štátneho vzdelávacieho programu, ktorý určí, ako bude vyzerať výučba našich žiakov v budúcnosti. Dnešná vláda však nemá dôveru parlamentu a čoskoro končí. Mala by robiť také veľké reformy?

S touto reformou nezačal súčasný minister školstva Ján Horecký, ale ešte jeho predchodca zo SaS Branislav Gröhling. Využívanie plánu obnovy bude presahovať obdobie viacerých vlád. Bolo by nezodpovedné zrušiť náš záväzok len preto, že vláda stratila dôveru v parlamente. Je to veľká šanca urobiť pre Slovensko dobrú vec.

S reformami školstva máme na Slovensku bohaté skúsenosti – žiadna sa nedotiahla do konca, materiály po voľbách obvykle končia v koši, lebo nová vláda má inú predstavu. Nestane sa to aj po 30. septembri tohto roka?

Na to neviem odpovedať, ale zlé jazyky hovorili, že reforma padne aj odchodom Gröhlinga z postu ministra. Žiadosti o platbu z plánu obnovy sú naviazané na plnenie míľnikov, takže zmeny na vládnych postoch by nemali byť rozhodujúce. Navyše si neviem predstaviť nikoho, kto po 30. septembri príde a povie – nie, nechceme tie stovky miliónov eur, nepomáhajme nášmu školstvu. Zavrhnúť viac ako dvojročnú prácu množstva ľudí si podľa mňa nik netrúfne.

Na postoch ministra sa môžu striedať hodnotovo rôzne nastavení ľudia – bol tam liberál, teraz je tam konzervatívec. Pri dnešných preferenciách tam môže skončiť rovno komunista. A každý z nich môže mať chuť potiahnuť to obsahovo kamsi inam.

Môžem povedať, že tak Gröhling, ako aj Horecký presadzovali, aby sa Štátny vzdelávací program tvoril bez toho, aby bol stavaný na nejakej ideológii. Tvoria ho ľudia z praxe, z terénu a aj tí sa môžu hodnotovo líšiť. Faktom je, že zvrchu je tlačená požiadavka na odborný prístup a ideológia v tom nemá čo robiť. Najlepšie spôsoby, ako robiť zmeny, sa hľadajú na základe dát.

Niektoré veci vždy budú narážať na hodnotové nastavenia ministra, prípadne vlády ako takej. Napríklad Igor Matovič, hoci je dnes už len poslancom parlamentu, teda bez vládnej funkcie, by mohol byť proti vzdelávaciemu programu, v rámci ktorého by sa učila rodová rovnosť, práva LGBTI+ ľudí, kvalitná sexuálna výchova a podobne. Vy osobne ste v podcaste Lužifčák povedali, že sexuálna výchova by mala byť súčasťou výučby, ale poznáme množstvo politikov, ktorí tvrdia, že v žiadnom prípade, lebo ide o výhradnú záležitosť rodičov.

Viem povedať, že súčasťou pracovných skupín, ktoré tvoria štandardy, sú ľudia konzervatívnejší ako samotný minister, ale sú tam aj ľudia, ktorých by niektorí konzervatívci označili za extrémnych progresívcov. Touto optikou sa však štandardy tvoriť nemôžu, lebo to škodí veci ako takej. Musí sa brať ohľad na to, čo je dôležité z hľadiska vývinovej psychológie, čo je najlepšie pre dieťa. A v tomto existuje dosť veľký konsenzus, ktorý ma teší.

Hovorili ste o možných zásahoch ministrov alebo vlády do výsledku. Aj dnes kolujú kadejaké dezinformácie o vyškrtávaní témy antikoncepcie a podobne, dokonca chápem, že je to mediálne chytľavé, ale vôbec to nereprezentuje diskusiu, ktorá sa tam naozaj vedie.

Tak sa spýtam inak – ak sa odborná skupina zhodne, že súčasťou vzdelávania má byť poctivá a rozsiahla sexuálna a vzťahová výchova, práva LGBTI+ ľudí, rodová rovnosť a podobne, súčasný minister Horecký to bude akceptovať?

To je otázka, ktorú vám vie zodpovedať iba on. Ja si myslím si, že áno, lebo ho vnímam ako človeka, ktorého zaujímajú najmä dáta.

Na svojom blogu píšete, že ste mali 16 rokov, keď ste si uvedomili, že bez lepšieho školstva bude slovenská spoločnosť vždy v kríze. Čo vás viedlo k tomu, že ste si to uvedomili? Zlá škola? Okolie bez kritického myslenia?

Bol som na skvelej škole, o to prekvapivejšie bolo, ako sa spolužiaci postavili k tomu, že pri výročí novembra 1989 má prísť predstaviť svoj film Fedor Gál. Keď sa otvorila téma Nežnej revolúcie, zavládol až nepochopiteľný nezáujem.

Ja ako tínedžer som bol do tej témy zahĺbený, lebo ma bavilo zisťovať, ako k nám prišla demokracia. Nerozumel som, prečo je to iným jedno a nechápu, aké možnosti nám otvorila revolúcia. Pýtal som sa, či vôbec moji spolužiaci budú schopní užívať si slobodu, keď nevedia, aká je to vzácnosť.

Možno som im však krivdil a dostatočné informácie dostali doma od rodičov. Problém bol len v tom, že sa tie veci nijako nereflektovali v samotnom vzdelávaní. Jednoducho som nemal pocit, že nás škola v týchto veciach dostatočne odkula.

Keď som potom rozmýšľal, čo by som si chcel o svojom živote povedať ako šesťdesiatnik či sedemdesiatnik, dospel som k tomu, že sa chcem venovať najmä školstvu a vzdelávaniu.

V roku 2016 ste v jednom zo svojich textov uviedli – ak do školstva efektívne nalejeme peniaze, vráti sa nám to aj s úrokmi na zníženom počte ľudí, ktorí poberajú sociálne dávky. Medzitým ste boli učiteľom, lektorom, dnes pracujete s odborníkmi na školstvo a úradníkmi. Platí ešte vaša téza? A kedy by sa mohla naplniť v praxi?

Dnes sa už na to nepozerám optikou sociálnych dávok. Skôr sa pozerám na to, akú pridanú hodnotu dokážu vygenerovať vzdelanejší ľudia, ako dokážu byť vo svojich životoch spokojní a šťastní.

Ak budem vidieť výsledky kvalitného vzdelávania na svojich deťoch, bude to optimistický variant, ak až na vnúčatách, pôjde o realistický variant. Nemôžem mať pod kontrolou všetko, ale chcem k tomu aspoň trochu prispieť. Na odľahčenie – vnúčatá „plánujem“ mať medzi rokom 2040 až 2050, to by už mohlo byť naše školstvo oveľa ďalej.

Ďalší váš citát z roku 2016: „Najlepší učitelia musia ísť učiť do najhorších regiónov. Inak to proste nejde. Predpokladajme, že na kvalitnej pedagogickej vysokej škole budú vedieť vyhodnotiť, ktorí študenti sú najšikovnejší, najzapálenejší pre vec. Tak práve títo by mali ísť učiť do regiónov a na školy, kde to treba najviac.“ Ako by ste to chceli dosiahnuť? Nie je to ilúzia?

Na jednej strane áno, na druhej sa to nemusí riešiť tak, že do najhorších regiónov odídu najlepší učitelia z celej krajiny na plný úväzok. Mohlo by ísť napríklad o realizáciu takzvaných projektových týždňov. Vtedy nepotrebujete top excelujúceho učiteľa alebo študenta či študentku pedagogickej fakulty zamestnať na škole so slabými výsledkami. Efektívnejší spôsob spočíva napríklad v tom, že jeden tím učiteľov príde na inú školu, kde bude týždeň pôsobiť a inšpirovať tamojších žiakov aj učiteľský zbor.

Je to o využívaní príkladov dobrej praxe. Skvelí učitelia z jednej školy prídu do inej školy, „navnímajú“ si tamojší regionálny kontext a pokúsia sa realizovať svoju dobrú prax v lokálnych pomeroch, prihliadajúc na jednotlivé špecifiká. A príkladov dobrej praxe už máme na Slovensku naozaj veľa.

Problém je, že chýba komunikácia. Prečo by však skvelý učiteľ zo Serede nemohol ísť inšpirovať žiakov a učiteľov niekam inam? Prečo by im nemohol ukázať, že sa to dá aj inak, lepšie, zaujímavejšie, viac zážitkovo?

Znie to dobre. To by si však najskôr zriaďovatelia, riaditelia a riaditeľky či pedagogické kolektívy museli pripustiť, že v ich spôsobe výučby sú deficity. A kto pokorne prizná, že jeho škola je slabšia, kto si zavolá kvalitnejších pedagógov, aby mu ukázali, ako na to?

V 16 lokalitách Slovenska už dnes existujú regionálne centrá podpory učiteľov. Do roku 2026 ich má byť spolu 40. Má ísť práve o centrá dobrej praxe, do ktorých sa vyberali proaktívni pedagógovia, pričom sú ochotní deliť sa o svoje skúsenosti. A slúžia aj na to, aby identifikovali školy, ktorým treba pomôcť, aby zistili, čo a ako sa dá zlepšiť. Na to nemusí byť žiadny pokyn z Bratislavy.

Nedávno sa skončilo pripomienkovanie Štátneho vzdelávacieho programu, respektíve vzdelávacích štandardov. Koľko laických aj odborných pripomienok prišlo?

V decembri 2022 bol ako projekt nového kurikula pre všetky cykly zverejnený úvod do Štátneho vzdelávacieho programu, nedávno zase vzdelávacie štandardy. Pripomienky sa teraz triedia a analyzujú, spolu ich bolo 1109. Konkrétne bolo komentovaných 65 z 89 článkov, návštevnosť stránky dosiahla šestnásťtisíc.

Ako budete hodnotiť relevantnosť pripomienok? Lebo niekto je rodič – laik, iný odborník s praxou, potom to pripomienkujú aj rôzni lobisti, ktorých vedú ideologické dôvody. Napríklad Anton Chromík.

Máme na to vytvorený interný systém. Pripomienky sa z neho vyťahovali priebežne, aby sa následne priradili k jednotlivým vzdelávacím oblastiam, ktorých sa týkajú. Tvorcovia štandardov si prečítajú všetky komentáre, aby potom zvažovali, či ide o niečo, s čím vedia priamo niečo urobiť, čiže ich zohľadniť. Niektoré otázky sa, samozrejme, posunú na rozhodnutie vyššie, pretože nie je v kompetencii autoriek a autorov štandardov odpovedať na ne.

Ako sa teda vyberajú relevantné komentáre?

Prihliada sa na všetky komentáre, ktoré ľudia poslali, následne odborníci rozhodujú, s ktorými vedia ďalej pracovať a ktoré nie sú relevantné či konštruktívne.

Aká veľká je skupina posudzovateľov?

Spolu ide o desiatky ľudí. Na každú vzdelávaciu oblasť je to skupina od štyroch do desiatich ľudí.

Nové vzdelávacie štandardy sa týkajú základných škôl, teda prvého až deviateho ročníka. Ak som ich dobre pochopil, ide aj o zmenu pohľadu na to, čo sa má učiť – ministerstvo nebude rozdávať direktívy, ako a čo učiť, ale najskôr sa vyberie vzorka škôl, na ktorej sa niečo otestuje, a pokračovať sa bude na základe spätnej väzby od rodičov a učiteľov.

Kedysi ministerstvo školstva vytváralo učebné osnovy pre každý ročník. Direktívnosť štátu postupne ustupovala a toto je ďalší krok. Nemôžeme fungovať tak, že od stola vytvoríme jeden papier, na ktorom prikážeme, ako si predstavujeme ciele výchovy a vzdelávania v každej oblasti na každý jeden ročník – ešte aj s návodmi, ako na to. Nechceme byť takí tvrdí, že priškrtíme slobodu samotných škôl, učiteliek a učiteľov.

Čiže bude existovať nejaký minimálny štandard vedomostí, ktoré musí ovládať každý žiak z každého predmetu, a nadstavba už bude na samotnej škole?

Áno. V štandardoch sú určené minimá, ale aj optimá.

Minimá som nikde nevidel.

Minimá sa ešte len zverejnia, teraz boli na verejnej konzultácii optimálne štandardy.

Aké máte odozvy od zriaďovateľov škôl, ich vedení, pedagógov a rodičov? Prví sa boja nových povinností, riaditelia a riaditeľky nových papierovačiek, vyučujúci zase toho, že nebudú stíhať a podobne.

Doba nám v tomto tak trochu nepraje. Žijeme volatilné, prchavé, nejednoznačné a neisté časy. Odráža sa to v spoločnosti aj v politike. Keď potom do všetkých negatívnych informácií začnú ľuďom prichádzať aj informácie o veľkej zmene v školstve, ktorá sa ich bytostne týka, najmä ak s ňou majú pracovať, prirodzenou prvou reakciou je obava a odpor k samotnej zmene. Na druhej strane si ceníme pozitívne reakcie, ktorých je tiež veľa.

Problém je aj v tom, že ľudia v školstve sú už na slovo reforma alergickí. Od revolúcie sa ich sľubovalo veľa, žiadna sa nikdy nedotiahla, a ak, znamenala najmä zhoršenie administratívy. A za rohom sú voľby.

To sedí, s kvalitnou a komplexnou reformou naozaj meškáme, čo dokazujú aj dlhodobé výsledky vzdelávania na Slovensku. Problém je aj v tom, že občania obvykle volia strany, pre ktoré školstvo nepredstavuje prioritu. Na druhej strane ani jedna z predchádzajúcich reforiem sa nerobila spôsobom ako tá dnešná.

Čo tým myslíte?

Množstvo zapojených ľudí. To, že reforma sa bude zavádzať postupne, nie plošne. To, že verejnosť má možnosť vopred sa pozrieť na to, čo sa chystá, a pripomienkovať to. Ofrflať sa dá všetko, ale keď si pozriete, ako sa tvorili minulé reformy v školstve a ako sa tvorí táto, je tam diametrálny rozdiel. V takom prípade sa sila argumentu „všetky reformy aj tak zlyhali“ vytráca.

V TA3 ste spomínali, že sa tu najviac operuje s argumentmi – máme priveľa učiva, kto ho má učiť, ako sa to má stíhať, ako rýchlo prebehnú zmeny.

Áno, toto sú stále najčastejšie otázky, ktoré dostávame. Našou úlohou je na ne trpezlivo odpovedať. Počas celého pripomienkovania vzdelávacích štandardov nám prichádzali rôzne otázky – napríklad ako to bude s malotriedkami, ako to bude so školami, ktoré nemajú kompletnú klasickú organizáciu a podobne. Takých je na Slovensku asi 30 percent.

V septembri tohto roka sa má reforma začať na prvých 30 školách. Nasledovať majú tri roky implementácie a vyhodnocovania spätnej väzby. Ako sa tie školy vyberajú? Majú totiž možnosť prihlásiť sa aj samy. Nemalo by mať ministerstvo jasno, kde treba začať a ako to treba rozdeliť do regiónov?

Momentálne je otvorený proces prihlasovania na stránke vzdelavanie21.sk a prihlásiť sa môže ktorákoľvek škola. Zaujímajú nás školy, ktoré vyjadrujú zvedavosť po zmenách a chcú im vykročiť v ústrety. Jedna riaditeľka mi dokonca písala, že sa vyslovene teší na ten proces.

Za prvý týždeň sa nám prihlásilo už viac ako 40 škôl, čo je fajn vzhľadom na to, že im ponúkame skôr odbornú ako finančnú pomoc. Výsledné školy budú vyberať výskumní a vedeckí pracovníci z Národného inštitútu vzdelávania a mládeže v súčinnosti s ministerstvom školstva. Zabezpečia, aby vzorka bola dostatočne reprezentatívna a týkala sa celej krajiny.

Čo sa udeje po prvom pilotnom ročníku?

Celý proces sa vyhodnotí. Od septembra 2023 bude zapojených 30 škôl, ktoré budú po novom učiť prvákov. Nasledujúci rok to bude už okolo stovky. V školskom roku 2025 pôjde o stovky škôl. Celoplošne sa reforma spúšťa od septembra 2026. To je dosť času na to, aby sme otestovali, vyhodnotili a optimálne nastavili celý proces.

Prečo vlastne vymýšľame koleso a nepreberieme školský systém z krajiny, ktorá objektívne vzdeláva kvalitne, žiaci v nej nachádzajú uplatnenie, majú adekvátne kritické myslenie a podobne?

Nedá sa to, lebo v žiadnej inej krajine nemajú toľko Slovákov.

Špecifiká ako jazyk, história a ďalšie veci sa dajú zohľadniť.

Vyzdvihované školstvo majú vo Fínsku. Úspešná kurikulárna reforma prebehla aj v Estónsku. Má skvelé výsledky a inšpirujeme sa ňou aj my, lebo je to podobná postsocialistická krajina. Môžeme sa inšpirovať v aplikovateľných veciach, ale vždy musíme prihliadať aj na historický kontext, na to, aká je u nás občianska spoločnosť, ako u nás funguje súkromný sektor. V tomto sú medzi krajinami obrovské rozdiely.

Každá krajina má inú politickú históriu, v každej je iné rozloženie menšín, v každej funguje iná ochota veľkých súkromných firiem investovať do školstva a vychovávať si budúcich zamestnancov. Prevziať zvonku sa dá v zásade všetko, ale obávam sa, že výsledky by mohli byť katastrofické.

Doteraz sme hovorili o reforme dosť všeobecne. Skúsme konkrétne – čo sa zmení pre môjho syna, ktorý nastupuje do školy v septembri, v porovnaní s tým, čo doteraz zažívali jeho starší kamaráti?

Treba to rámcovať. Vzdelávacie štandardy a nanovo nastavený vzdelávací štátny program ponúkajú školám robiť mnoho vecí inak. Zároveň si veľa z toho, čo už dnes robia, môžu ponechať. Ide teda o nízky prah a vysoký strop. Školy sa obávajú, že všetko budú musieť robiť inak, ale nie je to pravda. Áno, mnohé veci budú robiť inak, ale jednak ich k tomu bude navádzať samotný program, jednak dostanú kvalitnú odbornú podporu.

Stane sa definitívne minulosťou, že učiteľ príde do triedy a dá žiakom odpisovať si do zošitov poznámky z knihy? Alebo im konečne prestane diktovať poznámky sám?

Toto sme zažili asi všetci. Rovno však hovorím, že Štátnym vzdelávacím programom sa nám to eliminovať nepodarí. Verím, že takých pedagógov je čoraz menej, ale ak to majú v sebe, nezmeníme ich. Vieme však povedať, že nové štandardy vedú učiteľov oveľa viac k tomu, aby ubudlo „verklíkovania“ poučiek. Vedú ich k tomu, aby so žiakmi bádali, skúmali, robili pokusy, spájali veci do kontextu a podobne.

Aké predmety ste učili ako učiteľ?

Slovenčinu, angličtinu, nemčinu, fyziku, občiansku náuku, informatiku.

Vyberme si teda slovenčinu a fyziku. Skúste, prosím, konkrétne vysvetliť, ako bude vyzerať zmena.

Na slovenčine už nebude potrebné odrecitovať napríklad vybraný set pranostík z učebnice. Viac sa bude rozoberať samotný význam pranostík, pričom tam bude priestor previazať to na súvis s lokálnym počasím a geografiou. Stačí sa zamyslieť a možných prepojení na ďalšie informácie nájdeme veľa.

K fyzike – miesto toho, aby sme od detí očakávali poučky o tom, čo je hustota kvapalín, objem či hmotnosť telies, učiteľa štandardy povedú k tomu, aby to učili v praxi. Stačí vziať objemnejšiu a ťažšiu loptičku, k nej menšiu a ľahšiu, ponoriť ich a sledovať, čo sa bude diať. Potom už je jednoduché premýšľať, prečo to tak je, a vysvetľovať jednotlivé parametre kvapaliny aj telies. Žiak nepotrebuje poznať poučku, ale mal by vedieť vlastnými slovami vysvetliť, čo a prečo sa udialo.

Čiže na slovenčine už nebudem musieť poznať detailný životopis Hviezdoslava či Štúra, ale zato budeme čítať a rozoberať ich diela tak, aby sme im rozumeli?

Poviem príklad z konkrétnej školy – prezliekli sa za štúrovcov, vzali knihu Harryho Pottera a prepísali jej text do štúrovskej slovenčiny. Krásne tak pochopili, aká tá reč bola v porovnaní s našou súčasnou. A ešte ich to aj bavilo.

Odhadujem, že každý učiteľ chce, aby bolo viac hodín práve jeho predmetu. Matematik chce viac matematiky, chemik chémie, biológ biológie, telocvikár telocviku. A má pravdu, deti sú dnes obéznejšie a hýbu sa menej ako kedysi. Deti nevedieme ku kritickému mysleniu, k poznaniu kvalitnej hudby, k estetickému vnímaniu, k láske k výtvarnému umeniu a podobne, sú tam strašné deficity. Ako riešite, kde hodiny pridať a kde ubrať?

V každej pracovnej skupine sú učitelia a učiteľky z praxe. Prihliadajú aj na to, či je množstvo obsahu, ktorý sa požaduje, realizovateľné. Jedna z vecí, ktoré by sme radi videli pretavené do reality, je akási spolupráca medzi pedagógmi. Ak jeden vidí, že má toho v jednom predmete priveľa a nestíha, nenájde sa tam prierez s iným predmetom, aby mohla vzniknúť spoločná, kooperujúca hodina?

Krásne príklady spolupráce možno nájsť pri témach človek a príroda, kam viete dať biológiu, fyziku, zdravie aj telocvik. Prepojenie je možné aj pri témach človek a svet práce, kde sa dá spojiť technika s matematikou či informatikou. Integrácia predmetov škole umožňuje vyriešiť aj situácie, keď sa niekomu zdá, že je toho priveľa.

Školy dostanú aj priestor učiť v takzvaných cykloch. O čo konkrétne ide?

Očakávané ciele v rámci jednotlivých vzdelávacích oblastí už nie sú naviazané na vyhodnocovanie po jednotlivých ročníkoch, ale na cykly ročníkov – konkrétne na 1. až 3. ročník, 4. a 5. ročník, 6. až 9. ročník.

Toto školám umožňuje naďalej pokračovať v ročníkoch tak, ako chcú, ale zároveň dostávajú možnosť rozdeliť si hodnotenie nie po ročníkoch, ale jednotlivých cykloch. Majú teda možnosť rozdeliť si aj samotné učivo daného cyklu podľa vlastného rozhodnutia. Napríklad ho prispôsobiť potrebám žiakov.

Čiže sa môže stať, že niečo, čo by sa inak učilo v 6. ročníku, si škola nemusí, ale môže presunúť až na 9. ročník?

Áno. Vo výsledku však to minimum musia absolvovať všetci.

Vznikajú regionálne centrá pre podporu učiteľov, ktoré majú byť akýmsi prevodníkom medzi štátom a školami. Čo presne budú robiť a akí učitelia v nich budú fungovať? Lebo ak majú radiť školám v regiónoch, mali by patriť k elite. Vziať však elitu školám nie je najlepší nápad.

Tieto centrá budú realizovať motivačnú a odbornú podporu školám v regiónoch. Pracovať tam budú aj pedagógovia a pedagogičky z daného okresu. K nim prídu napríklad aj ľudia s čiastočnými úväzkami, teda takí, ktorí už pracujú v školách, a tento mentoring si pridajú ako ďalšiu prácu.

Adresnú podporu pre školy budú poskytovať aj krajské pracoviská Národného inštitútu vzdelávania a mládeže. Už dnes má inštitút v ponuke vzdelávacie programy, ktoré učiteľom približujú vybrané aspekty zmien, ako napríklad personalizované vyučovanie či metódy na podporu aktívneho učenia sa.

Čo učebnice? Učitelia sa dlhodobo sťažujú, že ich je málo. Na druhej strane potrebujeme vôbec v časoch internetu a nekonečného množstva kvalitných materiálov učebnice?

Toto je jedna z najkomplexnejších otázok kurikulárnej reformy. Reforma sa bude zavádzať postupne a postupne budú prichádzať aj nové učebnice. Chápem frustráciu vydavateľstiev aj tvorcov učebníc, keďže máme za sebou turbulentné obdobie výmeny viacerých ministrov aj vedúcich pracovníkov, ktorí sa podieľali na reforme.

Náš inštitút aktuálne pracuje na koncepcii učebnicovej politiky. Teraz, keď sa finalizujú štandardy, je načase ju rozbehnúť, lebo práve na ne sa viaže aj tvorba učebníc. Budú vznikať paralelne v procese postupného zavádzania nového Štátneho vzdelávacieho programu. Plošné zavedenie reformy nás čaká v roku 2026, a to je dosť dlhý čas na to, aby ich bolo dosť.

Čiže do roku 2026 vzniknú nové učebnice k všetkým predmetom?

Áno.

Odvážna predstava. Vezmime si, že tu máme ľudí ako Peter Farárik, ktorý vytvoril skvelý web o geografii s názvom Lepšia geografia. Prečo čosi podobné už dávno nevzniklo zo všetkých predmetov? Rodičia aj pedagógovia by mali dostatok materiálov a inšpirácie na kreatívne učenie bez verklíkovania poučiek.

Optimum a minimum, čo musí žiak ovládať, určujú vzdelávacie štandardy. Nie je to nastavené podľa ročníkov, ale podľa spomínaných cyklov. Školy si tieto štandardy prevezmú a na základe nich si vytvoria Školský vzdelávací program. To už sú konkrétne osnovy. Ich obsah je teda na školách.

Čiže jedna škola môže venovať na dejepise novembrovej revolúcii v roku 1989 jednu hodinu, iná päť? Jeden učiteľ bude venovať iks hodín SNP a iný adorovaniu Tisa a vojnového slovenského štátu? Ako je nastavaná hranica tej slobody?

Keď vám v reštaurácii podajú nestráviteľné jedlo, postavíte sa a poviete to. Keď vám to isté – len so vzdelávaním – urobia v škole, treba sa zachovať rovnako. Práve toto musíme naučiť verejnosť – ak nie je spokojná, je kľúčové, aby sa ozvala, komunikovala, aby sa ohradila. Ak bude mať škola dostatok podnetov od rodičov, že koncoví užívatelia, teda ich deti, dostávajú zlé informácie, musí to riešiť. Škola musí vedieť zdôvodniť, čo, prečo a ako robí. Demokracia je o dialógu.

Rozumiem, ale v praxi to takto nefunguje – rodičia obvykle nevedia posúdiť, aký je adekvátny počet hodín ku konkrétnej téme, nesedia v laviciach, aby počuli celý výklad, často sú ľahostajní. Navyše kritika školy znamená koledovať si o spor, ktorý neraz končí odchodom ich dieťaťa do inej školy. Človek radšej mávne rukou, ako sa pustí do boja s molochom, keď ostatní rodičia mlčia.

To, čo opisujete, je vlastne komentár o stave komunikácie medzi rodičmi a školami. Rovnako ako existuje na školy nejaký tlak zhora, musí existovať aj tlak zdola. Nemôžeme čakať, že otecko štát sa o všetko postará a bude robiť pestúnku.

Aj ja som bol pobúrený, keď mi synovec povedal, že v škole od neho požadujú, aby naspamäť ovládal poučku o tom, čo je pôda. Človek vtedy môže mlčať alebo sa ozvať a riešiť to priamo so školou. Žiaľ, my nemáme možnosť komunikovať s každým učiteľom na Slovensku a korigovať jeho chyby. Môžeme len nastaviť rámce, v ktorých sa má učiteľ pohybovať, a vytvárať predpoklady na intervencie zo strany rodičov.

Vráťme sa k pôvodnej otázke – prečo minimálne a optimálne učebné osnovy nemôžu byť pretavené do stránok typu Lepšia geografia?

Keď som pracoval ako učiteľ, pozrel som si, čo mám naučiť deti v rámci osnov, ale zdroje som oveľa viac ako v učebniciach hľadal na internete. Niektoré materiály som im vytlačil, niektoré som sám vytvoril. Tak aby som deti dokázal konkrétnu tému naučiť s tým, že ich to bude baviť.

Je to o aktivite samotných učiteľov a učiteliek. Nie sú odkázaní len na učebnice, na nete je množstvo kvalitného digitálneho obsahu, ktorý tvoria erudovaní ľudia, často priamo pedagógovia. Teraz už aj ministerstvo školstva má online knižnicu vzdelávacieho obsahu, kde sa môžu učitelia inšpirovať, volá sa VIKI. Obsahuje krátke videá, obsah pre rôzne predmety a rôzne ročníky. Napríklad v USA sú stovky webstránok, na ktorých aj učitelia zverejňujú svoje materiály a skúsenosti, pričom ich neraz spoplatňujú.

Veď práve o tom hovorím, na takom princípe funguje aj Lepšia geografia. Takýto web by mal vzniknúť pre každý predmet každého ročníka.

Súhlasím. Čo však na to treba? Ochotu ľudí, ktorí si povedia, že učebnice nepotrebujú, a vytvoria si niečo lepšie a šikovnejšie, pričom to na využívanie ponúknu aj iným. Tak ako to urobil Peťo Farárik.

Spomeňme aj to, že školy by mali fungovať nielen ako učiace, ale aj ako učiace sa organizácie. Tak aby pedagogická prax nadväzovala na pedagogické vzdelávanie na fakultách.

Výskum Focusu v roku 2020 ukázal, že množstvo učiteľov a učiteliek verí konšpiráciám a nezmyslom. Takmer tretina z nich bola presvedčená, že očkovanie proti covidu-19 je prípravou na čipovanie ľudí. Takmer tretina si myslela aj to, že koronavírus bol medzi ľudí vypustený zámerne. Až 71 percent učiteľov dôverovalo Hlavným správam, viac ako polovica časopisu Zem a vek a 48 percent Slobodnému vysielaču. Čo s tým chcete robiť?

Myslíme na to rovnako ako na kritické myslenie pri tvorbe Štátneho vzdelávacieho programu. Náš inštitút pracuje aj na príprave ponuky vzdelávacích programov pre pedagógov, ktoré sa budú venovať aj týmto témam. Školenia napríklad o hoaxoch má v ponuke aj v súčasnosti. Problém je, že aby sa na to myslelo ešte viac, je potrebný aj silnejší dopyt. Nekonečne ma to frustruje, lebo chcem veci zlepšovať.

Kým sa však každý týždeň aspoň päťkrát v televíziách neukazuje, čo sa deje a čo sa má diať v školách, kým aj influenceri nebudú poukazovať na tieto témy, spoločnosť sa o to zaujímať nebude. Keby každý v tejto krajine poznal štatistiku Focusu, ktorú ste citovali, keby každý chápal, aké je to nebezpečné, tento problém by sme vedeli vyriešiť veľmi rýchlo. Ak však tlak nevznikne, aká je motivácia pohnúť s tým?

Na záver sa ešte vrátim k sexuálnej výchove – bude teda súčasťou výučby na základných školách? Myslím poctivá sexuálna výchova, nie vybavenie témy jednou hodinou s hanblivou učiteľkou či hanblivým učiteľom, ktorí na to nie sú školení.

Moja odpoveď znie, že bude. Súčasťou Štátneho vzdelávacieho programu sú aj takzvané prierezové gramotnosti. Sú rozložené do viacerých predmetov. Tak je riešená aj vzťahová a sexuálna výchova v rámci sociálnej a emocionálnej gramotnosti.

Platí teda, že tak, ako bude súčasťou vzdelávania výchova k empatii, digitálna či environmentálna gramotnosť, bude tam aj vzťahová a sexuálna výchova. Zapadá napríklad do tém ako človek a príroda, človek a spoločnosť, ale aj zdravie a pohyb.

Do akej šírky a hĺbky pôjde vzťahová a sexuálna výchova?

To je teraz témou odborných diskusií v rámci tvorcov štandardov a autorských tímov. Je to jednoduché – čím viac si bude verejnosť pýtať, tým reprezentatívnejšie to tam bude zastúpené, lebo silnejší bude aj mandát tvorcov.