Samo Trnka: Bojím sa, že na Slovensku prituhne a aj humor bude nebezpečný
Keby to bolo na mne, okamžite by som zatkol Marka Zuckerberga a „rákoskou“ by som ho bil po zadku za to, čo dopustil, a za to, že s tým nič nerobí, hovorí humorista, scenárista a herec Samo Trnka.
Samo Trnka (1980) ako humorista začínal na webe Sme.sk, dnes spolupracuje na humoristickej relácii Skúška sirén pre Rádio Slovensko. Pôsobil ako vedátor Karol v relácii TV Markíza Dobre vedieť, aktuálne hrá v seriáli Pán profesor. Venuje sa aj stand-upu a písaniu scenárov či úprave dialógov pre televízie aj korporátny svet.
V rozhovore si s respondentom tykáme, keďže sme dlhoroční známi a bývalí kolegovia.
Tvoje prvé seriózne zamestnanie po vysokej škole sa týkalo humoru, ktorý si robil pre televíziu denníka Sme. Bol si vtipné dieťa?
Mojím požehnaním je, že som vyrastal v rodine, kde sa na humor kládol veľký dôraz. Humoru rozumel každý člen rodiny, doma lietali hlášky od Šimka s Grossmannom, Suchého so Šlitrom a ďalších. V tomto prostredí som sa veľmi snažil nezaostávať a aspoň to dorovnávať. Je to normálne – ak ľudia okolo teba stále šibrinkujú s humorom, nechceš byť horší. A potom mi to už ostalo.
Do Sme si nastúpil koncom roka 2007. Hoci si bol praxou nepreverený, dostal si veľkú šancu robiť humoristickú reláciu. Spolu s pár ďalšími si sa vlastne stal priekopníkom internetovej zábavy u nás.
Čisto technicky – do Sme ma zavolali oživiť stránku zabava.sme.sk, videá sme si vymysleli s kolegom ako svojvoľné spestrenie, ktoré šéfovia uvítali.
Za to celé však vďačím blogom. V tých časoch bol Facebook len okrajovou časťou internetu, najmä pre mladých na vysokých školách. Aj YouTube bol len v plienkach. Väčšina ľudí o sebe dávala vedieť cez blogy. Sme.sk ich dokonca dávalo na svoju titulku. Chopil som sa toho a snažil sa tam ľudí pobaviť. Časom som si síce založil vlastný blog mimo Sme, ale to si ma už všimol Tomáš Bella.
Blogy mimo Sme sa stávali úspešné vďaka dnes už zabudnutej stránke vybrali.sme.sk.
Áno, pre blogosféru to bola prvá stránka, na ktorú sa ráno pozerala – každý veril, že jeho články sa tam preklikali medzi úspešné. Byť v prvej desiatke náramne prospievalo návštevnosti.
To bol inak neuveriteľný krok – Sme.sk na svoju titulku púšťalo texty z konkurenčných webov.
Takýto úlet urobil naozaj len web Sme.sk, výrazne tým pomáhal blogerom, nech už písali kdekoľvek. Sme.sk celkovo v niektorých ohľadoch predbehlo dobu až príliš. Doba sa mu síce celkom neodvďačila, ale tak to u vizionárov býva.
Isté je, že si ma vtedy všimol Tomáš Bella, a keď sa z môjho blogu dozvedel, že už som dokončil školu, ponúkol mi prácu. Veľmi ma to potešilo, hoci som bol doslova „posratý“. Dodnes si myslím, že to z Tomášovej strany nebol úplne dobrý ťah, lebo som nebol až taký produktívny zamestnanec. Zrejme som však občas vypustil von niečo, čo ho úprimne bavilo, a tak ma tam aj so šéfom Sme.sk Valérom Kotom ponechali, až kým som neodišiel na voľnú nohu.
Tvoja relácia sa volala Úplne vážne a jej koncept bol na začiatku postavený tak, že si sa po tlačovkách známych alebo úspešných ľudí chodil pýtať úplné nezmysly.
Názov tuším vymyslel Martin Čorej, ktorý šéfoval televízii Sme. V podstate sme to odpozerali od Aliho G, u nás to robieval aj Juraj Mokrý. Zdalo sa nám to ako dobrý nápad, lebo do agentúrneho servisu Sme chodilo denne množstvo pozvánok na rôzne tlačové konferencie. S Lukášom Kodoňom, ktorý to nakrúcal, sme sa rozhodli, že tam budeme chodiť a pýtať sa totálne sprostosti.
Najviac mi utkvela v pamäti epizóda, keď sme šli na tlačovku manželky prezidenta Ivana Gašparoviča Silvie. Navrhovala, aby sa golf vyučoval v školách, tak som sa jej pýtal, ako
