Chorvatovič, Pataj: Je dobrou správou, ako Biden ukradol Putinovi šou

Tento týždeň sme si pripomenuli prvé výročie ruskej invázie na Ukrajinu. Ruský prezident Vladimir Putin prišiel s dvojhodinovým prejavom o stave krajiny. Čo podstatné povedal?

Roman Pataj: To podstatné v prejave nezaznelo explicitne, ale je to informácia o tom, že Vladimir Putin chystá Rusko na dlhú vojnu. Nemáme teda byť priveľkí optimisti v očakávaní toho, kedy sa situácia upokojí. Ako som povedal, nepovedal to explicitne, ale každá časť prejavu pripravovala ruských obyvateľov na to, že vojna potrvá dlho a že je odhodlaný pokračovať napriek všetkému, čo sa mu nepodarilo.

Očakávali sme, že v prejave niečo povie, a nakoniec to nepovedal?

Pataj: Nepovedal všetko podstatné, ale ja osobne som čakal, že to ani nepovie. To by totiž musel priznať, že vojna sa nevyvíja spôsobom, aký predpokladal. Nevie sa presne, či pôvodne plánovali vojnu na tri či sedem dní, ale je jasné, že si mysleli, že bude veľmi krátka. No trvá už jeden rok.

O tom v prejave nezaznelo ani slovo. Vladimir Putin hovoril absolútne nepodstatné veci, ako miestne úrady po celom Rusku pracujú a pomáhajú obyvateľom, sľuboval Rusom, že zvýši investície do infraštruktúry… Vzhľadom na udalosti posledného roka absolútne nepodstatné veci.

Ako despota, ktorý vládne železnou rukou a očakával veľký úspech od invázie, by musel priznať, že zlyhal. Despotovia si také niečo nemôžu dovoliť, preto to podstatné nepovedal.

Čo ešte bolo na Putinovom prejave zaujímavé?

Marek Chorvatovič: Spomeniem formálnu stránku. Nám starším mohol jeho prejav pripomínať zjazdy komunistickej strany v 80. rokoch, keď sa všetko dialo na pokyn, všetci tlieskali a ten, kto rozprával, hovoril úplne mimo reality. V tomto sa to podobalo. A potom je tu druhá vec, na ktorú upozornila Petra Procházková, naša kolegyňa z českého Deníka N, ktorá sleduje ruskú politiku pozorne tridsať rokov.

Ona si všimla jeho odkaz ruským oligarchom, z ktorých si otvorene strieľal. Vravel im – vidíte, kúpili ste si drahé jachty na Azúrovom pobreží, ale Západ vám ich zhabal. Svojím spôsobom ich ponížil pred celým Ruskom a ukázal im, že je to stále on, kto je pánom v štáte. U nás sme oligarchiu, ktorá tu bola do roku 2018, vnímali tak, že stojí nad politickou reprezentáciou. V Rusku to funguje úplne inak.

Pataj: Vlastne si neustále protirečí. Aj vo svojom slávnom prejave tesne pred začiatkom invázie, aj veľakrát potom Putin povedal, že Ukrajina ako národ vlastne neexistuje. No zároveň v tohtotýždňovom prejave hovoril, že proti Ukrajincom nič nemá. Takýchto nekonzistentností bolo v jeho prejave tak veľa, že ma fascinuje, že si to jeho priaznivci nedokážu uvedomiť.

To nie je prekvapujúce, aj jeho vysvetlenia, prečo vojnu vedie, sa menia v čase. Od „demilitarizácie a denacifikácie“ prešiel k historickým nárokom na ukrajinské územia.

Pataj: Áno, ale keby si jeho fanúšikovia dali námahu a počúvali to, pomerne ľahko by to odhalili.

Chorvatovič: Tentoraz sa k tomu v jeho prejave pridal aj diabol, ktorého z Ukrajiny údajne vyháňajú. To je stredoveký termín, ktorý sa objavuje v 21. storočí.

Paralelne s Putinovým prejavom navštívil Ukrajinu americký prezident Joe Biden. V čom bola jeho cesta zásadná?

Chorvatovič: V termíne a mieste, kedy a kde sa udiala. Biden pricestoval do Kyjiva, nebol v hlbšom zázemí. To je obrovský symbol, ktorým dávajú Američania najavo, že Ukrajina je krajina, ktorú mienia ďalej podporovať a kam budú ďalej posielať zbrane, aby sa Ukrajinci mohli brániť. Je to gesto, ktorým Američania Putinovi ukázali, že sa mu vojna nepodarila a že oni mienia zotrvať v podpore Ukrajiny. To je najsilnejší odkaz. Je zrejmé, že Rusi nechcú vojnu ukončiť v dohľadnom čase, na čo Američania odpovedajú – okej, my sme tu ďalej s Ukrajincami.

Biden nenavštívil len Ukrajinu, ale aj Poľsko.

Chorvatovič: Áno, vo Varšave sa stretol s krajinami takzvanej Bukureštskej deviatky, kam patríme aj my. Stretol sa aj so slovenskou prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorá hovorí, že sme v najbezpečnejšej aliancii. To je najdôležitejší odkaz pre ľudí na Slovensku – v tejto chvíli, počas vojny, máme takéhoto spojenca.

Roman, ty píšeš pre Denník N spolu s kolegami Vývoj bojov. Ako sa môžu tieto politické udalosti výraznejšie premietnuť do situácie na fronte?

Pataj: Tak, že Vladimir Putin neukončí vojnu a bude v nej ďalej pokračovať. Neviem, či je jeho cieľom konflikt zmraziť a uspokojí sa s tým, že bude okupovať časť ukrajinského územia, alebo je jeho cieľom podniknúť novú veľkú ofenzívu, ktorá sa očakáva. Tam vždy treba počkať niekoľko dní na to, aby sme dokázali vyhodnotiť vážnosť udalostí, ktoré sa aktuálne dejú. Niektoré, ktoré sa javia v jeden deň veľké, sa nakoniec ukážu ako malé. A naopak. No podľa mňa vojna bude pokračovať. Rusko bude do nej investovať čoraz viac svojich ľudí a Západ čoraz viac zbraní.

O veľkej ofenzíve sa hovorí niekoľko týždňov. Môže mať podobu väčšieho útoku v Donbase, ale zachytil som aj špekulácie či obavy o to, či by sa Rusi nemohli znovu pokúsiť zaútočiť na Kyjiv či Charkiv. Je takýto veľký útok stále reálny?

Pataj: Kyjiv je podľa mňa absolútne vylúčený. Spomeňte si na situáciu pred rokom, keď Američania varovali, že invázia je na spadnutie. Na satelitných záberoch sme videli obrovské koncentrácie ruskej armády blízko hraníc s Ukrajinou na ruskom aj bieloruskom území. V tejto chvíli nič také, čo by mohlo smerovať na Kyjiv, nevidno. Osobne to považujem za vylúčené, teda v tejto chvíli. Netvrdím, že sa to o pol roka nemôže zmeniť.

A iné smery ofenzívy?

Pataj: Tento týždeň sa objavili správy o tom, že sa koncentrujú nejaké vojská na ruskom území oproti Charkivskej oblasti. Ale nevyzeralo to nejako akútne. Viac sa hovorí o veľkých počtoch ruských vojakov v okolí Horlivky a Donecka, teda v Doneckej oblasti. No ruská ofenzíva reálne už prebieha, má približne šesť smerov. Odborníci sa len nevedia zhodnúť, či zatiaľ vidíme len skúšobné útoky, alebo to, čo vidíme, je to najviac, čo Rusi dokážu. Tento týždeň sa skôr zdalo, že je to najviac, na čo sa zmôžu, ale môže sa to ešte zmeniť.

Môžeme niečo veľké očakávať od Ukrajincov? Niečo podobné, ako bolo oslobodenie Charkivskej oblasti či Chersonu?

Pataj: V tejto chvíli určite nie. Pripúšťam možnosť, že pripravili nejaké okázalé gesto načasované na obdobie výročia vojny, ktorým chcú prejaviť vzdor a ukázať, že aj po roku sú samostatnou suverénnou krajinou. To je možnosť, ktorá je uskutočniteľná. Ale v týchto dňoch by som nečakal nejaký obrovský ukrajinský útok či oslobodzovanie veľkých území.

V tomto týždni sme boli opäť svedkami niekoľkých takzvaných pochodov za mier, ktoré sa konajú vo väčších aj v menších mestách. Nie sú to masové demonštrácie, ale nejde ani o malé skupinky. V pondelok bolo v Trnave niekoľko stoviek ľudí, ktorí skandovali: „Rossija, Rossija!“ O čom tieto pochody svedčia?

Chorvatovič: Napadá mi kombinácia dvoch vecí. Prvá – strach má veľké oči. Slovensko nemá skúsenosť s tým, že by obhajovalo svoje záujmy vo vojne, a pre časť verejnosti je vojna taká desivá vec, že sa naozaj boja. Dokazuje to aj 40-tisíc mužov, ktorí si do konca januára uplatnili výhradu na boj so zbraňou v prípade mobilizácie.

Kolegyňa Lucia Osvaldová bola na jednej z takýchto demonštrácií v Piešťanoch a opisovala, že tam bolo veľa žien, matiek s kočíkmi či starších. Ony sa jednoducho boja, že ich synovia a manželia pôjdu bojovať. No na to silno nadväzuje a prispieva k tomu hybridná vojna, ktorá na Slovensku prebieha.

Tieto pochody sú hybridnou vojnou v priamom prenose. Ich účastníci často vychádzajú z informácií, ktoré pochádzajú z Ruska – aj preto sa tam kričí: „Rossija, Rossija!“ Rovnako nemôžeme na týchto demonštráciách nevidieť predstaviteľov ĽSNS a iných strán, ktoré na Slovensku podporujú kremeľský pohľad na vojnu.

Pataj: Tento týždeň som videl zaujímavé dáta z projektu, ktorý počíta príspevky ruských a čínskych ambasád na sociálnych sieťach v krajinách Európskej únie. Zistili, že ruská ambasáda na Slovensku uverejnila vyše 4-tisíc príspevkov, čo bolo najviac zo všetkých sledovaných ambasád.

Druhá bola čínska ambasáda vo Francúzsku, ktorá mala o polovicu menej príspevkov. Vplyv Ruska na Slovensku by som nepodceňoval. Prebieha tu veľká vplyvová operácia a Rusi vedia, prečo ju uskutočňujú práve na Slovensku. Sme najslabšie ohnivko v reťazi z krajín EÚ a NATO.

Je zrejmé, že Robert Fico a Smer urobia z vojny jednu z tém kampane, už teraz podsúvajú hrozby o mobilizácii a podobne. Ako by mali prozápadní politici na tieto tendencie reagovať – a kde robia chybu pri tom, ako reagujú doteraz?

Chorvatovič: Myslím si, že nevedia hovoriť konkrétne príklady, prečo by sme mali stáť za tým, za čím stojíme. Napríklad tento týždeň bol slávnostný výkop na stavbe fabriky Volva v Košiciach. A oni by sa mali ľudí pýtať, či si myslia, že by sem prišlo Volvo stavať svoju fabriku, ak by niekoľko desiatok kilometrov odtiaľ boli Rusi – ak by obsadili Ukrajinu. Či tu budú chcieť byť investori, ak by sme boli krajinou, ktorá by bola nárazníkovou zónou a ležala v susedstve Ruska. Navyše ak pripustíme, že by Rusko vojensky porazilo Ukrajinu, tak by sa tam malo zastaviť?

A mali by hovoriť aj o tom, aké Rusko je. Že je to zaostalá krajina, kde na mnohých miestach ľudia nepoznajú ani vyasfaltované cesty. Mali by upozorňovať na praktické aspekty, čo je Rusko, a na druhej strane, čo je Európska únia. „Eurofond“ je u nás vyprázdnený termín, ale Slovensku naďalej niekto z EÚ dáva peniaze, aby sme si my zlepšili kvalitu svojho života. Eurofondy nie sú automatické peniaze a ľudia to už ani nevnímajú. Čiže problém prozápadných politikov je v neživotnosti ich jazyka.

Pataj: Bohužiaľ je to často otázka emócií, nie faktov. Druhá vec je, že proruskí politici na Slovensku používajú taký slovník a sú schopní tak klamať – napríklad v otázke neexistujúcej mobilizácie –, že voči tomu sa ťažko bráni. Som si vedomý, že demokratickí politici ani zďaleka nerobia všetko dokonale. Ale keď príde Robert Fico a začne hovoriť ľuďom, že ich deti pôjdu bojovať na Ukrajinu, to je taká lož, že voči tomu sa ťažko reaguje.

Navyše on nehovorí, že príde k mobilizácii. Používa slovné barličky ako „hovorí sa, že by mohlo“ či „máme signály“. Dáva si pozor, aby nebol žalovateľný.

Pataj: To je presne tá zákernosť. Jedným z nástrojov dezinformátorov je veta „ja to netvrdím, ja sa len pýtam“. Je to veľmi neférová komunikačná stratégia, ale každému je jasné, čo sa snaží podsunúť.

Ešte jednu otázku o budúcnosti frontu: ako zmení pomer síl, ak Rusku začne dodávať zbrane Čína?

Pataj: Problém Rusov je ten, že podľa všetkého majú problém so zbraňami a s muníciou, ale aj že nemajú dosť vojakov. Keby im Čína začala posielať muníciu a nejaké zbrane, vyriešili by prvý problém, ale nedostatok kvalitných a vycvičených vojakov by trval ďalej.

Na druhej strane, spomeňme si, ako zmenilo priebeh vojny asi štyridsať kusov raketometov HIMARS, ktoré poslali Američania a ich spojenci Ukrajincom. Preto sa to veľmi ťažko predvída. Bude veľmi záležať na tom, aký typ zbraní by Číňania Rusom dodali. Či by to bola len hlúpa munícia do húfnic, alebo aj sofistikované zbrane. Čína Rusko technologicky a technicky predbehla, takže by Rusom mohla dodať aj také zbrane, ktoré sami nemajú.

Aké reálne je, že sa také niečo stane?

Pataj: Na základe signálov, ktoré teraz vysielajú, sa to nedá úplne vylúčiť. Čína robí diplomatickú ofenzívu a snaží sa prezentovať ako hráč, ktorý chce vyrokovať mier na Ukrajine. Nemôžem vylúčiť, že keď sa to nepodarí – lebo predstavy Číny o mieri budú pre Ukrajinu neprijateľné –, tak si potom Peking povie: Dobre, nechceli ste mier, tak my začneme pomáhať Rusku. Je to jeden z pravdepodobných scenárov, ako sa Čína môže zachovať.

Chorvatovič: To by však znamenalo, že tu máme globálny konflikt. Proti sebe by stáli dve globálne veľmoci, USA a Čína. Akokoľvek sa Rusko tvári, globálnou veľmocou nie je. Čína áno.

Poďme z globálnych konfliktov do lokálnych. V domácej politike sme čakali na to, či príde k posunu v toľko ohlasovanom spájaní stredopravých strán; namiesto toho sme boli svedkami konfliktu medzi Hlasom a Smerom. Ako vznikol?

Chorvatovič: Peter Pellegrini si dobre vyberá, kedy dá niekomu interview. Rozhodol sa, že dá rozsiahlejší rozhovor sobotnému Novému času, v ktorom chcel dať zjavne najavo, že Hlas nie je Smer. Chcel sa odlíšiť od Roberta Fica, lebo cíti, že ich strany sa vo volebnom súboji stanú konkurentmi. A povedal to pomerne razantne.

Pellegrini povedal, že nie je ochotný sedieť s Robertom Ficom za jedným stolom, a tak ako už viackrát označil Smer za „stranu minulosti“. Stačí to na to, aby uspel medzi voličmi, o ktorých bojujú, alebo bude potrebovať ťažší kaliber? Lebo Fico doňho ide ostrejšie.

Chorvatovič: Je to zjavne aj osobné. Fico ide doňho ostrejšie, ale Pellegrini v tejto chvíli nemá dôvod meniť taktiku. Štylizuje sa ako ten, ktorý je umiernený a konflikty nevyvoláva. A za tento horizont veľmi nebude ochotný ísť, aj tak v tom rozhovore povedal pomerne dosť. Fica dokonca prirovnal aj k Matovičovi.

Áno, a zároveň povedal, že by po voľbách najradšej vytvoril vládu zmiešanú zo súčasných koaličných a opozičných strán. Igor Matovič by však určite povedal, že hádky medzi Pellegrinim a Ficom sú len naoko a my im na to nemáme skočiť. Je to tak?

Pataj: Rozdiely medzi Petrom Pellegrinim a Robertom Ficom nie sú naoko, sú reálne. Ale to neznamená, že keby na to prišlo, Pellegrini nebude vedieť vládnuť so Smerom. Nebral by som ich preto ako fatálne. No keby bol spor medzi Pellegrinim a Ficom len naoko, Pellegrini by neodišiel zo Smeru. Mohlo by mu tam byť dobre.

Kolega Miro Kern sa pýtal politikov Hlasu, ako si predstavujú budúce vládnutie. Z jeho textu sa zdá, že v strane sú politici, ktorí vládnutie so Smerom nevylučujú. Ak by ste sa mali staviť, Hlas pôjde skôr so Smerom alebo so stranami ako Sme rodina či KDH? Lebo to sú zjavne pre Hlas preferovanejší partneri ako SaS a PS, o čom nás presviedča Igor Matovič.

Pataj: Záleží, ako dopadnú voľby. Ja som presvedčený, že ak by mal Peter Pellegrini na výber, ak by mal slobodu voľby a nevstupovali by do toho iné motívy, tak by si vybral vládu bez Smeru a Roberta Fica. Vnútorne by bol rád, keby sa od neho takýmto spôsobom odstrihol. Ale neviem, či to umožní výsledok volieb a či tam nebudú vstupovať iné motívy. Neviem, ako veľmi previazanú históriu za sebou majú a či medzi nimi môže byť aj nejaký typ vzájomného vydierania. Nedá sa vylúčiť, či niečo také nebude rozhodovať o budúcej vláde.

Chorvatovič: Máme už precedens z roku 2006, keď si starnúci predseda strany, ktorá bola kedysi hegemónom politiky, povedal, že pôjde do koalície, ale on už priamo vo vláde nebol. Viem si predstaviť, že by Fico mohol ísť do takejto konštelácie a nepovažoval by to až za také poníženie. Ako povedal aj Peter Pellegrini v rozhovore pre Nový čas, Fico hrá o obhájenie svojej pozície ako osoby. Možno až v rovine ochrany pred trestnou zodpovednosťou. Ja si myslím, že to je pre Fica v tejto chvíli najdôležitejšie.

Myslím, že to Pellegrini myslel skôr ako zápas o obhajobu politického odkazu, ale je určite pravda, že Fico už ďalšie roky nechce bojovať s takým vypätím, ako to musel robiť v tomto volebnom období.

Chorvatovič: Práve preto si viem pokojne predstaviť, že by Robert Fico mohol pristať na takýto scenár.

Hovorili sme o výročí ruskej invázie na Ukrajinu, pripomenuli sme si aj piate výročie od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Čo bola myšlienka, spojená s pripomienkou piateho výročia vraždy, ktorá by stála za to, aby sme si ju tu určite povedali?

Chorvatovič: Mne sa veľmi páčila karikatúra Shootyho s textom „Nevzdávajte to“. Bolo to asi to najtrefnejšie, čo zaznelo. Fňukanie, strach vopred, či Slovensko zostane v Európskej únii, bolestínstvo a portrétovanie krajiny cez hrozbu toho, že môže prísť k moci zase Fico a z nás sa stane možno diera Európy… to mi pripadá, ako by sa boxer už pred zápasom odrátaval a videl na zemi. Nevzdávajme to.

Pataj: Podpisujem. Shooty trafil náladu našej bubliny či ľudí, ktorí nás sledujú. Jeho karikatúra veľmi zarezonovala. Ja som zhodou okolností v ten deň písal Newsfilter a rozhodol som sa Shootymu túto vetu rovno ukradnúť a dať do titulku svojho Newsfiltra.

Zastavme sa aj pri tom spájaní stredopravých strán. Čo sa podľa vás nakoniec udeje a aký pocit to vo vás zanecháva?

Chorvatovič: Je to v zásade únavné a zrejme nikoho z verejnosti to asi nemôže zaujímať. Ľudia by zrejme čakali, že budú počuť myšlienky, o čom má tá nová voľba byť. Keď zakladal stranu Richard Sulík, zaujal odvodovým bonusom a kolieskom. Čakám na niečo podobné. Za Mikulášom Dzurindom stálo na tlačovej konferencii „tridsať zaujímavých ľudí“. Ubehli tri týždne a o nikom z nich sme nič nepočuli. Nezaregistroval som jeden jediný rozhovor či jednu zaujímavú vec, ktorú by niekto z nich povedal. Ospravedlňujem sa, ak mi niečo ušlo.

Nie je to tak, že sa politici snažiaci sa o spojenie nakoniec niečo uťapkajú, budú sa spoliehať na emóciou zo spojenia, ktorá však pre prozápadného voliča žiadnou emóciou nebude?

Pataj: „Uťapkajú“ je perfektné slovo, lebo definuje to, čo v posledných mesiacoch robí Eduard Heger. Uťapkáva veci a čaká, či sa to nejako vyvŕbi. Nerozumiem tomu, ako môže niekto očakávať, že Eduard Heger dosiahne nejaký synergický efekt v spájaní ľudí, ktorí doteraz v politike zlyhali. Vyzerá to momentálne tak, že Mikuláša Dzurindu sa snažia odsunúť na vedľajšiu koľaj a že jednotiacim prvkom bude pravdepodobne Eduard Heger, ktorý k sebe zoberie nejakých politikov z bývalej koalície.

Ako môže vyvolať v ľuďoch pozitívnu emóciu, keď Eduard Heger – ktorý zlyhal ako predseda vlády – si k sebe zoberie politikov zo Za ľudí, ktorí zlyhali úplne vo všetkom? Rešpektujem, že stredopravá časť spektra sa potrebuje spojiť, aby sa vôbec dostala do parlamentu. Ale na záver vygenerovala Eduarda Hegera ako toho, kto ju má spasiť. Tomu nerozumiem. A keďže sa to celé tak naťahuje, vyprcháva akákoľvek emócia.

Chorvatovič: Treba pripomenúť, že sa rozprávame o stranách, ktoré sa v prieskumoch objavujú hlboko pod hranicou zvoliteľnosti. Ťažko si o tom niečo myslieť.

Protiargument je, že Eduard Heger v rebríčkoch dôveryhodnosti stále dosahuje čísla nad 20 percent.

Pataj: Ale klesá. Eduard Heger prepásol čas, keď sa mohol javiť ako jasná a dôrazná alternatíva.

Chorvatovič: Ale ešte počkajme, čo z toho bude. V tejto chvíli je možno až nefér zhodiť to zo stola, keď ani nevieme, o čom sa rozprávame. Nepoznáme personálne obsadenie ani program. Dal by som tomu čas, ale už by to mohli rozseknúť.

Špecializovaný trestný súd minulý víkend nezobral do väzby košického župana Rastislava Trnku, ktorý je podozrivý z machinácií pri zákazkách župy. Ďalej ho tak budú vyšetrovať na slobode. Do väzby však súd zobral podnikateľa a županovho známeho Richarda Redaya, ktorý dodával župe teplomery. Prekvapilo vás rozhodnutie súdu?

Chorvatovič: To, že nie je vo väzbe, ešte neznamená, že sa župan Trnka dostal z tejto kauzy s čistým štítom. Naopak, keď mal v utorok tlačovku pred sídlom župy, pôsobil veľmi nepresvedčivo. Nedokázal odpovedať ani na základné otázky, napríklad aby charakterizoval svoj vzťah s podnikateľom Redayom. Tento podnikateľ je zjavne kľúčom k tomuto prípadu.

To, že jeho súd do väzby zobral, môže byť pre župana Trnku znervózňujúce. Trnka si takisto dobre všimol, ako reagujú na svoje kauzy iní slovenskí politici, preto ani náznakom nehovorí, že by odstúpil. V mnohých krajinách by takáto kauza – keď strávite nejaký čas v cele a ide po vás NAKA – bola dôvodom na odstúpenie. Trnka o samotných tendroch nevysvetlil nič.

Na druhej strane, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Peter Kysel po rozhodnutí súdu povedal, že v prípade župana Trnku sudca ani len nevidel dôvod na trestné stíhanie. To je pomerne vážny moment, lebo my často v korupčných prípadoch píšeme, že keď aj väzobný súd niekoho do väzby nezobral, tak konštatoval dôvodnosť trestného stíhania. Tu sa to nestalo – čo to pre kauzu môže znamenať?

Chorvatovič: Nechcem predbiehať, treba počkať, či sa kauza dostane pred súd, potom budeme vedieť viac. Podozrenia v súvislosti s nákupom teplomerov a sypačov sú podľa mňa v tejto chvíli nespochybniteľné, čo konštatoval aj Úrad pre verejné obstarávanie a Najvyšší kontrolný úrad.

Áno, ale to ešte neznamená, že majú tieto kauzy aj trestnoprávnu rovinu.

Pataj: Nesledujem túto kauzu až tak do hĺbky, ale prekvapilo ma, že to súd o županovi Trnkovi povedal. Ak má celá táto kauza držať pokope, tak Trnka musel byť tým, kto v nej bol zaangažovaný. Samozrejme, je to nejaký typ signálu, ako sa táto kauza môže vyvíjať, ale nemusí byť definitívny.

Chorvatovič: V pondelok bude ešte rozhodovať Najvyšší súd.

Pataj: Ktorý môže povedať, že sa s verdiktom nižšieho súdu nestotožnil. Na to, aby sme to vyhodnotili, musíme počkať.

Ešte jedno rozhodnutie súdu. Juraj Hossu, ktorý v roku 2018 brutálne dobil na smrť v Bratislave Filipínca Henryho Acordu, je na slobode. Súd ho podmienečne prepustil po necelých troch rokoch vo výkone trestu a roku a pol vo väzbe. Odsúdený bol na deväť rokov. Aký signál o spravodlivosti vydáva štát, ktorý je schopný držať celé roky ľudí vo väzbe za pár gramov marihuany, ale tu pri prvej príležitosti pustí podmienečne na slobodu násilníka?

Chorvatovič: Že to, ako sú nastavené trestné kódexy, je pre človeka nezrozumiteľné. V prvom rade to ukazuje absurditu konopných trestov, ktoré sú u nás veľmi vysoké. Tresty za zabitie máme asi s Európou porovnateľné či dokonca možno o niečo prísnejšie. V tomto prípade sa však stalo, že to zabitie videlo na kamerách celé Slovensko. Pre ľudí je šokujúce, že na slobode je niekto, kto dokázal urobiť niečo také; niekto, kto bol zjavne agresívny a je fyzicky veľmi schopný.

Nie sme ovplyvnení práve tým záznamom na kamere a nemali by sme rešpektovať rozhodnutie súdu, ak Hossu požiadavky na podmienečné prepustenie splnil?

Chorvatovič: Zmyslom trestu určite nie je človeka trýzniť. Vo väzení by si mal odsúdený odsedieť trest, aby sme chránili spoločnosť, ale účelom trestu je aj pozitívne naňho vplývať a prevychovať ho. Žiaľbohu, v podmienkach, ako momentálne fungujú slovenské väznice, je to asi skôr teória. V takýchto prípadoch človek musí rozmýšľať nad hodnotou ľudského života. Útočník sedel štyri a pol roka za to, že veľmi bezohľadne niekoho zabil. Preto je to ťažké spracovať.

Pataj: Nemám pochybnosť o tom, že súd pri podmienečnom prepustení na slobodu postupoval podľa zákona. No je to tak, ako hovorí Marek, zamýšľam sa nad tým, ako sú nastavené tresty. Na Facebooku som videl status otca chalana, ktorý pre 8,8 gramu trávy strávil vo väzení štyri roky. Nazval to svinstvom, lebo jeho syn trpel vo väzení pre absolútny nezmysel. A podľa mňa to je svinstvo. Nie som schopný pochopiť, prečo sa dodnes v slovenskom parlamente nenašla väčšina, ktorá by dokázala túto disproporciu zmeniť. Keď sa pozriete na písmenka v zákone, neuvedomujete si tragédie mladých ľudí, ktorí za nimi sú.

Čo vás tento týždeň potešilo?

Chorvatovič: To, že rok od vojny je zrejmé, že Európa najťažšiu krízu, ktorú naša generácia zažila, nezvládla tak zle, ako som si myslel, keď vojna vypukla. Mal som strach, či sa tomu Európa dokáže postaviť. A dokázala.

Pataj: Je taká Putinova propagandistka, volá sa Oľga Skabejevová, ktorá koncom minulého týždňa vo svojej relácii povedala, že sa tešili, ako Európa zmrzne – a nestalo sa to. A bola pri tom dosť smutná. To je jedna vec, čo ma potešila. A druhá vec, že Joe Biden ukradol šou Vladimirovi Putinovi. To súvisí s tým, že rok od začiatku vojny je situácia lepšia, ako sa pred rokom mohla zdať.